Včelárstvo je pre Simonu oddychom aj radosťou z fyzickej práce. Týždeň v rušnom meste striedajú tiché víkendy pri úľoch

18. júla 2018
Autor: Simona Lichá
Foto: Lucia Hô-Chí

Včelárstvo si väčšinou spájame so staršou generáciou, so slovenskými dedinami minulosti a zväčša s mužmi. Návšteva Simony Čechovej pri jej včelárskych úľoch však búra všetky predsudky. Ilustrátorka, ktorá žije v Bratislave, nás zaviedla na pokojné miesto nad dedinou v lese Malých Karpát, kde sa s radosťou venuje včelárskemu remeslu, ktoré má v jej rodine vyše storočnú tradíciu.

Simonin život sa so včelami spája od detstva, rodinná tradícia včelárstva má u Čechovcov vyše sto rokov. „Pri včelárstve som vyrastala, môj otec je včelár, včeláril aj starý otec a pradedko. Chatu, kde máme včely, rodičia postavili v čase, keď sa narodila moja staršia sestra. Ocino včelári približne od svojich dvadsiatich rokov, aj preto sme tu trávili väčšinu času,” hovorí.

Z dvoch dcér sa včelárstvu ostala venovať iba Simona, pravidelná cesta za včelami do Dolných Orešian sa stala pre ňu povinnosťou aj príjemným únikom z mesta. „Žijem v Bratislave, ale za včelami chodievam často, počas jarných mesiacov minimálne raz za týždeň. Závisí aj od obdobia, napríklad teraz v lete, keď je po slnovrate, včely už nemajú rojové nálady, tak sú pokojnejšie a netreba za nimi chodiť tak často,” vysvetľuje včelárka.

Každý rok je to so včelami iné

Simona priznáva, že práca so včelami si vyžaduje čas aj trpezlivosť. „Ak ich človek nemá pri dome, musí tomu obetovať jarné mesiace a víkendy. Ja mám päť úľov, o ktoré sa starám, a kým ich prezriem a spravím, čo treba, zaberie mi to minimálne pol dňa.”

Aj pri včelárstve platí, že človek sa zdokonaľuje praxou. „Aktívne včelárim od roku 2012, všetko som sa učila od ocina. Myslela som si, že si prejdem dva-tri včelárske roky a už budem všetko vedieť, no zisťujem, že každý rok je to úplne iné. Vždy si myslím, že sa včely budú správať istým spôsobom, podľa môjho predpokladu, no napokon to je úplne inak,” vysvetľuje Simona.

Bez dôvodu neútočia

Simona strach zo včiel nikdy nemala, dokonca priznáva, že ochranný oblek nosí málokedy. „Mávam klobúk so sieťkou, ale niekedy ani to nie. Hovorí sa, že včely nemajú v povahe, že by na človeka bez dôvodu útočili. Podráždené sú napríklad vtedy, keď cítia, že ide pršať. Obloha môže byť jasná, ale ony cítia, že o hodinu-dve príde malá búrka. Alebo rýchlo vycítia, keď je niekto silno navoňavkovaný. Prekážajú im rôzne výrazné pachy a, samozrejme, dráždi ich, keď sa s nimi hrubo zaobchádza. Ja sa snažím ísť na ne vždy pomaly a opatrne, ale stane sa, že od nich hocikedy ,dostanem’ tak, že ani neviem prečo,” smeje sa.

Pri otvorených úľoch nám Simona ukazuje, aké vedia byť včely pokojné. „Keď sa jej chcem dotknúť, vidím, že uhýba, neútočí, včela sa konfliktom vyhýba. Niektorí ľudia si myslia, že sú agresívne, ale to nie je pravda,” ukazuje na otvorený úľ plný včiel.

Veľký vplyv majú zmeny klímy

Celkovo je včelárstvo podľa Simony ťažké a rizikové, lebo všetko, čo sa včiel týka, závisí od počasia. „Posledných päť rokov je dosť biednych, pokiaľ ide o med, a nikto nevie, čím to je,” hovorí zo skúsenosti. „Podľa mňa je to kombinácia rôznych vplyvov. Po prvé zmena klímy. Napríklad tento rok kvitne slnečnica skôr, niekedy sa to dialo až na konci júla. Jar je skorá a prebehne veľmi rýchlo, všetko vykvitne a hneď aj odkvitne. Mám pocit, že včely sa nedokážu na jar tak rýchlo adaptovať, ešte stále sú v zimnom režime, a keď sa zrazu oteplí a všetko vykvitne, nie sú ešte v plnej sile,” hovorí.

