Opýtala som sa svojej babiny, čo pre ňu znamená starnutie: Robiť, čo treba najlepšie ako vieme, no uznať si chyby

Vraví, že vo vnútri je stále taká istá, len telo sa mení. Nenechá sa oslovovať starká, lebo ešte nie je stará, a denne v každom počasí prejde aspoň päť kilometrov pešo. Pýtala som sa svojej babiny, aké je to mať za sebou väčšinu života. Hovorili sme o plnej agende aj k jej blížiacej sa osemdesiatke, o učiteľskom povolaní, ktoré jej vybral režim, či o našich spoločne zdolaných 2000 metroch nad morom s 50-ročným vekovým rozdielom. Prečítajte si rozhovor vnučky s jej babinou, učiteľkou, metodičkou jazykov a školskou inšpektorkou Tatianou Rusnákovou.

S babinou sme sa stretli v sídliskovom byte v Ružomberku spolu so starkým, pri koláči a kôpke foto albumov, ktoré sme spolu poctivo od obeda do večera prezerali a pritom otvárali témy, na ktoré počas bežných návštev nie je čas. 

Babina zohrala v mojom živote veľkú úlohu; učila ma férovosti, vytrvalosti aj zvedavosti, formovala môj vzťah k učeniu, prírode a celkovo vplývala na moje životné postoje. Nie len z vďaky som si ju vybrala ako protagonistku jesenného vydania Apríl magazínu o dozrievaní. Dôvod bol o čosi prostejší – sama sa starnutia bojím a práve ona je pre mňa príkladom, ako starnutie prijať s rozvahou a pokorou, no nikdy sa mu dobrovoľne nepoddať. 

Často sa babiny pýtam na minulosť, dozvedám sa o nej aj v Knihe spomienok, ktorú pred pár rokmi pre rodinu napísala. Tentokrát som ju oslovila s cieľom jej myšlienky, bez pozlátka aj zbytočnej kritiky, zverejniť mimo kruh našej rodiny. Možno inšpiruje ďalšie ženy, ktoré sa pribúdajúcich rokov obávajú alebo sa nad prežívaním starnutia svojimi mami a starými mamami nikdy nezamýšľali.

Často aj od svojich rovesníkov počúvam, že sú už „príliš starí“. Nakoľko je podľa teba pocit staroby subjektívny? 

Nikdy si nepripúšťam, že som stará. Že by som ja teraz vzhľadom na vek nemohla alebo by sa niečo nehodilo. Prečo? Svet je bohatý, keď niekto príde s niečím novým, ja to chcem vidieť a vyskúšať. Nemá to súvis s vekom. 

No tie fyzické procesy, tie sa prejavujú. Prvýkrát som dostala strach, keď mi pred pätnástimi rokmi povedali, že stav mojich kostí je katastrofálny. Ihneď som podarovala bicykel, prestala lyžovať a začala riešiť, koľko musím chodiť, cvičiť a čo jesť, aby sa mi polepšilo.

Zažila si moment alebo obdobie, keď si prvýkrát pocítila, že už nemáš dvadsať? 

Krátko po nastúpení na dôchodok. Prepadla ma prázdnota a žiaľ nad „vylúčením zo života“, zo spoločenského postavenia a z pozície, v ktorej som žila dlhé roky. Stala som sa len dôchodkyňou. Ale bolo to „len“? Veď ja som sa na dôchodok tešila. Na slobodu, na pohodu, na žiadne „musím“. 

Prvé dni „ničnerobenia“ to tak aj bolo. Užívala som si seba a voľno, no potom ma to ticho a nepotrebnosť ohlušovali. Pocit zbytočnosti bol smutný najmä po hektických dňoch v škole, plných večného naháňania chýbajúcich minút. Ocitla som sa v byte v kolobehu ustavičného upratovania – čo mi, prirodzene, nestačilo. Nebola som na absenciu školy a nekonečných otázok detí pripravená. Vlastne ani nešlo o môj vek, ale o protiklad činnej školy a prázdneho bytu.

Ako si sa s tým „ničnerobením“ vyrovnala? 

Chvíľu mi trvalo, kým som nevyhnutnú zmenu životného štýlu prijala. Zmieriť sa však neznamená rezignovať, naopak, snažila som sa svoj život naplniť tým, čo som robiť chcela. Tým, na čo predtým nebol čas. Pamätám si, že prvý rok na dôchodku som ešte doučovala doma a neskôr viedla kurzy v jazykovej škole. Potom moja dcéra potrebovala pomôcť so strážením vnúčat, a tak som sa opäť vrátila k individuálnemu doučovaniu.

