V minulosti výberu škôlky a základnej školy rodičia nevenovali veľkú pozornosť, teraz je to však inak. Keďže názory na klasický vzdelávací systém sú rôzne a rodičom čoraz viac záleží na metódach, učiteľoch a kolektíve, snažia sa pre svoje deti vybrať to najlepšie. Ako to funguje v alternatívnych vzdelávacích inštitúciách a v čom sa zmenili klasické školy? Päť mám školákov a škôlkarov zhodnotilo práve sa končiaci školský rok svojich detí.
Zuzana, mama Jakuba (7) a Mariána (6): Nejde o to uchrániť ich pred systémom, ale vybudovať v nich pevný základ
Zuzana žije s manželom a tromi synmi v ekologickom dome s permakultúrnou záhradou v obci pod Karpatmi. Starší dvaja synovia, Jakub a Marián do klasickej školy nechodia, dokonca si môžu vybrať, či sa dnes budú hrať alebo učiť. Navštevujú Svetoškolu, ktorá je založená na demokratickom spôsobe vzdelávania.
Zuzana priznáva, že spôsob, akým sa učia jej deti, nie je pre všetkých, dôležitejšie je zladenie vzdelávania so životným štýlom rodiny. „Svetoškola je občianskym združením, ktoré zastrešuje rodiny vzdelávajúce deti doma. Čiže my chlapcov vzdelávame doma, ale takmer každý deň chodia do Svetoškoly, kde sa im venujú tútori. Každé z detí je zároveň zapísané v kmeňovej základnej škole, kam chodí na polročné a koncoročné preskúšania,“ vysvetľuje Zuzana.
„Obe deti začali školu navštevovať ešte pred začatím školskej dochádzky. Vo Svetoškole boli na skúšku týždeň a po nej vyhlásili, že sa do škôlky nevrátia. Jakub práve skončil svoj prvý školský rok. Maroša ostrý rok čaká od semtembra,“ hovorí Zuzana.
„Do školy chodia väčšinou od deviatej do švrtej, ale niekedy sa stáva, že máme práce na záhrade, vtedy zostávajú doma. Veľa sa prispôsobuje životnému štýlu, aký rodina žije. To, že nejdú do školy neznamená, že sedia pred televízorom, ale pracujú v záhrade, robia domáce práce, ktoré sú pre život tiež veľmi dôležité. Na domácich prácach sa tiež dieťa vzdeláva, či už sa to týka počítania alebo čítania,“ hovorí.
Princípom vzdelávania vo Svetoškole je možnosť voľby, deti sa učia na základe vlastnej motivácie. Pre niektorých rodičov to môže znieť nereálne, no Zuzana z vlastnej skúsenosti hovorí, že synov ani pred skúškami do učenia nútiť nemusí. „Za tento rok som mala možnosť vidieť, že Jakub nebol tlačený do toho, aby sa učil, veľmi veľa sa hral a keď prišiel čas na polročné preskúšanie, vtedy sám rozumel tomu, že sú tu nejaké skúšky a treba sa venovať učeniu. Sám od seba chcel. Dá sa povedať, že sa neučil celý rok písať a čítať, ako sme boli zvyknutí my, ale napriek tomu to za mesiac pred skúškami všetko zvládol, urobil testy a navyše ich spravil veľmi dobre. Na základe tejto skúsenosti to mne osobne otvára otázku, či je naozaj nevyhnutné, aby deti sedeli dennodenne v laviciach päť až šesť hodín celý rok,“ hodnotí školský rok Zuzana.
„Matematiku dal na sto percent bez toho, aby sa jej špeciálne venoval. So slovenčinou to bolo zložitejšie, pretože nečíta a nepíše každý deň, ale presvedčilo ma to o tom, že keď dieťa chce, tak sa aj za tri týždne dokáže naučiť čítať a písať a nemusí tomu venovať celý rok. Naša životná filozofia je taká, nech sa deti na prvom stupni hrajú a zažívajú reálny život čo najviac. Vidím však, že vedia pochopiť, kedy potrebujú zabrať a dokážu to dohnať. Podobne ako my, keď sme sa učili na maturitu, chodili sme štyri roky do školy, ale vo finále sme sa aj tak všetko odznova učili dva mesiace pred maturitou,“ vysvetľuje. „Dá sa povedať, že zvyšok toho roka mal syn priestor na to, aby sa venoval veciam, ktoré ho zaujímajú. Mohol sa rozvíjať v oblastiach, ktoré sú pre neho dôležité. Na učenie toho, čo všetci naozaj potrebujeme, teda čítať, písať a počítať mu stačil spomínaný mesiac. Každé dieťa je však individuálne, ja hovorím o našej osobnej skúsenosti. Napríklad v prvouke boli otázky o rastlinách, ktoré sa on učiť nemusí, on ich prakticky spoznáva v našej záhrade.“
Zuzana sa často stretáva s otázkou, kam pôjdu synovania na strednú školu. „Mnohí ľudia sa boja dať deti alternatívnych škôl, pretože si nevedia predstaviť, aký bude prechod do klasickej školy vyzerať. My sme sa rozhodli dať deti do alternatívnej školy, aby si v rannom detstve zažili hravosť, zvedavosť, tvorivosť a vlastnú motiváciu. Nie je vylúčené, že nastúpia do normálnej školy, napríklad na druhý stupeň, ale pôjdu do nej ako vyzreté osobnosti, ktoré si zažijú, ako to vyzerá v spoločenstve, kde ľudia navzájom vnímajú pocity, potreby druhých, učia sa rešpektu a sebadôvere. Vďaka tomu získajú nadhľad a schopnosť vidieť, čo je pravda, čo je normálne. Nejde o to uchrániť ich pred systémom, ale vybudovať v nich pevný základ. aby sa v systéme vedeli orientovať s nadhľadom, či to čo sa okolo mňa deje je správne. Raz zrejme nastúpia do nejakého systému, napríklad pracovného. Verím však tomu, že v tom čase už budú osobnosti s vlastným názorom, hodnotami a pohľadom na fungovanie sveta,“ uzatvára Zuzana.
Hana, mama Jakuba (7) a Jerguša (5): Deti v Montessori školách nie sú izolované, ako si mnohí myslia
Obe Hanine deti navštevujú vzdelávacie inštitúcie Montessori. Starší Jakub chodí do Montessori Bratislava na základnú školu, práve absolvoval prvý ročník. Jerguš chodí do Montessori škôlky už od dvoch rokov.
„Montessori škôlka a neskôr škola bola pre nás jasnou voľbou. Okrem toho, že tu môj manžel kedysi učil, vedeli sme, že montessori pedagogika v kombinácií s rešpektujúcim prístupom a metódou INPP bude pre naše deti to najlepšie,“ objasňuje výber Hana. Obzvlášť pri staršom synovi Jakubovi tento výber dával zmysel: „Jakubko bol od bábätka výnimočný a museli sme sa mu venovať o čosi viac. Mal veľmi výrazný prejav a v kombinácií s jeho citlivou povahou a nadaním sme vedeli, že v štátnej škôlke by dostal nálepku zlý chlapec, v škole by sa nudil a robil neplechu,“ vysvetľuje.
Jakub nastúpil do Montessori škôlky ako trojročný. Hana spomína, že bol netrpezlivý, každú jeho prehru, či neúspech sprevádzali veľké emócie, nemal veľa kamarátov, niektorým súvislostiam nerozumel a naopak v mnohom vedomosťami vynikal. „Učiteľky to nemali ľahké, ale aj napriek tomu sa konzultácie s nimi niesli v duchu ako pomôcť Jakubkovi k napredovaniu,“ spomína Hana. V škole sa Jakubovi darí lepšie – má kamarátov, zvládol týždeň školy v prírode, miluje matematiku či šachový krúžok.
„Pri učení sa nepotýkal s vážnejšími problémami. Zo začiatku nechcel písať, nerešpektoval pravidlá pri upratovaní, ale to spolu s pani učiteľkami prekonal. Jakub má na konci školského roka zvládnuté učivo prváka štátnej školy a ovláda omnoho viac vedomostí, ktoré sú jeho rovesníkom často odopierané a presúvané na neskôr.“
Aj ked si odporcovia alternatívnych škôl myslia, že deti sú napríklad na Montessori školách izolovaní a nezažijú si taký kolektív, ako žiaci bežných škôl, Hana nesúhlasí. „Moje deti majú radi svoju škôlku aj školu. S láskou hovoria o svojich učiteľoch a učiteľkách. Zároveň riešia úplne normálne problémy ako iné deti – detské lásky, hádku s kamošom či iné konflikty. Nie sú izolovaní ako si mnohí myslia,“ dodáva mama chlapcov.
