Vďaka vnukovi Rozálie Talajovej sme nazreli do rodinného archívu vojačky, ktorá s pilníkom v ruke vyrábala jedny z najkrajších kraslíc na Slovensku.

Martin Tomečko zvykol tráviť letné prázdniny u babky Rozálie v Brezne. V jednom z kútov veľkého bytu bol zastrčený nefunkčný šijací stroj. Za ním sedávala starká, s jednou nohou na zemi, s druhou vyloženou na stolčeku. V jednej ruke držala handričku s vajíčkom a v druhej pilník.

Od malej lampy so žltým svetlom sa ozývalo tiché pravidelné fúkanie a škrabanie ťažkého kovu po jemnej vajíčkovej škrupinke.

“Škrábať vajcia”

Slovné spojenie “škrábať vajcia” sa v domácnosti u Talajovcov udomácnilo natoľko, že Rozáliinu činnosť nikto nenazýval inak. Rozália ešte ako dieťa začínala s batikovanými kraslicami, čo je metóda nanášania vosku na vyfúknutú škrupinku. Neskôr začala namáčať vajíčka do farby a tú potom oškrabávať trojhranným pilníkom.

Pri tejto metóde je nápor na vajíčko silnejší, takže praktickejšie bolo z vajíčka najprv oškrabať nanesenú farbu a až potom vyvŕtať dve dierky a žĺtok vyfúknuť. Samozrejme, stávalo sa, že niekedy vajíčko prasklo a približne hodinová práca vyšla nazmar. Rozália však aj tak dokázala touto technikou vytvoriť pätnásť kraslíc za deň.

“Nepamätám si, že by sa sťažovala na veľa práce. Možno aj preto, že to bol pre ňu akýsi spôsob meditácie,” spomína na svoju starkú Martin Tomečko.

Kanada

Jedného dňa prišla k dverám Rozálie Talajovej neznáma pani. Musela niekoľko hodín čakať pred vchodom, pretože starká bola so svojim vnukom v kine. Pricestovala za Rozáliou až z Kanady len preto, aby sa oboznámila s technikou trojhranného pilníka.

Prácu pani Talajovej spropagoval ÚĽUV, ktorý bol jej veľkým odberateľom. Jej kraslice predával do Nemecka či Švajčiarska, neskôr aj do Spojených štátov a Kanady.

Rozália bola známa svojou vycibrenou technikou pri narábaní s trojhranným pilníkom. Výhodou oproti vyškriabavaniu ihlou bola možnosť meniť hrúbku vrypu a dokonca aj tieňovať. Dopyt po Rozáliiných krasliciach bol pre túto techniku veľký. K práci sa neskôr pridala aj jej dcéra, ktorá pracovala veľmi precízne a stala sa známou jej dokonalými čiarami. V tradícii pokračuje aj vnuk Martin.

A hoci rokmi dopyt vďaka novým technikám ustával (do módy prišli dierkované či vŕtané kraslice), Rozália sa veľmi rýchlo chytila módnej vlny a nemala problém ani s novými technikami.

Vojačka a majsterka ľudového umenia

Rozália začala spolupracovať s ÚĽUV-om v roku 1978. Podľa kolegov bola jej práca vždy precízna, nápaditá a tvorivá a najradšej sa inšpirovala motívmi rastlín a kvetov.

V mladosti bola Rozália vojačkou a pracovala na pražskom letisku. Tam sa zoznámila aj s jej neskorším manželom, ktorý lietal na vetroňoch. Dá sa povedať, že jej manžel bol aj zároveň jej technickým asistentom, a tiež má zásluhu na krasliciach: Rozálii sa staral o brúsky, dierkovače a iné technické pomôcky.

V roku 1987 získala pani Talajová aj oficiálnu kvalifikáciu „majsterka ľudovej umeleckej výroby“.

Pozrite si jej zošit plný dobových fotografií a novinových výstrižkov: