Pôvodne chcela byť zdravotnou sestrou, k myšlienke študovať teológiu ju priviedla stredná škola a túžba nájsť odpovede na mnohé otázky. Stretli sme sa s Annou Polckovou, sympatickou farárkou, ktorá nám u seba doma porozprávala o inšpirácii ku kázňam, o jej čase strávenom mimo kostola či o potrebe tolerovania rozmanitosti v našej spoločnosti.

Prácu farárky si mnohí predstavujú ako rutinu a pokojný čas strávený v kostole. Bratislavská evanjelická farárka Anna Polcková je dôkazom, že opak je pravda a čas v kostole je len zlomok toho, čo za jeden deň stihne. „Ráno si pri káve pozriem správy, potom si sadám k počítaču. Kontrolujem emaily, vybavujem telefonáty. Dopoludnia sa snažím sústrediť na čítanie, štúdium, teda na to, čo potrebujem na prípravu služieb Božích, krstov, sobášov, pohrebov a na vyučovanie,“ približuje. „Popoludní sa zas stretávam s ľuďmi, vediem rozhovory s jednotlivcami aj so skupinami. Ďalšou časťou mojej práce je vyučovanie – detí aj dospelých, príprava na krst alebo konfirmáciu. Cez víkend trávim veľa času v kostole, v soboty krstím, sobášim, v nedeľu mám služby Božie.“

„Väčšina ľudí si myslí, že farári celé dni len rozjímajú. V skutočnosti žijem veľmi dynamicky. Nikdy si nemôžem povedať, že som urobila všetko, čo som mala. Aby som sa nevyčerpala a nevyhorela, bdiem čoraz starostlivejšie aj nad tým, aby som si našla čas na svoje záľuby, venovala sa sebe a svojim blízkym. Aby som napriek tomu, že ľudí stretávam častejšie vtedy, keď majú problém, nestratila iskru a radosť zo života,“ dodáva Anna.

Chcela byť detskou zdravotnou sestrou

Annin detský sen o povolaní sa od skutočnosti líšil. „Chcela som byť detská sestra. Mala som vzťah k deťom, hlavne k mojej sestre, ktorá sa narodila, keď som bola piatačka na základnej škole. Rolu zodpovednej, múdrejšej, ale aj tej, ktorá mladších súrodencov organizuje a vedie, som si osvojila už vtedy,“ vysvetľuje.

Počas štúdia na strednej zdravotníckej škole sa však niečo zlomilo. „V rámci stredoškolskej praxe som videla ľudí umierať. Tento zážitok ma veľmi rozrušil, spustil vo mne sériu existenciálnych otázok. Bola som vtedy presvedčená, že mi na ne štúdium teológie poskytne uspokojivé odpovede. Moje očakávania sa však nenaplnili, lebo sa predo mnou vynárajú vždy nové otázky. A to je na mojom povolaní zaujímavé,“ dodáva.

Viera je úloha na celý život

Za roky práce si u ľudí vybudovala dôveru, na jej názore im záleží a vyhľadávajú ju. „Priamym radám sa vyhýbam. O dôležitých otázkach sa musí človek rozhodnúť sám, lebo len on bude znášať dôsledky. Je dobré, ak si každý pred rozhodnutím zváži svoje potreby, priania, pocity, priority, argumenty, ak má niekoho, s kým môže hovoriť, kto mu pomôže utriediť si myšlienky. Často stačí, aby nás počúval niekto, pred kým nemusíme nič predstierať. Vážim si, keď mi ľudia dôverujú,“ hovorí Anna.

Po rady si k nej prichádzajú aj mladí ľudia. „Pýtajú sa ma, kde si majú nájsť partnera. Verím, že je to zložité, ale veľmi úzko to súvisí s tým, ako človek uvažuje sám o sebe. Životný partner sa nedá nájsť tak, že sa rozhodnete ísť ho hľadať. Obyčajne ide o spontánny proces. Človeku často bránia pochybnosti o samom sebe, príliš veľa práce a stresu,“ vysvetľuje farárka.

Pravidelné stretnutia s LGBTI komunitou

Vzájomná tolerancia je pre Annu kľúčová. „S ľuďmi s menšinovou sexuálnou orientáciou sa stretávam už roky. Robím všetko preto, aby boli súčasťou cirkevného zboru, aby sa nevyčleňovali. Viem, že majú aj špecifické otázky a problémy, ktoré ich trápia. Veľmi rada sa stretávam s mladými ľuďmi v spoločenstve Gay Christians, sú to milí, otvorení ľudia. Niektorí nám pomohli napríklad pri pripravovaní bytu pre utečencov, hoci nie sú evanjelici.“

Cestou k vzájomnému porozumeniu je predovšetkým komunikácia. „Dôležitejšie ako priama podpora ľuďom LGBTI je pre mňa vzdelávanie členov zboru, aby ich neodsudzovali a videli v nich svojich blížnych. Keby sa nám podarilo vytvoriť v spoločnosti alebo aspoň v našom spoločenstve prostredie, v ktorom budú prijatí všetci bez rozdielu, bolo by to uzdravujúce pre všetkých,“ tvrdí evanjelická farárka.

Medzi cirkevným zborom a farárkou musí byť súlad

Roky pôsobí v Bratislave, práca inde ju zatiaľ neláka. „Za svoj cirkevný zbor som vďačná. Som tu dvadsiaty piaty rok, no moja práca je vždy dobrodružná. Zatiaľ si neviem predstaviť ani to, že by som odišla, a to ani do susedného zboru. Mám milú kolegyňu a kolegov, s ktorými si rozumiem. Veľmi významnou podporou je pre mňa okruh aktívnych, múdrych a odvážnych spolupracovníkov. Je to pre mňa vzácnosť,“ spokojne hovorí.