A stále si si pamätala osnovy, čo a ako učiť? 

Pripravovala som študentov na maturitu, kde je učebný plán daný, takže to bolo jednoduché.

Počas pandémie si spadla zo schodov, následkom čoho sa ti trochu poškodil sluch. 

Veru, učenie sa prenieslo do onlinu a ja som cez Zoom už tak dobre nepočula. Posledného študenta som mala ako 77-ročná.

Takže si doučovala ešte dvadsať rokov na dôchodku. Ako sa menilo tvoje vnímanie profesie učiteľky počas rokov?

Učitelia to nikdy nemali ľahké, no mám pocit, že dnes to majú ešte ťažšie. Mládež je oveľa informovanejšia ako predtým a učitelia si ťažšie získavajú rešpekt. Keď som začínala, učiteľ bol niekto. Možno to súvisí s dnešným fenoménom oslabenej viery v odbornosť. No aj profesia učiteľov by sa mala prispôsobiť dobe – upustiť od detailného memorovania faktov a naučiť skôr spôsob ich získavania a analyzovania. A učiť debate, pretože bez diskusie v živote nič nefunguje. 

Pamätám si, že sme ako deti na prázdninách u teba museli vždy po raňajkách vypočítať príklad alebo napísať diktát. Ani sme veľmi neprotestovali, asi sme si mysleli, že sa to tak bežne robí. Považuješ vzdelanie za to najdôležitejšie v živote? 

Občas ste, samozrejme, protestovali. Ťažko povedať, či najdôležitejšie, ale určite pomôže človeku rozvíjať sa a rozširovať jeho obzory. Ani deti v škole sa nedalo uchlácholiť, že keď sa budú dobre učiť, tak sa budú mať dobre a zarábať. Naša spoločnosť takto zatiaľ nefunguje, vzdelanie stále nie je to najoceňovanejšie. No chcela som vás naučiť dobrým zvykom a trochu si potrénovať pružnosť myslenia. Veď prázdniny majú dva mesiace! Ja si dodnes najmenej trikrát do týždňa prechádzam lekcie angličtiny a aby som nezabudla jazyk, sledujem aj zahraničné denníky.

Tvoj dôchodok sa začal už v päťdesiatpäťke, čo je na dnešnú dobu dosť skoro. Z fotiek aj z rozprávania si pamätám, že práve vtedy si odštartovala svoje cestovateľské výpravy. 

Naplánovala som si veľa ciest do zahraničia, veď demokracia bola pre mňa nová. Bola som všelikde v Európe: v Nórsku, Taliansku, vo Veľkej Británii, Francúzsku… Dokonca som si spravila sprievodcovský kurz. Chcela som sprevádzať turistov po Slovensku v nemčine aj ruštine, čo sa mi napokon nepodarilo zaviesť do praxe pre jednu nešťastnú rodinnú udalosť. 

Priznám sa, že z pominuteľnosti či zo smrti ma občas chytí úzkosť alebo nostalgia, že niečo, čo bolo, už nikdy nebude. 

Ja som sa plynutia času nebála. Celý život som ho naháňala, aby som stihla všetko, čo som si naplánovala. Deň bol stále krátky, neraz som ho predlžovala do nočných hodín. 

„Necítim sa staro, vo vnútri som stále ten istý človek ako predtým. Dokonca ani nemám pocit, že by ma mladí v myslení veľmi predbehli, tiež robia, čo môžu.“

Takže sa necítiš stará ani v osemdesiatke? 

Slovo „stará“ nemám rada ani teraz. Aj vnúčatá som naučila oslovenie „babina“, to sa mi nezdalo také tvrdé ako babka alebo starká. Necítim sa staro, vo vnútri som stále ten istý človek ako predtým. Dokonca ani nemám pocit, že by ma mladí veľmi predbehli, tiež robia, čo môžu. 

Horší je pohľad do zrkadla či na fotografiu, tie vracajú do reality. Ubúdajú aj fyzické sily, hoci sa cítim sviežo – kráčaj s dospelou vnučkou na prechádzke a uvidíš, ako často spomaľuje, aby neurazila. Alebo ako si ma vyčkávala a občas potiahla, keď sme spolu liezli na Volovec v Roháčoch k mojej sedemdesiatke. Navždy ti budem vďačná, že som posledných dvetisíc metrov nad morom vo svojom živote zvládla s tebou. Odmenou nám bol kamzík križujúci náš chodník. 

