Ženy v politike sú u nás stále vnímané ako cirkusové zvieratká, hovorí politologička

23. mája 2017
Autor: Viktória Mirvajová
Foto: Andrea Juneková

Na Slovensku stále nemáme veľa žien v politike. Problémom nie je to, že by sme ich nechceli voliť, ale ženy majú akýsi mentálny blok pri zvažovaní vstupu do politiky. S politologičkou Silviou Hudáčkovou sme sa rozprávali, ako je to s političkami, ich postavením a témami, ktoré riešia.

Ak Slovensko porovnáme s rozvinutými demokratickými krajinami, ako sme na tom s počtom žien v politike? Máme ich dostatok?

Vo všeobecnosti to platí, severské krajiny majú tradične približne 40-percentný podiel žien v parlamente a často aj partiu vo vláde. Ideálom je priblížiť sa v zložení čo najviac podielu mužov a žien v spoločnosti. Ťažko povedať či je vôbec vhodné Slovensko v tejto otázke porovnávať len s rozvinutými krajinami. Paradoxne, v Rwande je podiel žien v parlamente aj vo vláde najvyšší na svete.

Prečo je to tak?

V Rwande je to dané historicky, konfliktom, ktorý tam bol. Pri ňom nielenže zahynuli mnohí muži, ale zmenilo to spoločnosť v tom, že ženy boli tými, ktoré nebojovali, ale starali sa o bežný chod ekonomiky. Preto sa logicky aj po vojne starali o povojnovú obnovu krajiny. Chceli priaznivý podiel žien udržať a prijali kvóty na celoštátnej úrovni.

Existujú v politike nejaké „typické ženské témy“, resp. oblasti, o ktoré sa političky viac zaujímajú?

V slovenskej politike ženy prirodzene tiahnu k istým témam, ktoré sú im z pohľadu ich sociálnej roly, ale aj životných skúseností bližšie. Napríklad rodinná politika, sociálna starostlivosť, školstvo a zdravotníctvo sú vnímané ako viac ženské. Nemôžeme to však generalizovať. Bolo by škoda, ak by to malo niekoho obmedzovať. Aj my máme ministerku spravodlivosti, čo je silný rezort, tradične vnímaný ako mužský, a ona, podľa mňa, svoj mandát zastáva vynikajúco.

Majú ženy političky v porovnaní s mužskými kolegami nejaké silné stránky a vlastnosti, ktorými môžu politikov obohatiť?

Ak chcú ženy bojovať proti stereotypom, tak by ich ani nemali zneužívať vo svoj prospech. Nemám preto rada výroky, ktoré hovoria o ženskej energii v politike alebo o tom, že v porovnaní s mužskými kolegami viac urobia ako rozprávajú.

Prečo v našej spoločnosti stále existujú stereotypné otázky typu či žena zvládne riadiť krajinu a byť úspešnou političkou?

Asi preto, že žien je v politike málo a čím vyššia je politická funkcia, tým je v nej menej žien. Nemajú dostatočný priestor preukázať, že to zvládnu. Vo funkcii sú vnímané ako cirkusové zvieratká, pochybuje sa o tom, ako sa tam dostali. Sú viac v hľadáčiku objektívov, lebo ich je málo a tým sú odlišné. Dúfam, že o desať rokov toto už nebude témou a raz bude úplne normálne, že je žena poslankyňou, ministerkou či prezidentkou. Na druhej strane, v slovenskom parlamente nikdy nebola taká dobrá situácia, aká je dnes. V minulosti neboli takmer žiadne mladé poslankyne, ktoré by mali malé deti a vedelo by sa o tom. Dnes je na ceste štvrté bábätko, ešte viac poslankýň má malé deti.

Platí názor, že žena nikdy nemôže byť v istých profesiách plnohodnotnou konkurenciou muža, lebo jej spoločensky plynú mnohé iné úlohy?

Myslím si, že tento názor ešte prevláda, no nemal by. Od žien sa tradične očakáva plnenie mnohých úloh: že sa postarajú o rodinu, o domácnosť. A táto neplatená práca je časovo veľmi náročná. Navyše je na nás tlak, aby sme sa viac starali o svoj vzhľad a investovali doň. Oberá nás to o čas, peniaze a energiu, ktorá už potom nezostáva na angažovanie sa vo verejnom živote. Je na každej žene, aby sa s týmito tlakmi vyrovnala, uvedomila si ich a vedome si vybrala svoju vlastnú cestu. V celej spoločnosti máme čoraz viac vzdelaných žien, ktoré si tieto prekážky uvedomujú a aktívne sa snažia tieto vplyvy na seba potláčať, napríklad tak, že sa neostýchajú rodinné povinnosti rozložiť na viac členov rodiny.