Prácu na dedine však úplne nevylučuje. „Keď bude tempo Bratislavy nad moje sily, viem si predstaviť aj život na dedine. Čas tam beží akosi pomalšie. Mne aj ľuďom na novom pôsobisku by však určite záležalo na tom, či by sme sa na zásadách bohoslužobného života, spôsobe misie a pastorálnej starostlivosti dokázali dohodnúť. V našej cirkvi si cirkevný zbor svojho farára volí, musia si vzájomne ‚sadnúť‘.“

Snahy o rozmanitosť mnohým prekážajú

„V mnohých oblastiach svojej služby prinášam nové veci, spôsoby, rovnako aj moji kolegovia. To niektorých ľudí vyrušuje. To, čo mi kritici vyčítajú, nie je spojené len so službou ľuďom LGBTI. Niektorým prekážajú naše snahy o rozmanitosť a dynamiku v bohoslužobných poriadkoch, rozvíjanie ekumenických vzťahov, náš postoj k utečencom, otváranie diskusií k novým témam, dialóg s príslušníkmi iných náboženstiev či starostlivosť o ľudí bez domova. Som však presvedčená, že vždy má zmysel, aby sme naše postoje trpezlivo vysvetľovali,“ vysvetľuje.

Napriek tomu, že otvorene hovorí o témach, ktoré sa v cirkvi vnímajú kontroverzne, nepociťuje, že by sa jej názory radikálne odlišovali od názorov iných farárov. „S mnohými farármi si rozumiem, podporujú mňa aj mojich kolegov, ale o tom, čo si myslia, z rôznych dôvodov nehovoria. O viacerých témach, ktoré rezonujú v spoločnosti, sa zatiaľ v cirkvi diskusia nevedie. Verím však, že k nej čoskoro dospejeme. Vývoj sa nedá zastaviť. Neochotu študovať a akceptovať výsledky bádania iných vied vnímam ako nedostatok pokory. Biblické texty si žiadajú interpretáciu pre aktuálne spoločenské a kultúrne kontexty. To všetci farári a všetky farárky vedia. Každý z nás je však vystavený riziku sebaklamov a skresleného videnia skutočnosti. Pokiaľ je však človek ochotný niektoré postoje na základe nového poznania korigovať, hľadať cesty k porozumeniu, pokiaľ si nerobí nároky na to, že bude tak, ako on rozhodne, existuje nádej,“ približuje svoj pohľad.

Inakosť nemusí znamenať ohrozenie

Pre Annu je inšpiratívne zahraničie, myseľ sa jej otvorila aj počas štúdia v Nemecku. „V Erlangene som študovala na začiatku 90. rokov, no chodím tam na návštevy. Vďaka štúdiu mám prístup k literatúre v nemeckom jazyku, čo je pre mňa mimoriadne dôležité. V ich postojoch, vyjadreniach, v podpore slabých, chudobných nie je toľko kŕčovitosti ako v nás, vedia byť veľkorysí,“ opisuje systém cirkvi v zahraničí a zároveň dodáva, že rozdiel je aj v porozumení. „Inakosť – akúkoľvek – nevidia ako ohrozenie, ale ako obohatenie spolužitia. To, čím sa rada inšpirujem, je väčšia sloboda pri stvárnení služieb Božích. Na vyučovanie detí a konfirmandov používam učebnice z Nemecka alebo z Rakúska, páčia sa mi z teologického aj z didaktického hľadiska.“

Nenápadné líčenie, fitnesscentrum a turistika

Farárka je v prvom rade žena ako každá iná, aj ona rieši svoj zovňajšok či módu. „O svoj zovňajšok sa starám. Mám, našťastie, prirodzené kučeravé vlasy, ktoré stačí trikrát ročne podstrihnúť a farebne doladiť. Dávam si záležať na výbere topánok, oblečenie si kupujem obyčajne neplánovane, keď ma niečo osloví. Líčim sa nenápadne a nechty na rukách si lakujem bielym lakom,“ prezrádza Anna.

Dôležitou súčasťou jej života je aj pohyb. „Keďže väčšinu pracovného času sedím, vítam každú možnosť pohybu. Tento rok som začala navštevovať fitnescentrum. Dlho som sa takémuto ,instantnému’ pohybu bránila, ale keďže chodím cvičiť blízko, je to pre mňa praktické. Na letných dovolenkách mám najradšej turistiku v Tatrách, cez rok sa uspokojím s Malými Karpatmi. V lete s manželom radi plávame, v minulom roku sme chodili na kurzy tanca. Mám rada knihy, divadlo a operu, ale aj folklór,“ približuje obľúbené činnosti zo svojho súkromia.

O Anne Polckovej

Narodila sa v Revúcej. Strednú zdravotnícku školu navštevovala v Poprade, teológiu študovala v Bratislave, rok v nemeckom Erlangene. V roku 1993 bola ordinovaná a poslaná do služby v cirkevnom zbore Bratislava. Ťažiskom jej práce bola zborová diakonia, pastorálna starostlivosť o seniorov a chorých v nemocniciach a v ústavoch. Od roku 1995 je zborovou farárkou v Bratislave, momentálne predsedajúcou farárkou cirkevného zboru Bratislava-Staré Mesto. Je vydatá, s manželom žije v Bratislave.