V ich krajine zúri vojna. Mnohé Ukrajinky, ktoré museli opustiť svoje domovy, prežívajú hlboký smútok i hnev. Ťažké obdobie im pomáha prekonávať aj tvorivosť, ktorá ich lieči, povzbudzuje a dáva ich životu nový zmysel. Piatich žien pôvodom z Ukrajiny sme sa opýtali, ako sa dostali na kreatívnu cestu a čo odporúčajú ženám, ktoré ešte nenabrali odvahu realizovať sa.  

Katya: Aranžovať kvety počas vojny mi pripadalo nezmyselné 

„Nedá sa vyjadriť, ako rada skúšam niečo nové. Pracujem ako floristka a mojou prácou je každodenná tvorba s kvetmi. Dokážem sa pri nej naplno ponoriť do seba, je to pre mňa úplne iný svet. Sústreďujem sa na každú stonku a občas sa s kvetmi aj rozprávam. 

„Tvorba mi v núdzi napokon pomohla vrátiť sa späť do normálneho života a prijať novú realitu, v ktorej každé ráno potrebujem skontrolovať mamu a brata v Kyjeve, či ešte žijú.“

Katya Rubanova

Sú však aj dni, keď to nejde. Vezmem kvety do rúk a jednoducho ‚odmietnu‘ spolupracovať. Vtedy viem, že môj vnútorný svet nie je v harmónii a niečo narušilo môj pokoj a rovnováhu. Riešením je potom práca podľa osvedčených aranžmánov, ktoré som už vyrobila a ktoré sa zákazníkom páčia. 

Počas prvých dní vojny to bol skutočný boj. Zažívala som pocity viny a bezmocnosti. Aranžovať kvety mi zrazu pripadalo nezmyselné. Kto už potrebuje kvety, keď zabíjajú ľudí? Telefonicky som sa rozprávala so zákazníkmi, riešila som každodenné záležitosti, no vo vnútri sa vo mne stále ozývalo: Čo teraz riešime? Ako na tom môže záležať? 

Na Slovensko som prišla bez časti svojej rodiny. Tvorba mi v núdzi napokon pomohla vrátiť sa späť do normálneho života a prijať novú realitu, v ktorej som každé ráno potrebovala skontrolovať mamu a brata v Kyjeve, či ešte žijú. 

Počas workshopov, ktoré som v minulosti viedla, som najčastejšie počúvala vetu: ‚Nie som kreatívny človek, neviem to robiť.‘  Ukázalo sa, že najmenej sebavedomí ľudia zvyčajne bývajú najlepší. Preto ak chcete vyskúšať niečo nové, odporúčam chodiť na workshopy, nájsť si návody na YouTube, zohnať si materiál a jednoducho začať tvoriť. Na nejaký čas sa budete musieť prekonať. U mňa to zvyčajne trvá desať minút a potom prichádza ‚flow‘, keď sa ponáram do svojej tvorby.“

Iryna: Plstenie je ako meditácia, pri ktorej zabúdam na problémy

„Od detstva rada tvorím – šijem a pletiem. Už prvá skúsenosť s plstením sa mi veľmi zapáčila a odvtedy sa ho neviem vzdať. Dnes vyrábam najmä hračky z ovčej vlny.

„Aj vzhľadom na situáciu v mojej krajine je pre mňa v týchto dňoch náročnejšie začať tvoriť, ale keď sa donútim, znova prežívam radosť z procesu a výsledku.“

Iryna Gryshchenko

Keď tvorím, nachádzam sa akoby v úplne inej realite, kde je zrazu všetko dobré. Je to dané aj materiálom, s ktorým pracujem. Vlna je mäkká a vždy príjemná na dotyk.  Tvorenie rukami mi prináša veľkú radosť, o to väčšiu, ak moje diela potešia druhých. 

Na Slovensku som už druhý mesiac, prišla som z mesta Černigov. Aj vzhľadom na situáciu v mojej krajine je pre mňa v týchto dňoch náročnejšie začať tvoriť, ale keď sa donútim, znova prežívam radosť z procesu a výsledku. Plstenie je ako meditácia, pri ktorej zabúdam na problémy, a navyše hračky, ktoré tvorím, sú na dotyk vždy príjemné. 

Každej žene odporúčam, aby tvorila. Netreba sa toho báť, stačí skúšať a užívať si ten proces. Môže to byť hocičo, čo je vám blízke, len nech vám to prináša radosť.“

Dasha: Fotografia mi pomáha ostať v rovnováhe 

„Som kaderníčka a svoju prácu milujem. Postupom času som však cítila, že svoj vnútorný svet chcem prejaviť aj iným spôsobom. Začala som preto fotiť. Najprv smartfónom, neskôr profesionálnym fotoaparátom. 

