Koncom februára vypukla u našich susedov vojna, ktorú asi málokto z nás čakal. Až neuveriteľnou rýchlosťou sa v okolitých krajinách prejavila ľudskosť a schopnosť v náročných chvíľach pomôcť materiálne, finančne alebo poskytnutím strechy nad hlavou. Štyroch ľudí sme sa opýtali, ako sa zrodilo ich rozhodnutie zdieľať ich domov a aké rady by dali tým, ktorí takýto druh pomoci zvažujú.

Vzhľadom na citlivosť témy sme zachovali anonymitu respondentov.

Adam: Konverzácie o vojne vždy iniciovala naša hosťka

„V byte máme voľnú hosťovskú izbu, nevedel som si predstaviť, že by ostala prázdna. Najmä v situácii, keď naši susedia utekajú pred vojnou. Zatiaľ čo muži bránia krajinu a demokratické hodnoty za nás všetkých, ich rodiny nemajú kam ísť. 

To, čo sme sa naučili, budeme vedieť vyhodnotiť až časom, pretože zatiaľ sme v tejto situácii čerstvo ponorení. Milé je, že vzťah s našimi novými spolubývajúcimi je vzájomne obohacujúci. Za krátky čas sme sa naučili nové ukrajinské slovíčka a napríklad aj to, že boršč sa dochucuje smotanou iba vtedy, keď má zakryť nedostatky.

„Veľa sa nepýtame. Snažíme sa sledovať situáciu a odhadnúť, kedy je vhodné človeka rozptýliť a kedy ho skôr nechať na pokoji.“ 

Pri každodennej komunikácii sa snažíme poskytnúť priestor. Veľa sa nepýtame. Snažíme sa predovšetkým opatrne sledovať situáciu a odhadnúť, kedy je vhodné človeka rozptýliť a kedy ho skôr nechať na pokoji. Samozrejme, sme neustále k dispozícii a nápomocní vo všetkom, čo človek potrebuje. Otázkam o vojne sa vyhýbame. Zopár konverzácií sme o vojne už mali, vždy ich však iniciovala naša hostka. Ak má človek chuť hovoriť, je dobré vypočuť ho.“

Ľudmila: Pomoc nie je len o streche nad hlavou, ale aj o schopnosti byť psychickou oporou a pomáhať s praktickými záležitosťami

„Nechceli sme sa s manželom nečinne prizerať, ale pomôcť, hneď ako vypukla vojna. Spätne si uvedomujem, že to bol akýsi obranný mechanizmus v bezútešnej situácii. Pár dní od začiatku konfliktu som sa prihlásila cez formulár neziskovej organizácie Kto pomôže Ukrajine 

ako dobrovoľníčka s poskytnutím voľnej izby. Nikto sa neozýval, tak som sa pridala aj do skupiny na sociálnej sieti, ktorá spájala utečencov a ochotných ľudí na Slovensku. Mladá žena písala, že zháňa ubytovanie na pár dní. Už na druhý deň k nám prišiel pár, ktorý vojna zastihla na lyžovačke v zahraničí. 

„V prvom rade si treba uvedomiť, akou neskutočne stresovou situáciou ľudia utekajúci pred vojnou prechádzajú.“

Nikdy v živote som sa nestretla s takými silnými emóciami a strachom, aké prežívali oni. Uvedomila som si, že poskytnutie ubytovania nie je len o streche nad hlavou, ale aj o schopnosti byť psychickou oporou a pomáhať s praktickými záležitosťami. 

Pár bol u nás deväť nocí, potom si našli dom, kam prišli aj ďalší členovia ich rodiny. Ostali sme v kontakte a sme ochotní s čímkoľvek pomôcť. S manželom sme pripravení opäť niekoho na pár dní ubytovať. 

Každému, kto chce pomôcť podobným spôsobom, odporúčam rozhovor s pani Silviou Cochovou z Centra dobrovoľníctva, ktorá hovorí o dôležitých zásadách pri poskytovaní ubytovania. V prvom rade si treba uvedomiť, akou neskutočne stresovou situáciou naši hostia prechádzajú.“

Alica: Je dôležité komunikovať očakávania hneď na začiatku. Napríklad na aké dlhé obdobie môžete ubytovanie poskytnúť

„Rozhodnutí pomáhať sme boli ihneď, keďže máme v dome dosť izieb. Neexistuje lepšie využitie ako poskytnúť izbu niekomu, kto ju nemá.

