Na obdobie, keď najväčšou radosťou Vianoc boli hry s rodinou pri sviečkach a čakanie na živý stromček od Ježiška, spomína už len najstaršia generácia. Pani Edita porozprávala, ako vyzerali Vianoce pred vyše sedemdesiatimi rokmi. Prezradila, že keby mohla, luxus dnešnej doby by za to obdobie vymenila hneď.

Otec pani Edity bol horár, preto so štyrmi sestrami, s rodičmi a so starou mamou vyrastala v Revištskom Podzámčí na strednom Slovensku, v horárni v blízkosti lesa. Na Vianoce spred rokov si pamätá veľmi dobre. „Otecko vyberal stromček v hore už dva mesiace pred Vianocami. Ako deti sme na Ježiška verili, no nevedeli sme si predstaviť, kadiaľ ten stromček prinesie do izby. Stará mama vravievali, že on si vie otvoriť aj zavrieť za sebou a že to len cez okno nosí,“ hovorí pani Edita.

Spomína aj na deň, keď si ako deti uvedomili, že stromček je otcovou zásluhou. „Moja najstaršia sestra vždy na Štedrý deň zmizla poobede aj s oteckom. Povedala, že ide k susedom a my sme za ten čas nemohli vyjsť z kuchyne von. S mojou druhou sestrou sme rozmýšľali, kde je najstaršia sestra tak dlho, pozerali sme sa z okna a raz sme ju aj s oteckom zbadali, ako idú so stromčekom. Rozplakali sme sa ako nikdy,“ smeje sa.

Deti mali na Štedrý deň rozdelenú robotu

„Na dedine bývali krásne Vianoce, snehu bolo po pás, nie ako teraz, že napadne a roztopí sa,“ spomína na detstvo. „Otecko ráno odišiel do hory a večer prišiel. Bývali sme pri rybníku, na Vianoce sme nemuseli ani ryby kupovať. Všetko sme mali svoje. Mali sme veľa hospodárstva, aby sme boli sebestační, aby sme nemuseli chodiť nikde,“ opisuje život na samote.

Na Vianoce sa rodina pripravovala už mesiac vopred. „Celý dom sa musel vyriadiť, vygruntovať. Dlážky sme šúchali my deti. Žiadne hranie s bábikami, ale kefu do ruky, vyšúchať, riadiť, pomáhať. Nám to však neprišlo zaťažko, brali sme to ako niečo prirodzené. Jedna musela drevo nosiť, druhá vodu, každá sme mali zadelenú robotu. Doobeda muselo byť všetko hotové, lebo potom sme sa už poobliekali a čakali na Ježiška,“ približuje typický priebeh Štedrého dňa.

Osemdesiatnička Edita prežila detstvo bez elektriny a vody, dnes bez problémov komunikuje cez sociálne siete, používa mobil a rada sleduje televíziu. Aj keď bol život kedysi ťažší, pokojne by čas vrátila späť. „Učili sme sa pri sviečkach a vyštudovali sme. Bol to ťažký život, ale my ako deti sme to nepociťovali. Mäso, maslo či tvaroh sme mali svoje. Všetko bolo, ale chýbal nám kolektív. Do školy sme to mali asi kilometer, museli sme chodiť pešo popri rybníku,“ spomína.

Pani Edita sa rozpamätala aj na príhodu, keď ako dieťa na Štedrý deň zablúdila v lese. „Mamin brat mal obchod v neďalekej dedine. S mamou sa dohodli, že mu na Vianoce pošle ryby. Mňa ako desaťročnú nabalili a na Štedrý deň vyslali. Zrazu som bola na stanici a nevedela som, kadiaľ ísť. Vybrala som sa zlou cestou, snežilo. Išla som sama horou, plakala som, nikde nikoho, žiadne domy. Našťastie išiel okolo horár a nasmeroval ma na správnu cestu. Prišla som, rybky si zobrali a povedali mi, že o polhodinu ide posledný vlak. Tak som sa bežala na stanicu a domov som prišla potme. Aj takýto Štedrý deň som mala. Keby som nestretla horára, asi by som tam zamrzla,“ rozpráva pani Edita.

Bábiky ako dieťa nepoznala

„Darčeky pod stromčekom zvykom neboli. Vlastne iba také, ktoré stará mama uháčkovali alebo uštrikovali, čiapočky, rukavičky, šál. Raz dostala sestra knižku o lesných zvieratkách, u nás sa mohlo hovoriť a čítať len o nich, lebo otecko ako horár vedel poskytnúť výklad, kde a v akej nore žijú. Bábiky vôbec. My sme ani nevedeli, čo je to bábika,“ hovorí.

