Úteky, stretnutie so smrťou a odvaha. Prečítajte si príbehy slovenských žien, ktoré sa vojne postavili čelom

6. novembra 2018
Autor: Viktória Mirvajová
Foto: archív neziskovej organizácie Post Bellum

Vojna sa väčšinou ľuďom spája s obrazom vojakov v zákopoch. Vojnovými hrdinkami sú však aj mnohé ženy, ktoré sa nebáli pomáhať a riskovať život v boji za slobodu. V spolupráci s neziskovou organizáciou Post Bellum SK vám pri príležitosti Dňa vojnových veteránov prinášame príbehy dvoch slovenských žien, ktoré sa do vojny priamo zapojili a vďaka svojej odvahe a šťastným náhodám ju napokon aj prežili.

Zuzana Petreje: Brat jej zakázal ísť do hôr za partizánmi, tak sa stala ich spojkou

Žena, ktorá zažila hraničné situácie, pri ktorých jej išlo o život, no napriek tomu sa aktívne zapájala do bojov proti fašistom.

Zuzana Uličná sa narodila v Liptovskej Kokave v roku 1923. Jej rodičia ťažko manuálne pracovali, aby uživili svojich päť detí. Zuzane sa detstvo skončilo predčasne, keď jej otec zomrel na tuberkulózu a ona ako druhé najstaršie dieťa musela pomáhať matke postarať sa o rodinu.

„Nebolo to ľahké, museli sme vo všetkom zastúpiť otca a mužskú prácu na poli aj okolo statku. Starší brat Matej nastúpil do armády a ja som musela starnúcej matke pomáhať uživiť rodinu. Počas Slovenského štátu nám ako rodine nebolo dobre. Keď sme išli od štátnych zástupcov pýtať pridelenie nejakých mužov na pomoc, odmietli nás s tým, že ovdovenej matke majú pomáhať deti, lebo je nás dosť,“ spomína pani Zuzana.

Liptov bol regiónom, v ktorom pôsobili partizánske skupiny. Liptovská Kokava sa tiež rýchlo zapojila do odboja. V tom čase sa z frontu vrátil aj Zuzanin najstarší brat Matej, ktorý mal však vojny plné zuby a do partizánskej skupiny sa zaradiť nechcel. Napokon bol donútený sovietskym nadporučíkom Piotrom Alexejevičom Veličkom, ktorý na Liptove koordinoval bunky odboja.  „Veličko sa rozzúril, oprel mu samopal o hruď a vynadal mu, že ak bol na východnom fronte bojovať proti jeho bratom, tak teraz pôjde bojovať s nimi, inak ho tu na mieste zastrelí. Tak sa brat chtiac-nechtiac dostal k odboju,“ opisuje pamätníčka.

Naopak, Zuzana ako mladá žena túžila aktívne pomáhať Slovenskému národnému povstaniu. Dokonca chcela odísť za partizánmi do hôr a pomáhať im priamo. „Brat sa však asi bál, že budem medzi toľkými mužmi. Striktne mi zakázal odchod do hôr, našli však pre mňa iné uplatnenie.“

Odvážna Zuzana sa dostala do partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, kde pôsobila ako spojka. Pomáhala zásobovať skupiny potravinami a textilom, skladovala vojenský materiál a prenášala dôverné informácie a varovania medzi jednotlivými stanoviskami.

