Vzorec základná škola, potom stredná a hneď po nej vysoká je v našej spoločnosti očakávaný. Mnohí mladí študenti však študujú s nejasnou predstavou o tom, čomu sa chcú v živote venovať, motivácia slabne a možnosti, ktoré im škola dáva, zostávajú často nevyužité. Čo by ste urobili inak, keby ste mali šancu opäť študovať? A viete, že túto šancu máte stále? Štyri ženy, ktoré sa rozhodli pre štúdium v neskoršom veku, vysvetlili svoju motiváciu a výhody aj nevýhody tohto kroku.

Katka: Starším študentom nejde o tituly, ale o vedomosti

Katka začala pred štyridsiatkou externe študovať druhú vysokú školu, odbor fyzioterapia na Inštitúte fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie v Piešťanoch. 

Pôvodne je absolventkou fakulty telovýchovy a športu, no od tohto smeru sa časom odklonila a dnes pracuje v oblasti informačných technológií. Jej motivácia na ďalšie štúdium bola trochu nezvyčajná. „Motivovala ma moja zlomená noha. Navštevovala som fyzioterapeuta a bola som fascinovaná, ako ľudské telo reaguje, ako veľmi je dôležitý pohyb a čo všetko ním môžeme telu dať,“ vysvetľuje.

Keď jej rozhodnutie vrátiť sa opäť do lavíc odobrila aj rodina, nevidela v štúdiu žiadnu prekážku, nevýhody spoznala až neskôr. „Študovať vo vyššom veku je náročnejšie, hlava je pomalšia a potrebuje viac času na spracovanie informácií. Jednoduché nie je ani skĺbiť prácu so štúdiom a s rodinou. Veľa času kradnem najbližším, pretože študujem cez piatky a soboty. Nehovoriac o dovolenke, ktorú míňam výlučne na prax, skúšky a štúdium.“

Vidí však aj výhody spojenia svojho veku a štúdia. „Nám starším je jasné, prečo študujeme a kam sa chceme dostať. Oproti mladším máme výhodu, že si lepšie prepájame nové vedomosti so skúsenosťami. Nejde nám o tituly, ale o vedomosti. To oceňujú aj niektorí naši pedagógovia. Obrovskou výhodou je aj kontakt s podobnými ľuďmi. Veľakrát som dojatá z toho, koľko sa dokážeme smiať a debatovať o veciach z prednášok.“

Napriek tomu, že ju štúdium stojí veľa síl a nie je si istá, kam ju absolvovanie fyzioterapie dostane, stojí jej to za to. „Ľudsky sa posúvam každý deň, určite som otvorenejšia a pokornejšia. Spolupráca medzi spolužiakmi mi zas umožnila dotknúť sa nezištnosti, a tak veľmi potrebnej spolupatričnosti.“

Lucia: V tridsiatke som konečne vedela, prečo študujem

Lucia vyštudovala strednú zdravotnícku školu, neskôr pracovala v administratíve. Keď mala 29 rokov, rozhodla sa študovať materiálové inžinierstvo na univerzite. „Vždy som túžila vyštudovať vysokú školu. Keď som sa zamestnala v spoločnosti, kde som bola spokojná a kde je pre profesijný rast výhodou vysokoškolské technické vzdelanie, mala som v tom jasno,“ vysvetľuje svoje dôvody Lucia.

Lucia si myslí, že neskoršie štúdium bolo pre ňu výhodné najmä preto, lebo vtedy už vedela, čo chce. „V dvadsiatke som stále hľadala, a keď som aj začala študovať, štúdium som nedokončila, lebo som mala ‚na robote‘ pre mňa vtedy lepšie veci. Štúdium v tridsiatke mi, naopak, vyhovovalo v tom, že som vedela, prečo to robím, a sústredila som sa naň. Veľkou nevýhodou sú len zmeškané chodbovice, krúžkovice a iné -ice,“ žartuje.

Aneta: Cítila som, že si potrebujem vyčistiť hlavu a nabrať novú energiu

Anetin pôvodný plán bol odcestovať do Austrálie na pol roka. Chcela sa zdokonaliť v anglickom jazyku, a tak dala v práci na Slovensku výpoveď. „Po jazykovom kurze som sa nakoniec rozhodla študovať business, a tak som si pobyt predĺžila o ďalšie dva roky,“ ktorá k tomuto rozhodnutiu dospela v jej 38. roku. K jazykovému kurzu ju motivovalo vtedajšieho povolanie. „Som vyštudovaná právnička a ovládanie anglického jazyka sa od právnikov v súčasnosti bežne vyžaduje. Business, ktorý študujem momentálne, z obsahovej stránky s mojím odborom veľmi nesúvisí,“ hovorí.