„Ľudia mi neraz hovoria, že sa po mojich foteniach cítia sebavedome a pokojne. Začnú sa mať radi takí, akí sú, a to ma teší najviac.“

Dasha Bartosh

Rada fotím ľudí presne takých, akí sú. Keď fotím, za hľadáčikom fotoaparátu vnímam dušu človeka. Emócie mojich modelov mi dodávajú inšpiráciu bez ohľadu na to, či sú pozitívne alebo negatívne, pretože všetky emócie sú krásne, ak sú pravdivé. Ľudia mi neraz hovoria, že sa po mojich foteniach cítia sebavedome a pokojne. Začnú sa mať radi takí, akí sú, a to ma teší najviac.

Na Slovensku som už pár týždňov a len z diaľky sledujem, čo sa deje v mojej krajine. Veľmi ma to trápi, no fotografia mi pomáha pracovať s mojou bolesťou a drží ma v rovnováhe. Každej žene, ktorá pochybuje, či by mala tvoriť, odporúčam, aby jednoducho začala. Nebojte sa, máte len jeden život. Chcete ho žiť bez snahy robiť to, po čom túžite? Ak chcete naozaj žiť, skúste to.“ 

Katerina: Za dídžejským pultom sa cítim slobodne 

„K dídžejingu som sa dostala až na Slovensku, kde už pár rokov žijem. Vybrala som si techno ako žáner, ktorý chcem popularizovať. V momentálnom životnom rozpoložení ma oveľa viac baví hard techno, pretože má neskutočnú energiu a vyvoláva vo mne pocit totálnej slobody za dídžejským pultom. 

„My Ukrajinci sme aj preto taký silný národ, lebo keď nás niečo najviac bolí, spievame a tancujeme.“

Katerina Miklei

Každé moje hranie je niečo ako meditácia. Všetky myšlienky sa strácajú a mne zostáva iba pocit radosti z toho, ako sa ľudia bavia. Hudba je mojím záchranným kolesom. Neviem ani spočítať, koľkokrát mi stačilo doma zapnúť ‚playery‘, aby sa celý svet na chvíľu zastavil. Keď sa vo mne prvé dni vojny nazbieralo veľa hnevu, nebolo lepšej cesty než ísť hrať a všetko zo seba vybiť na pódiu. 

Osobne si myslím, že aj preto sme my Ukrajinci taký silný národ, lebo keď nás niečo najviac bolí, spievame a tancujeme. Keď sa človek odhodlá, všetko postupne do seba začne zapadať. Aj preto odporúčam každému, aby si našiel niečo, čo ho bude napĺňať, a aby tomu venoval čas. Keď robíte tú správnu vec, pre ktorú žijete, všetko sa dá zvládnuť.“ 

Anna: Snívam o tom, ako zdobím interiéry domov maľbami

„Moja cesta k umeniu mala a stále má veľa prekážok, pretože viem, že existujú lepší, než som ja. No vždy som rada niečo maľovala. Dnes už rozumiem, že ma maľovanie upokojuje a že je to príležitosť, aby som to brala vážne bez odkladania na obdobie, až budem mať čas. 

„Priala by som všetkým ženám, aby sa z ich vášní stali povolania napriek spoločenským neistotám či vnútorným pochybnostiam.“

Anna Stadnik

To, čo sa deje v mojej krajine, mi iba jasne ukázalo, že nie je čas. Ak chceš niečo urobiť, urob to teraz. Nie niekedy, ale dnes. Keď som opustila Ukrajinu, márne som sa snažila natlačiť do ruksaku svoje nové farby, ktoré som 16. februára dostala od svojho muža. Napokon som si uvedomila, že bude lepšie vziať niečo pre moje tri deti než pre mňa. 

Pomohli mi aj ľudia, ktorých som stretla. Dali mi všetko, o čo som ich požiadala v nádeji, že budem schopná maľovať. Teraz ďalej snívam o tom, ako zdobím interiéry domov maľbami, no viem, že musím niekde začať. 

V tomto štádiu svojej krajine pomôcť neviem, veď jediné, čo mám, je viera, že túto vojnu vyhráme. Môžem však podporiť všetky ženy, aby sme spoločne tvorili a robili tento svet lepším a krajším. Veď kto iný, ak nie my? 

Priala by som všetkým ženám, aby sa z ich vášní stali povolania napriek spoločenským neistotám. Dnes už viem, aké ťažké môže byť prekonať seba a svoje pochybnosti. V minulosti som sa cítila ako vták v klietke, do ktorej som sa sama zatvorila, no už som do nej vložila kľúč. Zostáva mi ním pootočiť, otvoriť klietku a vyletieť.“