„Ďalším roblémom môžu byť postreky. Naša hlavná znáška býva dole na poli, kde rastú slnečnice alebo repka, ktoré postrekujú, a to nie je pre včely bohviečo. Vidím to na úľoch a počte včiel. Niekedy, keď som otvorila úľ, včely až tak kypeli von, teraz sú takmer poloprázdne. Akoby umierali v teréne, nevrátili sa z tej repky naspäť do úľa. To je však iba moja dedukcia, nie je to nijako podložené, je to zrejme kombinácia viacerých faktorov,” vysvetľuje.

Chuť medu závisí od toho, čo kvitne

V konečnom dôsledku sa všetko odrazí na množstve medu, to sa každý rok líši. „Keď som bola mladšia a pomáhala som otcovi, med sme vytáčali štyrikrát do roka. Bol prvý jarný med, potom agátový, lipovo-malinový a nakoniec slnečnicový, ktorý je na konci júla. Potom sa už včely pripravujú na zimu. Tento rok sme vytáčali iba raz a vyzerá to, že budeme ešte koncom júla, ale to len preto, aby sme sa zbavili medníkov a pripravili včely na zimu. Čiže to je o polovicu menej ako kedysi,” približuje Simona.

Chuť medu určia rastliny, ktoré v danom období kvitnú. „Prvý jarný med, ktorý momentálne máme, obsahuje všetko, čo na jar kvitne – ovocné stromy, lúčne kvety, repka. Keď odkvitne repka, stočíme ho. Potom začne kvitnúť agát, keď odkvitne, stočí sa, a tak vieme, že je agátový. Tento rok to však bolo trochu pomýlené, pretože kvitol agát aj repka súčasne. Po agáte začne kvitnúť lipa a malina, tak vieme, že je lipovo-malinový. Ale my med nijako neochucujeme, nič tam nepridávame. Tak, ako ho včely spracovali v úli, v takom stave je aj v pohári,” hovorí o procese výroby.

Prepojenie práce so záľubou

Ako ilustrátorka necíti, že by ju včely v práci inšpirovali. „Určite nie vedome, ale nejaké nevedomé, podvedomé inšpirácie možno áno. Hoci je pravda, že momentálne ilustrujem aj knihu o včelách, je to taký môj súkromný projekt. Pre mňa je včelárstvo predovšetkým oddychom, lebo kreslenie si vyžaduje dlhé hodiny sedenia za stolom alebo pri počítači. Včelárstvo mi pomáha život balansovať. Fyzickou prácou na vzduchu mám hodiny sedenia za stolom vyvážené,” hovorí s úsmevom.

Aj vďaka hravej etikete, ktorú ilustrátorka vytvorila, je med Čechovcov ľahko rozpoznateľný. Vyrábajú ho najmä pre vlastnú spotrebu a na predaj z dvora. Pre Simonu je včelárstvo predovšetkým záľubou, so životom včelárky na plný úväzok neráta. „Včelárstvo je naše hobby a ten vedľajší produkt je med. Keby  to bol zdroj obživy, musela by som mať asi tristo úľov, aby to pokrylo všetky náklady s tým spojené a zabezpečilo život aj mne,“ uzatvára Simona.

O Simone Čechovej

Pochádza z Trnavy. Momentálne žije a pracuje v Bratislave ako ilustrátorka na voľnej nohe. Jej ilustrácie môžete nájsť v knihách, v printových aj online magazínoch či na reklamných plagátoch. K ilustrácii sa dostala na univerzitách v Anglicku a v Škótsku, kde študovala reklamný dizajn a marketing. Od roku 2012 sa vo voľnom čase aktívne venuje včelárstvu, ktoré má v jej rodine dlhoročnú tradíciu. Okrem toho rada chodieva na túry a objavuje nové miesta.

Radi prispôsobíme obsah a vizualizáciu webovej stránky a reklám, ako aj poskytovanie funkcií sociálnych médií, aby sme vám poskytli lepší zážitok z používania webovej stránky. Umožní nám to analýza návštevnosti a aktivít na webovej stránke, k čomu potrebujeme používať vaše online identifikátory (cookies, IP adresy).