Aneta priznáva, že k odchodu do Austrálie ju nasmerovala najmä nespokojnosť v práci. „Cítila som, že si potrebujem vyčistiť hlavu a nabrať novú energiu. Vždy som chcela skúsiť život v zahraničí, zdokonaliť angličtinu a cestovať. Samozrejme som to dlho zvažovala, ale nakoniec som si povedala, že kedy, keď nie teraz.“

Dnes neľutuje ani odchod do Austrálie, ani štúdium, pre ktoré sa rozhodla. Hovorí, že túto cestu si užíva, baví ju učiť sa nové veci a napredovať. „Myslím, že už len samotné rozhodnutie, odísť do Austrálie a načas odložiť kariéru, ma naučilo nebáť sa opustiť svoju komfortnú zónu, vykročiť do neznáma a ľahšie prekonávať zmeny. Život v Austrálii ma učí spomaliť a nestresovať sa zbytočne, keďže ľudia sú tu veľmi pohodoví, usmiati a nikam sa neponáhľajú. A či ma štúdium posunie niekam aj profesijne, ukáže budúcnosť,“ hovorí Aneta.

Alexandra: S vekom pribudla sebadisciplína a opadol stres zo skúšok

Ako väčšina stredoškolákov aj Alexandra išla pôvodne na vysokú školu hneď po strednej škole, vtedy však ešte netušila, čo ju bude skutočne baviť. „Keď som skončila strednú školu, jeden semester som chodila na Prešovskú univerzitu, študovala som angličtinu a francúzštinu, no bola to takpovediac z núdze cnosť. Vlastne som vôbec v tom čase nechcela študovať, takže som po semestri odišla pracovať do Prahy,” hovorí Alexandra. „Keď som mala 30 rokov a žila som opäť v Košiciach, prihlásila som sa na diaľkové štúdium na Masarykovu univerzitu v Brne na dejiny umenia, ktoré som aj úspešne absolvovala,“ pokračuje.

V čase, keď začala študovať, pracovala ako grafická dizajnérka. „Dalo by sa povedať, že štúdium bolo akýmsi doplnkom k povolaniu, nebolo to však požadované zo strany mojich zamestnávateľov. Pracovala som ako externý grafik pre rôzne marketingové agentúry, kde viac zavážilo portfólio než diplom,“ vysvetľuje.

Skôr než profesijný rast bol pre Alexandru motiváciou dlhoročný vzťah k umeniu. „Umenie ma odjakživa fascinovalo, už ako tínedžerka som v Amerike, kde sme vtedy s rodinou žili, experimentovala s rôznymi médiami, keďže som k nim mala zrazu prístup. Okrem toho som vždy bola obklopená ľuďmi, ktorí boli kreatívni a istým spôsobom sa umeniu venovali,“ približuje zrod cesty študovať umenie.

Pri rozhodovaní o tom, na ktorú školu ísť, zvažovala viacero faktorov. „Ako externá grafická dizajnérka som mala pocit, že potrebujem štruktúru a mentorov, a tak som začala zháňať vysokú školu, ktorá by poskytovala štúdium odboru dejiny umenia ako diaľkové a zároveň by škola mala renomé. Masarykova univerzita to spĺňala a môžem povedať, že lepšie som si nemohla vybrať,“ hovorí o svojom rozhodnutí.

Štúdium nebolo pre Alexandru náročné, no uvedomuje si, že ako bezdetná a slobodná žena bez pravidelného pracovného času mala na to ideálne podmienky. „Hlavne som bola dostatočne vybláznená z prežitých rokov v Prahe, takže som už nemala ten vzdorovitý postoj k štúdiu, ale sama som chcela študovať. S vekom mi pribudla sebadisciplína a zároveň opadol prehnaný stres zo skúšok. Za výhodu považujem, že to bolo moje rozhodnutie a robila som to pre seba a študovala som, čo som chcela, a nikto ma do toho nenútil,“ hodnotí.

Veľa nevýhod neskoršieho štúdia nepostrehla. „Asi len fakt, že 20-roční spolužiaci mali toľko možností na krúžky, na Erasmus, jednoducho mohli využiť vysokú školu na poznávanie a cestovanie. Keby mi bol niekto v mojich dvadsiatich povedal, že keď pôjdem na vysokú, budem zadarmo cestovať, asi by som to brala inak ako slová musíš ísť na vysokú,“ hovorí.