Prijme Slovensko skôr rodinne založenú ženu alebo nejakú progresívnu karieristku?

Výskumy ukazujú, že dnes nie je problém, aby bola žena zvolená, keď už kandiduje. Z pohlavia neplynie znevýhodnenie. Ak je už žena na kandidátke, len na základe pohlavia nezískava menej hlasov. Voliči nie sú problém, polovica z nich sú ženy, teda nediskriminujú. Znevýhodnenie badať v otázke či sa žena vôbec dostane na kandidátku. Dnes je pre ženy veľmi ťažké prihlásiť sa do politickej strany, preraziť tam, mať vôbec odhodlanie a venovať politickej činnosti čas a úsilie.

Podiel žien na počte straníckych členov je veľmi nízky, ak si správne pamätám, v strane Sieť bolo 13 percent členiek. Podľa teórie ponuky a dopytu sú ženy obmedzované na jednej strane vlastnou vôľou, sebavedomím a finančnými zdrojmi, a potom zhora – výberom v stranách. Stranícki šéfovia, medzi ktorými dnes nemáme ani jednu ženu, na ne nemyslia alebo sa boja nominovať ich, domnievajú sa, že to nezvládnu alebo že ich ľudia nezvolia.

Otvárajú ženy aj témy zrovnoprávnenia a potláčania stereotypov?

Áno, otvárajú ich samotné ženy v parlamente. Ale nechcela by som krivdiť mužským politikom. Je veľa mužských poslancov, ktorí sú feministami a keď prijímajú politiky, uvažujú nad problémami aj z pohľadu žien. To, že v parlamente nie je 50-percentné zastúpenie žien, nutne neznamená, že sa tu ženské témy vôbec neriešia. Keď však žena v bežnom živote zažíva platovú diskrimináciu alebo ak sa k nej zamestnávateľ nespráva pekne, lebo má malé dieťa, tak tá téma je jej bližšia, a preto skôr presadzuje jej riešenie.

V amerických prezidentských voľbách sme videli súboj ženy a muža, ktorý má dosť stereotypný pohľad na ženy. V čom podľa vás Hillary Clinton ako žena komunikačne zlyhala?

V týchto voľbách rezonovala téma, že Hillary Clinton je žena a že mala šancu byť prvou americkou prezidentkou. Myslím, že komunikačne to zvládla bravúrne, nepoužívala žiadne stereotypné zbrane, nezneužívala svoje postavenie z hľadiska rodu, ktorý zastáva. Môj pocit je, že tieto voľby neboli rozhodnuté tým, kto je muž a kto je žena, ale tým, kto bol lepší kandidát alebo aj tým, kto dokázal lepšie vystihnúť náladu v spoločnosti.

Vláde sa vyčíta, ak nie je žiadnou ministerkou žena alebo ak je žien na vysokých postoch príliš málo. Nie je však potom trochu kontraproduktívne obsadiť za každú cenu ženu, len aby tam nejaká bola?

Bizarné je, že máme viac vysokoškolsky vzdelaných žien ako mužov. Ja si myslím, že je tu dostatok odborníčok, ktoré by dokázali funkcie so cťou zastúpiť, len sa nedostanú na kandidátku alebo do vlády. Je to dané spôsobom zostavovania vlády a kandidátok, „kľúče od miešačky“ majú vrcholoví politici. Kvalifikovaných žien je dosť, len ich treba povzbudiť, aby v politike napredovali. Mali by si vnútri strán zakladať štruktúry a obhájiť svoje záujmy. Opakujú sa stále tie isté tváre niekoľkých političiek. Žien je dosť, sú vzdelané aj sebavedomé, len si musia vypýtať priestor, a keď tak urobia, mali by ho aj dostať.

Takže počet žien sa vo vnútorných štruktúrach rieši?

Každá strana to má inak, ale na Slovensku nie je rozšírenou praxou, že by strana mala ženskú organizáciu. Z vlastnej skúsenosti a informácií môžem povedať, že počet žien sa rieši ad hoc, no málokedy systematickou personálnou podporou.

Pracujete pre poslankyňu NR SR. Aké témy dotýkajúce sa žien spolu s ňou riešite?

