Kým počas študentských čias lákal rovesníkov Marcely Štefánikovej ruch mesta, ona sa z lásky k horám vybrala úplne opačným smerom. Blízkosť prírody je pre ňu už 15 rokov každodenným šťastím, ktoré prepája jej živobytie s vášňou k slovenským veľhorám.

Marcelu sme navštívili na Chate pod Soliskom, na mieste, ktoré je jej druhým domovom aj každodennou prácou. Porozprávala nám, aké je šéfovať tatranskej chate, a prezradila, že aj horská žena chce byť občas nahodenou dámou.

Detstvo trávila na chate u otca

Jej vzťah k horám do veľkej miery ovplyvnil otec, ktorý pôsobil ako chatár na Popradskom plese. Už ako stredoškoláčka sa dostala do partie horolezcov, vďaka ktorým spoznala čaro lezenia. Od tohto momentu sa pre Marcelu stalo horské prostredie záľubou aj pracovným snom.

„Spomínam si, ako sme boli s manželom na výlete a prišli sme na Chatu pod Soliskom. Bola som v tom čase tehotná, chceli sme si niečo zajesť, no chata bola zatvorená. Vtedy sme si povedali, že ak by sme tú chatu mali my, určite by sme ju nezatvárali. Začali sme o chate zisťovať viac a v roku 2002 sme sa k nej aj dostali. Prešlo 15 rokov a ja môžem povedať len toľko, že som šťastná, že môžem byť tak blízko k horám,“ s úsmevom spomína na začiatok horského dobrodružstva.

Za to, že ju rodičia viedli k štúdiu v hotelovej akadémii, je dnes nesmierne vďačná: „Keď otec prevádzkoval tú veľkú chatu, pracovala tam takmer celá rodina. Pôvodne som chcela robiť niečo úplne iné. Zaujímali ma najmä zvieratá a príroda. Teraz som však rada, že ma rodičia donútili vybrať sa iným smerom. Keďže sme v škole museli absolvovať prax, brigádovať som chodila k tatkovi. Postupne som pochopila, že to je fajn (smiech)! Potom som už všetku prax aj letné brigády trávila iba na chate.”

Deň sa začína

Deň sa pre ňu začína rozdeľovaním úloh, so svojimi kolegami sa stretáva v kancelárii. Dnes má dvoch prevádzkarov, no kedysi všetku prácu robila sama. Tovar sa každý deň vyváža lanovkou. Všetko na chate musí byť nachystané ešte predtým, než prídu prví hostia. „Doviesť tovar na chatu nie je také jednoduché, ako si mnohí myslia. Najprv ho privezieme na Štrbské pleso, naložíme na lanovku, hore vyložíme a vynášame priamo na chatu. Tam sa všetci stretneme a ja skontrolujem, či niečo nechýba,“ opisuje.

S kolegami ju spája láska k horám

Zo všetkého najviac Marcelu v práci teší prostredie a ľudia, s ktorými zdieľa nadšenie z horského sveta: „Tunajší návštevníci sú úplne iní, ako keď prídu do kaviarne v meste. Vyjsť na horskú chatu je pre väčšinu ľudí niečo ako odmena.“ Zároveň dodáva, že svojich zamestnancov na chate nemusí do ničoho tlačiť, práca na chate je pre nich radosťou.

Svoju prácu označuje sa veľmi rôznorodú. Síce šéfuje celému tímu a musí rozdeľovať úlohy, no nemá problém pomôcť v kuchyni či pri výdajnom okienku. Keďže na chate prešla všetkými úlohami, vie, čo každá práca prináša: „Nerobí mi problém pracovať do noci a ísť dolu po zjazdovke s čelovkou a so psami. Občas si iba tak sadnem a v tom neuveriteľnom tichu pozerám na svetlá v doline. Vtedy si hovorím, že som v živote mala obrovské šťastie a že by som to nemenila.“

Počas prevádzky horskej chaty ju neobíde ani fyzicky náročná práca, no priznáva, že sú dni, keď má chuť dať si sukňu či podpätky. Stalo sa, že jej kolegov šokovali aj nalakované nechty: „Mám občas také dni, že si poviem, že budem za ženu. Veľakrát sa mi to však vypomstilo. Napríklad, keď som vykladala dolu na lanovke tovar. Mala som sukničku a podpätky, ktoré sa mi zachytávali do dierok na nástupišti. Keď som pritom musela prenášať tridsaťkilové debničky s kapustou, rýchlo som pochopila, že tadiaľto cesta nevedie. Jasné, že aj ja chcem občas vyzerať pekne!“

Interiér chaty vymyslela sama

Dôvodom rekonštrukcie bola nedostatočná kapacita. Vnútorne ju potrebovali zväčšiť, no s takouto zmenou súviselo veľa technických detailov. Celú rekonštrukciu mala Marcela pod palcom sama, inšpiráciu hľadala na internete a riešila všetko od svetiel až po záchody. „Chcela som, aby celý priestor zapadol do hôr a aby boli v maximálnej možnej miere použité prírodné materiály – drevo a kameň.“ Súčasťou interiéru sú aj legendárne „soliskové“ lyže, ku ktorým sa viaže dlhoročná tradícia – každý rok ich na konci sezóny „pochovajú“.