„Brat sa bál, že budem medzi toľkými mužmi. Striktne mi zakázal odchod do hôr, našli však pre mňa iné uplatnenie.“

To si vyžadovalo cestovanie medzi obcami, čo pre ňu aj ostatné dievčatá znamenalo veľké riziko. „Keď nás zastavila nemecká hliadka, povedali sme, že ideme na návštevu do vedľajšej obce alebo že sme brigádničky a ideme za prácou. Raz však došlo k veľkému prepadu v Tichej doline. Vtedy tam Nemci zabili niekoľko našich chlapcov. Keď sme sa blížili s batohmi plnými jedla, vyskočil na nás vojak nemeckej hliadky. Okamžite začal preverovať, čo tam hľadáme a prečo máme so sebou toľko jedla. Šťastím bolo, že lesník z miestnej horárne, tiež človek zapojený do odboja, nám dal alibi, tvrdiac, že sme lesné robotníčky.“

Druhý raz jej išlo o život počas domovej prehliadky dvoma nemeckými vojakmi. Keďže v dome ukrývala muníciu partizánov, odhalenie by ju stálo život. „Všimli si, že viem celkom dobre po nemecky. Jeden z nich mi začal ukazovať fotky svojej rodiny a zhodou okolností som na fotke spoznala jeho deti, ktoré som obsluhovala počas ich pobytu vo Vysokých Tatrách, keď som si tam bola privyrobiť. On ich po celý čas, čo bol na fronte nevidel, a rozľútostil sa. Od tej chvíle jeho nedôvera opadla a správal sa k nám priateľsky. Nič neprehľadávali, a tak sme s rodinou vďaka tejto šťastnej zhode náhod vyviazli bez následkov,“ opisuje.

Zuzana bola aj priamym svedkom prestrelky medzi partizánmi a nemeckými vojakmi. Počas najťažších bojov chodievali partizáni aj domov k jej rodine, aby sa zohriali, umyli, najedli. „Bolo mi ich ľúto, pretože prišli v skutočne zúboženom stave. Zároveň to bolo aj riskantné. Koľkokrát z jednej strany domu prichádzali nemeckí vojaci a zo zadného vchodu odchádzali partizáni.“

Zuzana Petreje s manželom Alfonzom a dcérou Alenou

Liptovská Kokava sa dočkala oslobodenia 3. februára 1945, keď do obce prišli spojenecké vojská. Pre Zuzanu to znamenalo ďalšiu namáhavú manuálnu činnosť, keď spolu s ďalšími miestnymi dievčatami prala frontové šatstvo. S myšlienkou, že vojna sa konečne chýli ku koncu, no so smutnými spomienkami na známych, ktorí počas vojny prišli o život.

Po vojne pracovala ako kuchárka a popritom študovala na meštianskej škole. Podarilo sa jej vyštudovať učiteľstvo. Bola učiteľkou v materskej škole a neskôr na základnej škole.

V roku 1951 sa vydala za Alfonza Petrejeho, ktorý bol krátko po svadbe povolaný na základnú vojenskú službu. Na základe vykonštruovaných posudkov bol však zaradený k trestným útvarom a 26 mesiacov ťažko pracoval v baniach. Zuzana za ten čas manžela takmer vôbec nevidela.

Po ťažkých časoch sa rodina s dvoma deťmi usadila v obci Opatovce nad Nitrou, kde pani Zuzana Petreje žije so svojimi príbuznými dodnes.

Dalma Holanová Špitzerová: Prežila pracovný tábor, aby pomáhala partizánom a stala sa herečkou

Vojnu prežila na úteku, v tábore v Novákoch aj ako aktívna členka odboja v Slovenskom národnom povstaní. Príbeh herečky, ktorej prezident v roku 2016 udelil najvyššie štátne vyznamenanie, je ako z filmovej drámy, našťastie, s dobrým koncom.

Dalma Holanová Špitzerová sa narodila v roku 1925. Detstvo prežila v Liptovskom Mikuláši so štyrmi súrodencami, s otcom, ktorý bol neológnym duchovným, a s mamou, učiteľkou francúzštiny a nemčiny.

V roku 1942, keď sa u nás začali transporty do vyhladzovacích táborov, mala Dalma 15 rokov. Jej staršie sestry pristúpili na možnosť, ktorú Slovenský štát hlásal, ísť pracovať do Poľska. Ich otec bol však prezieravý, propagande neveril a usúdil, že bude lepšie, ak jeho dcéry tajne odcestujú do Maďarska.

O rok neskôr odišla za sestrami aj Dalma. Bez dokladov a bez znalosti maďarčiny cestovala do Budapešti prvý raz v živote.

Prvé nebezpečenstvo ju stretlo už počas cesty, keď do vlaku nastúpili maďarskí žandári a každého žiadali, aby sa legitimoval. Dalmu zachránila spolucestujúca, ktorá žandárom vynadala a poslala ich preč. Šťastná náhoda mladej Dalme zachránila život.

Druhá náhoda jej pomohla v Budapešti, keď si po ceste išla sadnúť do Jókai parku. Tam sa jej pani s kočíkom po nemecky opýtala, koľko je hodín a či nehovorí po slovensky. Išlo tiež o Slovenku, ktorá ušla do Budapešti a našla si tam miesto opatrovateľky.

Náhodne Dalma narazila aj na Milana Mayera, známeho z Liptovského Mikuláša, ktorý ju napokon zaviedol za jej najstaršou sestrou Ibojou.

Iboja Dalme vybavila falošné dokumenty a spolu s druhou sestrou sa zamestnali v chemickom laboratóriu. Keď však maďarské úrady zistili, že sú Židovky, zatkli ich a odviezli do internačného tábora, kde strávili šesť týždňov.

„Keďže sme stále boli v tieni smrti, nevedeli sme, či nás odvlečú, či nie, tak sme večer hrali divadlo.“

Potom ich previezli do Užhorodu. Dalmine sestry boli odtiaľ transportované do Osvienčimu. Dalma bola namiesto toho hospitalizovaná v užhorodskej nemocnici, lebo väzenská lekárka tvrdila, že má týfus. To však nebola pravda, lekárka ju tým chcela zachrániť.

Pred istou smrťou zachránila mladé dievča aj jeho krása. Očarila žandára, ktorý ju z väzenia odviezol na slovensko-maďarskú hranicu, aby ušla. Dostala sa až do Sobraniec, kde ju však chytili a previezli do zberného tábora v Novákoch.

V Novákoch strávila Dalma takmer dva roky. Pracovala v dielni, dlhé mesiace neistoty si väzni spríjemňovali hraním divadla. „Keďže sme stále boli v tieni smrti, nevedeli sme, či nás odvlečú, či nie, tak sme večer hrali divadlo,“ spomína.

Prvé predstavenie, v ktorom v tábore účinkovala, bola Čapkova hra Vec Makropulos. „Hrala som Emiliu Marty a režisér mi vtedy povedal, že som taký talent, že keď prežijeme a vrátime sa do normálnych pomerov, nech idem okamžite študovať herectvo,“ hovorí po rokoch.

V pracovnom tábore v Novákoch sa zblížila aj so svojím budúcim manželom. Juraja Špitzera, ktorý sa do tábora dostal ako člen Šiesteho robotného prápora, jednotky zriadenej pre mladých Židov namiesto povinnej vojenskej služby. Juraj sa ku koncu vojny stal partizánskym veliteľom.

Dalma Holanová v koncentračnom tábore Nováky (vpravo) a v hre Vec Makropulos, v ktorej počas pobytu v tábore hrala (vľavo).

Dalma chcela byť tiež aktívnou súčasťou povstania. „Povedala som Špitzerovi, že idem do povstania, a on, že dievčatá neberie. Hovoril mi, že sa mám prihlásiť inde. Vraj mám ísť do Bystrice a dačo mi dajú. Dáku robotu.“

Dalma jeho slová počúvla. Najskôr v Banskej Bystrici pracovala na tlačovom oddelení, ktoré malo na starosti dokumentáciu povstania. Keď Banská Bystrica padla, oddelenie sa presunulo do hôr. Išla aj Dalma.