Riešime napríklad práva žien pri pôrodoch, starostlivosť o deti v škôlkach a jasliach, podmienky pri zamestnávaní žien. Dnes je mladá žena vnímaná zamestnávateľom tak, že bude často vynechávať z práce, lebo dieťa najskôr bude mať, a keď sa vráti po materskej, tak bude choré a bude vynechávať znovu. Bolo by to možné zmeniť malými úpravami v zákonoch, ktoré by to dokázali korigovať.

Jemnými úpravami sa snažíme pomôcť ženám, aby prácu a rodinu zladili lepšie, a taktiež zapojiť mužov, napríklad sme navrhli platenú otcovskú dovolenku po narodení dieťaťa, aby to už nebolo o tom, že žena s malým dieťaťom rovná sa problém v práci, ale aby bola starostlivosť o rodinu normálnou súčasťou našich životov a aby to znamenalo, že všetci zamestnanci majú deti a potrebujú sa o ne postarať.

Čo je z problémov najpálčivejšie?

Za najzávažnejší problém v súčasnosti považujem nedostatok miest v materských školách. Náš sociálny systém je nastavený tak, že máte rodičovskú do troch rokov a väčšina rodičov sa rozhodne poberať rodičovský príspevok do troch rokov dieťaťa. Po troch rokoch vám ho prestanú vyplácať, vtedy by malo dieťa nastúpiť do škôlky a vy by ste mali ísť naspäť do práce. V drvivej väčšine prípadov s dieťaťom ostáva tri roky doma práve matka. Bohužiaľ, na Slovensku je pre nedostatok miest v škôlkach a vo veľkých mestách takmer nemožné dostať dieťa do normálnej škôlky, ktorá je aj finančne dostupná.
Žena sa nemôže zamestnať, lebo niekto sa o dieťa musí ďalej starať a nie každý má nablízku starých rodičov. Ujdú jej roky práce, tým pádom sa jej znižuje budúci dôchodok a narastá diera v životopise. Ak žena náhodou zostane bez partnera, tak má dvojtretinovú šancu prepadnúť sa do chudoby. O svojej skúsenosti nám písali slobodné matky, ktorým hrozilo, že prídu o strechu nad hlavou, pretože jednoducho nenašli miesto v škôlke a nemohli sa vrátiť do práce. Viac dostupných miest v škôlkach by veľmi pomohlo k zlepšeniu situácie žien. A to ani nehovorím, že nedostatok škôlok znižuje pôrodnosť, škodí finančnej kondícii mladých rodín a samotným deťom, ktoré už v tomto veku potrebujú pre svoj rozvoj kolektív.

Je na Slovensku problémom aj platová diskriminácia?

Áno, je to dokázaná vec. Ženy majú o 24 % nižší plat, čo súvisí s mnohými faktormi. Ak sa to očistí od rôznych vplyvov, tak 9 % je len vplyv pohlavia, čiže to je tá diskriminácia, že žena v rovnakom sektore, na rovnakej pozícii a s rovnakými kvalitami, vzdelaním a skúsenosťami zarába menej ako muž. Čiastočným riešením je napríklad zverejňovanie minimálneho platu na ponúkanej pracovnej pozícii dopredu. Keď zamestnávateľ udáva, že na túto pozíciu je minimálny plat 1 000 eur, tak sa už nedá vo vyjednávaní podliezť, a ak najšikovnejším uchádzačom bude žena, tak nebudú mať bočné úvahy, že jej ponúknu nižší plat, lebo by ho zobrala.

O Silvii Hudáčkovej 

Je doktorandkou na Katedre politológie FiF UK v Bratislave, vo výskume sa venuje téme žien vo vládnych pozíciách. Je absolventkou magisterského štúdia v odbore politológia na Fakulte sociálnych štúdií MU v Brne. Druhé magisterské štúdium politológie absolvovala na Central European University v Budapešti. Pracovala ako asistentka Miroslava Beblavého, neskôr viedla oddelenie programových skupín strany Sieť, od marca 2016 je asistentkou poslankyne Simony Petrík v NR SR.

Radi prispôsobíme obsah a vizualizáciu webovej stránky a reklám, ako aj poskytovanie funkcií sociálnych médií, aby sme vám poskytli lepší zážitok z používania webovej stránky. Umožní nám to analýza návštevnosti a aktivít na webovej stránke, k čomu potrebujeme používať vaše online identifikátory (cookies, IP adresy).