Jedáleň bez hostí slúži večer aj ako deväťlôžková izba. Spať na stoloch nie je na chate ničím netypickým. Fotky zavesené na stenách fotila Marcela. Jedným z najkrajších plies v okolí Soliska je Nižné Wahlenbergovo pleso vo Furkotskej doline, ktorého fotografia zdobí aj interiér chaty. Marcela priznáva, že práve fotky z túr sú pre ňu vzácnosťou vo chvíľach, ktoré musí stráviť nad papiermi a vybavovaním úradných vecí za počítačom.

Jediná dvojlôžková izba na chate vznikla v priestore, kde bol kedysi záchod a sprcha. Všetky nápady, farby a vymyslené kombinácie konzultovala Marcela s architektom a projektantom. Dizajnové prvky z dreva a kameňa si rozvrhla sama.

Ako v každej horskej chate ani na Solisku nechýba kronika, ktorá skrýva útržky z príbehov okoloidúcich turistov. Drevený lyžiar nie je len obyčajnou dekoráciou, ale pre ľudí z chaty predstavuje akúsi modlu lyžiarov, ktorá má každoročne zabezpečiť dostatok snehu a priaznivé podmienky na lyžovanie.

Na prerobené záchody je Marcela veľmi hrdá, na chate dlhé roky chýbali. Aj keď pôsobia moderným dojmom, zrkadlo by ste tam hľadali márne. „Všetci sa ma pýtajú, prečo sme na ženský záchod nedali zrkadlo. To preto, aby sa tam netvorili rady. Všetky ženy potrebujú riešiť svoj vzhľad. A časom sme zistili, že chlapi sú takí istí. Vidíme totiž z jedálne, ako sa upravujú,“ smeje sa chatárka.

Na chate sa veľmi tešia chladiacemu boxu i umývačke. Nezabúdajú ani na časy, keď museli počítať spotrebu vody. Veľa ľudí práve toto nevedelo na chate pochopiť. „Voda je pre nás stále veľmi drahá – musíme ju čerpať zospodu, zo Štrbského plesa. Nie je to také jednoduché, ako keď človek doma otočí kohútikom a tečie mu voda. Bolo ťažké naučiť ľudí hospodáriť s niečím takým, ako je voda“ vysvetľuje situáciu.

Recept na obľúbený chatársky tatranský čaj nám Marcela neprezradila. „Veľa ľudí chodí na túry len kvôli čaju. Každý chatár má vlastnú receptúru. Bylinky kupujeme komerčne – v lekárni, no zmes, ktorú z nich robíme, neprezradím. Tie hektolitre čaju, čo sa na bežnej chate vypijú, sa nedajú robiť z nazbieraných byliniek. To by sme tu vybielili celé Solisko (smiech).“

Chatárka sa snaží, aby ponuka jedál bola pestrá a zaujímavá. S kulinárskymi nápadmi občas prichádza aj sama: „Všetko konzultujem s kuchármi. Máme tu dobrých kuchárov, ktorí majú rôzne nápady. V poslednom čase už iba rozhodujem, či áno, alebo nie. Veľa sa rozhodujem podľa seba – keď to chutí mne, tak sa to väčšinou dostane aj do ponuky (smiech).“

Medvede aj kamzíky chatárku tešia

So životom v horách sa jej spája aj niekoľko historiek so zvieratami: „Na Solisku máme kamzíka Cyrila, ktorý má jeden roh kratší. Pred pár rokmi k nám chodil za bieleho dňa aj medveď. Ľudia sa správali, ako keby boli v zoo. Zažili sme rodičov, ktorí k nemu posielali svoje deti so slovami: ,Choď k tomu medvedíkovi, odfotím ťa!ʻ Až raz spravil na jedného turistu taký výpad, že to bolo niečo ako zdvihnutý prst. Medvede sa tu bežne dajú stretnúť ráno v okolí zjazdovky. Som rada, že tu zvieratá stále sú!“

Dovolenky s rodinou sú o kompromisoch

Tatry sú pre Marcelu láskou, no priznáva, že ju lákajú aj hory v zahraničí. S kamarátkou bola objavovať Andy, no s rodinou je plánovanie dovolenky o čosi náročnejšie. S manželom a dcérou majú dohodnuté pravidlo, že každý deň na dovolenke naplánuje jeden z nich. „Môj muž by najradšej ležal na pláži, moje dieťa vymetalo akvaparky a mne srdce piští po kopcoch. Keď teda vyberáme rodinnú dovolenku, musí byť v blízkosti nejaký kopec,“ opisuje rodinný kompromis.

Sto rokov na život je málo

„Svet je krásne miesto, netreba z neho odchádzať. Aj tých – dúfam, že aspoň – 100 rokov života je málo. Keby to bolo aspoň 800,“ smeje sa Marcela. Ak by ste sa jej spýtali na recept na život, určite odpovie – optimizmus. Medzi zimnou a letnou sezónou si nevie vybrať, no Medená veža vždy vyhráva nad Orlím pierkom.

O Marcele Štefánikovej

Marcela Štefániková sa narodila v Poprade a vyrastala v Tatrách. Momentálne je manažérkou niekoľkých horských chát vo Vysokých Tatrách. Medzi jej hobby patria psy, horolezectvo, lyžovanie a skialpinizmus. S manželom a dcérou Emmou rada cestuje, no vždy do krajín, ktoré majú svoje kopce.