Počas niekoľkých dní sme sa naučili, že netreba mať príliš veľké alebo konkrétne očakávania, a ak ich aj máme, treba ich komunikovať hneď na začiatku. Napríklad povedať, na aké dlhé obdobie môžete ubytovanie poskytnúť. Osvedčilo sa nám dať rodinám čo najväčšie súkromie a priestor na ich aktivity. Nechať ich nakúpiť si či navariť a nenúkať len svoje jedlo. Ak majú auto či chuť cestovať autobusom, nech idú slobodne a nerobiť im koordinátora programu. To, samozrejme, nemusí platiť pre všetky rodiny, niektoré sú na finančnú či materiálnu pomoc odkázané, čo v našom prípade zatiaľ neplatí.

„Osvedčilo sa nám dať rodinám čo najväčšie súkromie, nechať ich nakúpiť si či navariť a nerobiť im koordinátora programu.“

Naši hostia sú otvorení rozhovorom o všetkom. Najkrajší úsmev im vyčaria spomienky na domovinu a na rodné mesto. Sú radi, ak sa ich pýtame, ako sa na Ukrajine žije, a zaujímame sa o ich rôzne zvyky. Smutnejší sú, keď sa bavíme o súčasnej situácii, nevyhli sme sa ani plaču. 

Zdá sa, že sa rozprávaniu na túto tému nevyhýbajú a aj budúcnosť vidia optimisticky; radi sa bavia o tom, ako spoločnými silami postavia svoje mesto na Ukrajine na nohy. Niekedy sa nám zdá, že sa vyhýbajú témam o tom, čo budú robiť tu na Slovensku; či pracovať, dať deti do školy a podobne. Chápeme, že sa chcú vrátiť naspäť, len čo to situácia umožní.“

Soňa: Pri deťoch treba iniciatívu nechať vyslovene na ne. Netlačiť, byť prítomný, usmievať sa a občas urobiť nejaký žartík

„Ľuďom aj zvieratám v núdzi sa pomáha – to je náš životný postoj. Akékoľvek správy o utrpení ľudí prežívam ťažko, často mi je úzko aj zo stavu životného prostredia. Informácie o vojne boli pre mňa neuveriteľné, ako zlý film, ktorý vystriedal pocit zúfalstva a bezmocnosti. S mužom sme  sa rozprávali o tom, čo môžeme urobiť. Rozhodli sme sa zmestiť svoju rodinu s dvomi deťmi do dvojizbáka a tretiu izbu, dovtedy len detskú, poskytnúť žene s deťmi. O niekoľko dní sa nám ozvala koordinátorka a priviezla k nám odo mňa o rok mladšiu ženu s trojročným synom. 

„Človek nie vždy vie a chce hneď zdieľať spomienky. Prvýkrát sme sa porozprávali až po týždni.“ 

Za pár dní som si uvedomila, že mám krehkejšiu psychiku, než som si myslela. V deň, keď prišla naša nová ukrajinská rodina, som ochorela tak, ako som už dlhé roky chorá nebola. Zjavne neviem dobre spracovávať stres a musím sa viac starať aj o seba. Zároveň zdieľať byt s niekým cudzím nie je úplne ľahké ani pre naše staršie dieťa. S deťmi je to úplne špeciálne, iniciatívu treba nechať vyslovene na ne. Netlačiť, byť prítomný, usmievať sa a občas urobiť nejaký žartík.

Pri rozhovoroch je dobré na nič netlačiť. Človek nie vždy vie a chce hneď zdieľať spomienky zo svojho života. Prvýkrát sme sa hlbšie rozprávali až po týždni. Prešli sme si opatrnejším oťukávaním, neskôr sme si poplakali aj sa objali. Pomohlo aj ubezpečovanie, že si naozaj môžu brať všetko jedlo. Popritom všetkom však máme vo svojich životoch dvoch skvelých ľudí. Mužovi som zo žartu hovorila, že možno toto je sestra, po ktorej som vždy túžila.“

Pomoc s ubytovaním ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine môžete poskytnúť cez neziskovú organizáciu Kto pomôže Ukrajine.