Hana na Montessori vzdelávaní oceňuje vedenie detí k samostatnosti. „Samostatnosť sa u oboch chlapcov prejavuje v bežných činnostiach, no sami si aj hľadajú informácie či odpovede na otázky. Určite má na to vplyv aj prístup ,Pomôž mi, aby som to urobil sám‘,“ hodnotí mama.
Hana spomenula aj jednu z naj chvíľ končiaceho sa školského roka: „Najkrajším momentom bola pre mňa prezentácia projektu vzniku vesmíru. Tým, že sama často prezentujem, bolo pre mňa úžasné vidieť, ako si malý človek pripravil na papier prezentáciu, odprezentoval ju, zodpovedal otázky a nakoniec si vypýtal od spolužiakov spätnú väzbu. Aj napriek tomu, že pôsobil suverénne, priznal, že mal strach,“ hovorí.
Dana, mama Mareka (11) a Evi (8): Deti v škole rozvíjajú to, čo ich teší
Obe Danine deti chodia do vzdelávacej inštitúcie Edulienka v Bratislave, Marek chodí do štvrtej triedy, Evi končí prvú triedu. „Edulienka nie je škola v pravom slova zmysle, deti vzdelávame doma, hoci každé ráno chodia do zariadenia, ktoré má triedy a učiteľov. Edulienka je tiež zoskupenie ľudí, ktorí veria v isté princípy vzdelávania detí. Súčasťou tohto typu vzdelávania je aj preskúšanie detí dva razy za rok tzv. kmeňovou školou, kde sú deti z Edulienky formálne zapísané a ktorá ich klasifikuje,“ približuje netradičnú formu vzdelávania Dana.
Mama dokáže alternatívnu školu porovnať aj s tou klasickou, keďže jej syn dva a pol roka chodil na štátnu základnú školu. „Mal skvelú triednu a výborné výsledky, no veľké triedy, nespokojné učiteľky, zastarané metódy a učivo, z ktorého väčšina je asi zbytočná, neboli celkom pre nás. To všetko sa odrazilo na synovom prístupe k učeniu – môj otvorený syn, ktorý sa ľahko nadchne a namotivuje sa prestal tešiť do školy a riešil známky, ktoré sú nám rodičom v zásade ukradnuté,“ opisuje Dana a dodáva, že naopak v Edulienke má priestor rozvíjať veci, ktoré ho ozaj tešia.
Na základe pozitívnych skúseností sa pre rovnakú školu rozhodli aj v prípade mladšej dcérky. „Pre našu adoptovanú dcérku by bol režim v bežnej škole škodlivý. Evinka je veľmi dynamická, musí sa hýbať, aby sa vedela sústrediť a jej najvýraznejšie zručnosti ležia mimo toho, čo pozitívne hodnotia klasické školy. Potrebuje pokojný a láskavý prístup, čisté vzťahy a svoj čas na veci. Tiež potrebuje ocenenie v zručnostiach, ktoré má, ale žiaľ bežný školský systém ich u detí nedoceňuje,“ hodnotí matka.
„V Edulienke funguje podpora vnútornej motivácie detí niečo sa dozvedieť, ale tiež vzájomný rešpekt medzi učiteľmi, žiakmi a rodičmi. Uplatňuje sa tu sloboda s hranicami, ktoré spolu vytvárajú všetci zúčastnení, a o ktorých sa diskutuje. Deti sú v tomto systéme plnohodnotní účastníci. Nehodnotí sa len ich schopnosť ticho sedieť a memorovať poučky, ktoré niekto iný napísal. Deti si stanovujú svoj najlepší osobný výkon, ku ktorému sa chcú čo najviac priblížiť. Raz za polrok rodičia dostanú informáciu, ako sa deťom darí. Nie na škále jedna až päť, ale sadneme si spolu s učiteľkami a dieťaťom a bavíme sa o tom, ako sa vníma dieťa a ako ho vnímajú učitelia. Bavíme sa o ozajstných zručnostiach pre život, napr. schopnosti viesť, tvorivosti pri riešení úloh, tímovosti či empatie,“ hovorí.
Dane je ľúto, že tento typ vzdelávania nie je dostupný všetkým deťom, keďže v ňom vidí množstvo výhod, najmä to, že nevzdeláva všetky deti rovnakým spôsobom. Pridáva vlastné skúsenosti: „Marek nie je chlapec, ktorý rád hrá futbal, no ako prvák riešil čierne diery vo vesmíre. Evinka nenapíše celý riadok úhľadných čiarok, ale dokáže zorganizovať triedu k riešeniu úlohy, ktorá ju zaujme.“
Končiaci sa školský rok hodnotia pozitívne: „Marek mi včera povedal: ’Teším sa na prázdniny, ale som smutný, že tak dlho nepôjdem do školy.’ So spolužiakmi tvoria úžasnú rozmanitú partiu chalanov, ktorí si užívajú nasávanie vedomostí aj blbnutie. Minulý týždeň ich učiteľky z Edulienky zobrali na cestu po Slovensku – nech si zažijú a obzrú, čo sa celý rok učili. Evinka si potrebuje oddýchnuť, lebo posledné týždne boli pre ňu intenzívne, ale školu a učiteľov zbožňuje. A čo je ešte dôležitejšie a potvrdli nám to aj učiteľky z kmeňovej školy pri preskúšaní – teší ju učiť sa, je stále tvorivá a samostatná pri nachádzaní riešení.“
Deti oceňujú, že sa učia zábavne, nesedia len v triede, ale chodia von a kombinujú rôzne predmety. Páči sa im, že ich neznámkujú počas roka, a že stres zo skúšok prichádza len raz za polrok. V škole majú tiež menej vyučovacích hodín, no sú dlhšie, čo im umožňuje hlbší ponor do témy. „Syn chváli aj ranný kruh, kde sa rieši všetko – problémy v škole, vo svete, v našej krajine, proste hľadajú riešenia na ťažké otázky, ale bavia sa napríklad aj o rozvrhu dňa,“ tlmočí skúsenosti Dana.
Na aké školy deti pôjdu, keď budú staršie zatiaľ celkom neriešia, no Dana rozhodne nebude deťom brániť ísť na tradičnú strednú školu. „Ak by Marek mal chuť si vyskúšať osemročné gymnázium, podporíme ho v tom. Budeme sa s ním rozprávať o tom, čo môže prestup z Edulienky späť do klasického systému priniesť, no finálne rozhodnutie by som nechala na ňom,“ vysvetľuje.
Nina, mama Niny (17) a Tamary (10): Chýba učiteľ, ktorý by bol autoritou a deti sa ho trochu báli
Nina s rodinou žije v obci neďaleko Košíc. Jej 17-ročná dcéra Nina najskôr chodila do miestnej základnej školy, momentálne navštevuje bilingválne gymnázium na Opatovskej ceste v Košiciach. Mladšia Tamarka je štvrtáčka na základnej škole v obci. Na miestnu základnú školu išli obe dievčatá z praktických dôvodov – majú to kúsok od domu a škola je pomerne pozitívne hodnotená rodičmi aj deťmi.
„Ninka chcela ísť po základnej škole na bilingválne gymnázium. Podali sme dve prihlášky. Po Dni otvorených dverí však bola jednoznačne rozhodnutá pre Gymnázium Opatovská, kde urobila prijímačky ako prvé a na tie druhé už ani nešla. Vybrala si teda sama,“ opisuje Nina proces rozhodovania. Hovorí, že takto to bude aj vo voľbe ďalšieho štúdia oboch dievčat – ich vlastný výber školy určite podporí.
Tento školský rok sa v prípade oboch dievčat zaobišiel bez väčších problémov. „Trochu negatívne vnímam, že Tamarka mala počas jediného školského roka tri triedne učiteľky, no jej to problém nerobilo. Inak ju škola baví a s ničím nemá problém, skôr ju otravuje mimoškolská činnosť,“ hodnotí. V prípade tínedžerky Ninky je to trošku komplikovanejšie: „Ninka sa hľadá, raz je gympel super, raz na nič, má však obľúbené predmety aj učiteľov. Problém vidím viac v kolektíve než v samotnom vzdelávaní,“ hovorí mama.