Jedny Vianoce boli pre ňu predsa len špeciálne a spomína na ne dodnes. „Raz bol Ježiško bohatší, pod stromčekom sme mali čižmičky. Nevedeli sme sa dočkať, keď si ich obujeme na omšu. Vyšli sme von a už sme boli na zadku. Viete prečo? Šil nám ich v Bzenici jeden šuster, lenže už nebolo na kožu na podrážky, tak ju urobil z kože z gamaší, ktoré im dal otecko, boli ako sklo. Vtedy sme spadli najmenej dvadsaťkrát. Už nás radšej z každej strany držali mamička a otecko. Potom nám na ne dali také pliešky, podkovičky na opätky aj na prsty,“ opisuje jediný darček, ktorý si z detstva pamätá.

S úsmevom hovorí, že prezdobené stromčeky zvykom neboli. „Na stromčeku boli perníčky, ktoré stará mama piekli už týždeň vopred. Mali sme aj gule, ani neviem skadiaľ sa zobrali, ale boli pekné. Neboli čokoládky, ale orechy. Pamätám si, že raz sme mali dokonca búrske oriešky. Oteckova sestra nám ich dala výmenou za rybu,“ hovorí.

„Medovníky sa piekli najmä na stromček, ale ak ostali, boli aj na štedrovečernom stole. Mali sme suché koláče – tvarožník, lekvárnik, orechovník, makovník a sem-tam niečo z lineckého cesta. Zákusky sme mali až neskôr, keď som chodila na strednú školu. Vtedy už mamička napiekla, odniekiaľ mala recepty. Na Vianoce sme mali len kysnuté koláče,“ približuje tradície vianočného pečenia.

Ryba aj v kapustnici a lipový čaj namiesto kávy

Pri stole mali presný zasadací poriadok. Na jednom konci sedel otec, na druhom stará mama. „Otecko najprv zobral oblátku a med, potom zavinšoval pekné sviatky a spolu sme zaspievali Tichú noc. Nasledovala večera. Najprv bola kapustnica a v nej údená ryba. Keďže sme mali pri dome rybník, ryby boli v každom jedle. Dnes už nemôžem o rybe ani počuť. Nasledovali opekance s makom a medovou vodičkou. Po opekancoch sme mali rybu, buď údenú, alebo väčšinou vyprážanú, a k tomu šalát, ale obyčajný. Do zemiakov sa pridali kyslé uhorky, cibuľa a zalialo sa to sladkokyslou vodou,“ opisuje chody vianočnej večere.

„Potom sa jedli koláče a pil sa čaj z nazbieranej lipy. Káva vtedy nebola. Moji rodičia pili kávu, až keď sme boli väčšie, mala som možno 15 rokov. Spomínam si na také malinké hrnčíčky,“ vysvetľuje pani Edita.

Mäso na vianočnom stole zvykom nebolo. „Na Štedrý deň nebola žiadna klobáska ani šunka. Bol pôstny, mäso sa mohlo jesť až po polnoci. Ako deti sme si do vreckovky zobrali kúsok klobásky, kúsok tvarožníka  a vložili ich do vrecka kabátika, a keď sme šli z polnočnej omše domov, mohli sme to už spokojne zjesť,“ spomína.

Po večeri bolo zvykom tráviť čas spolu. „Otecko hral na harmonike, my sme spievali. Vždy sme išli zaspievať aj k rodinnému známemu, ktorý býval dvesto metrov od nás, potom zas on s rodinou prišiel k nám. Neskôr sme sa hrali hru Človeče, nehnevaj sa alebo karty. Nemali sme televízor ani rádio. Iba sviečky a petrolejové lampy. O jedenástej sa už išlo do kostola. No a na druhý deň ráno zase všetci do kostola, navarené bolo, tak už sa nič nerobilo, to bol veľký sviatok,“ uzatvára.

O Edite Hladkej

Narodila sa v roku 1933. Pochádza z piatich súrodencov. Dlhé roky pracovala ako učiteľka v materskej škole. Dnes ju na dôchodku tešia vlastné deti, vnúčatá aj pravnúčatá. Má rada šport, ktorý aktívne sleduje v televízii. Aj keď väčšinu života prežila bez novodobých technológií, v súčasnosti jej nerobí problém ani komunikácia s rodinou na sociálnych sieťach. Žije na strednom Slovensku v meste Sliač.