Mladá žena sa dostala do jedného bunkra s ruskými chlapmi. Stále mala na sebe hrubý overal, preto boli presvedčení, že je chlapec. „Raz tak vysvitlo slnko, že sme vyšli von, dala som si dolu kapucňu a oni hovoria: ‚Smotri, eto devuška.‘ Ale už si tak na mňa zvykli, že mi dali pokoj,“ hovorí.

Choroba ju donútila odísť z hôr do obce Palúdzka, kde natrafila na dobrých ľudí, ktorí vedeli, že je Židovka, no neudali ju.

V tom čase sa však dozvedela smutné správy. Dva týždne pred oslobodením Nemci zavraždili jej rodičov, brata a sestru. V byte po rodičoch ostali len záclony. „Ručne robené. Predala som ich jednému mäsiarovi, ktorý vedel, kto som, a dal mi tri tisícky. Tak som sa vybrala do Bratislavy,“ hovorí.

V Bratislave ostala bývať a študovať herectvo. Zistila, že jej staršie sestry sa zachránili, no snažila sa nájsť aj Juraja Špitzera. „Jemu zabili celú rodinu v Osvienčime. Celú. ‚Ja už nechcem žiť. A ty sa na mňa nespoliehaj. Choď študovať. Choď svojou cestou,‘ hovoril mi vtedy,“ spomína.

Skúška v kabarete Tatra revue, v ktorom Dalma po vojne pôsobila.

Juraj Špitzer sa však napokon z rodinnej tragédie spamätal, Dalmu vyhľadal a neskôr sa vzali. Stal sa uznávaným spisovateľom, publicistom a šéfredaktorom Kultúrneho života, ktorý po okupácii v auguste 1968 zakázali. V roku 1969 dostal zákaz publikovať, čo trvalo celé obdobie normalizácie.

Dalma Holanová Špitzerová sa uplatnila ako herečka na Novej scéne, neskôr v kabarete Tatra revue. Po okupácii kabaret zrušili a Dalma si musela hľadať novú prácu. Pracovala ako asistentka réžie v Slovenskej televízii. Po prevrate založila súkromné herecké štúdio.

V januári 2016 dostala od prezidenta Andreja Kisku najvyššie štátne vyznamenanie. Dalma Holanová Špitzerová dodnes žije v Bratislave.

Viac svedectiev a dôležitých príbehov 20. storočia nájdete na stránke Memory of nations.

Pripomeňte si Deň vojnových veteránov a pomôžte šíriť ich príbehy

Dňa 11. novembra sa na miestach po celom svete oslavuje Deň vojnových veteránov, počas ktorého si pripomína ukončenie bojov prvej svetovej vojny, ale aj hrdinstvo všetkých vojnových veteránov.

Symbolom veteránov je vlčí mak, keďže práve tieto kvety pokrývali hroby padlých vojakov na západnom fronte. Pripnutím symbolického kvetu si ľudia pripomínajú hrdinstvo vojakov a vzdávajú im úctu.

Pri tejto príležitosti organizuje nezisková organizácia Post Bellum SK verejnú zbierku, ktorej výťažok sa použije na zdokumentovanie ďalších príbehov vojnových veteránov, povstalcov a odbojárov, ale aj na realizovanie workshopov pre deti, aby sa o príbehoch dozvedeli.

Prispieť môžete kúpou vlčieho maku vo viacerých slovenských mestách vo vybraných podnikoch alebo u dobrovoľníkov. Podporiť šírenie dôležitých príbehov 20. storočia môžete aj prostredníctvom príspevku do online zbierky.

Radi prispôsobíme obsah a vizualizáciu webovej stránky a reklám, ako aj poskytovanie funkcií sociálnych médií, aby sme vám poskytli lepší zážitok z používania webovej stránky. Umožní nám to analýza návštevnosti a aktivít na webovej stránke, k čomu potrebujeme používať vaše online identifikátory (cookies, IP adresy).