Mnoho rodičov porovnáva školské časy svojich detí s tými svojimi. Nina nachádza niekoľko rozdielov, ale aj prežitkov: „Trochu ma zaskočila prítomnosť školského psychológa na Ninkinom gymnáziu. Pojmy ako stres a depresia sa však počas mojich študentských rokov neriešili, takže jeho prítomnosť nakoniec vnímam ako prínos. Na súčasnom štúdiu sa mi páči najmä množstvo projektov, či už zemepisných, jazykových alebo prírodovedných a spájanie teórie s praxou. Popri tých všetkých aktivitách sa však stále musia deti naučiť množstvo, podľa mňa, často nepotrebných informácií. Majú jedno učivo vysvetľované vo viacerých verziách, aby mal každý možnosť výberu, čo môže byť niekedy mätúce.“
Napriek mnohým zmenám by však Nina jednu vec, ktorú si pamätá zo svojich študentských čias, určite privítala aj u svojich dcér: „V rozprávaní mojich detí mi chýba učiteľ, ktorého majú radi, lebo vie dobre vysvetliť učivo, rešpektujú ho ako prirodzenú autoritu a niekedy sa ho trochu boja. Za tento prežitok by som sa vôbec nehnevala.“
Anna, mama Lili (7): Waldorfská škôlka deti vzdeláva, no zároveň vedie k tvorivosti, slobode a zodpovednosti
Sedemročná Lili ešte nie je školáčkou. Navštevovala waldorfskú škôlku Hviezdičky, predtým lesný klub Slnko. Dôvodom výberu škôlky je aj budúce vzdelávanie: „Škôlku sme zvolili s ohľadom na to, že aj ZŠ plánujeme waldorfskú,“ hovorí mama Anna a vymenúva pozitíva waldorfského typu vzdelávania: „Rozvíja záujem o prírodu, jej cykly, dodržiava jednoduché denné rituály, poskytuje priestor pre umenie. Deti tvoria z rôznych materiálov, venujú sa hudbe, divadlu aj ručným prácam. To všetko sú veci, ktoré nám k osobnosti dcérky veľmi pasujú.“
Anne sa na škôlke páči, že vníma jednotlivé vývinové obdobia dieťaťa a pracuje s nimi. „Pre mňa je to vzdelávanie, ktoré neprináša len vedomosti, ale vedie deti k slobode, zodpovednosti, úcte a tvorivosti. Dôležité pre nás je aj to, aby sa deti do školy tešili,“ vysvetľuje mama.
Síce nie je odporkyňou klasického vzdelávania, vidí, že jeho reforma je nevyhnutná. „Prekáža mi, že deti sú sankcionavané známkami, keď niečo nevedia či spravia chybu. To vedie k tomu, že sa prestávajú pýtať, hľadať súvislosti, skúšať nové veci a uspokoja sa s predpísaným objemom vedomostí. Klasický školský systém nemá možnosť dať priestor individualite dieťaťa. Jednotlivé predmety nie sú vzájomne prepojené, deti sú málo vedené k analýze a syntéze informácií. Súčasné deti sú iné, a aj spôsob života sa zmenil, no systém vzdelávania ostáva pôvodný,“ hodnotí.
Anna tvrdí, že skúsenosti absolventov waldorfských škôl svedčia o tom, že takíto žiaci nemajú problém zaradiť sa do systému bežných stredných škôl. Keďže Lili strávila nejaký čas aj v lesnom klube, vie tieto dva typy alternatívnych škôlok porovnať. „Dcérka rada tvorí a teší sa z každej novej techniky, ktorú sa naučia. Má rada divadielka, ktoré v škôlke hrávajú. Chýba jej ale pobyt v lese, viac neorganizovaného času a väčší výbeh – to sa jej zasa páčilo v lesnom klube,“ uzatvára.
Aký bol školský rok vašich detí? Aký typ vzdelávania je sympatický vám? Podeliť sa o svoje skúsenosti s ostatnými mamami môžete v diskusii na Facebooku pod týmto článkom.