Mne pripadá predstava ubúdajúcich síl a pamäti naozaj strašidelná. 

Pribúdajúce chronické ochorenia a návštevy lekárov nie sú až také zlé. Najhorší je zužujúci sa kruh spolužiakov, priateľov, kolegov, susedov a rodinných príslušníkov. 

V celej rodine mám najvyšší vek – to už nenazveš inak ako staroba. Ale som za ňu vďačná. Hovorím si, že tu žijem aj za tých, ktorí už odišli, ktorí ma mali radi a žili aj pre mňa. Ani jedna žena v mojich predchádzajúcich generáciách sa nedožila môjho veku. To je môj záväzok: starať sa o seba, aby som ešte mohla byť súčasťou svojich detí, vnúčat a pravnúčat. A to je spôsob, ako prijímam starnutie a teším sa z neho. 

Čo je na dozrievaní fajn okrem spomínaného cestovania? 

Osobne ma celý život sprevádzala zvedavosť, ktorá ma vždy doviedla k novým činnostiam. Napríklad pred 22 rokmi to bol počítač s internetom. Hneď som absolvovala kurzy na zvládnutie tejto užitočnej novinky. Zamestnali ma aj kurzy angličtiny, univerzity tretieho veku, joga a turistika. Každoročne prečítam aspoň 70 kníh, zavše vyriešim sudoku, naučím sa hrať novú skladbu na klavíri, stretnem sa s priateľkami na čaj. 

Možností je veľa, no k najkrajším patria práve výlety do prírody. Držím sa zásady „denne a v každom počasí vyjsť von“. S kamoškami sme si vytvorili oddelenú partiu, aby sme ostatných nebrzdili. Nelámeme rekordy na vysokých končiaroch, naším cieľom sú skôr doliny a tatranské plesá. Napĺňajú zrak a dušu stále sa meniacou krásou, dodávajú silu, čistia mi hlavu aj dušu. Niekedy idem aj sama, pochodím po Donovaloch či okolo Štrbského plesa. Veru, život je krásny a ponúka veľa, len si to chcieť vziať.

V najnovšom vydaní Dozrievanie sme vydali text s Magdou Vášáryovou o tom, aké knihy ju v živote najviac ovplyvnili. Čítala si? 

Áno, teší ma, že Magda má podobný literárny vkus, ani mňa nebavia romantické príbehy. Ja sa už dlhé roky zaujímam o knihy západných autorov s nadhľadom na historické a spoločenské zmeny. Najviac ma oslovil Orlando Figes a jeho knihy Civilizácia, Natašin tanec či Revolučné Rusko. Stefan Zweig a jeho posúdenie Rakúska. Teraz čítam tretiu knihu od Timothyho Snydera. 

Spomínaš si na zásadnú udalosť alebo zážitok, ktorý ťa obohatil už v pokročilom veku? 

Ovplyvňovali ma knihy, hudba, obrazy, vzdelávanie, no najmä časy, keď mi boli vnúčatá zverené do opatery. Tie patria k najkrajším a nikdy na ne nezabudnem. Sú z nich dobrí, múdri a snaživí ľudia, som na ne hrdá a sú dennou súčasťou môjho starnutia.

S láskou som si užila chvíle s nimi, možno viac ako s vlastnými deťmi, lebo som mala viac času. Rodina je pre mňa stále to najlepšie a dodnes sa s nimi snažím byť v pravidelnom kontakte. 

Mať starých rodičov je pre dieťa obrovská hodnota. Keď sú rodičia zavalení prácou, sú to starkí, ktorí pestujú deti svojich detí. Pamätám si, ako si ma pripravovala na recitačné súťaže či šikovala na hudobnú, najviac ty a potom moja mama ste boli v hľadisku na každom koncerte. A na každosezónnych výletoch do Roháčov ste so starkým dokonca ťahali do kopca hrnce s kurčaťom. Čo neboli uzatvárateľné misky? 

Misky všelijako tiekli a kurča predsa ostane v hrnci dlhšie teplé. 

Babi, v detstve si bývala s rodičmi aj so starými rodičmi spolu v jednom dome. Ako vnímaš bývanie v multigeneračnej rodine dnes?

Bývali sme na dedine v jednom päťizbovom dome so záhradou. Mali sme dosť priestoru a navzájom sme si pomáhali, no nie som si istá, či mali moji starí rodičia toľko slobody a priestoru ako ja teraz. Ja by som nechcela bývať tak natesno so svojimi deťmi a ich deťmi.

„Nevnímam neúctu, skôr nezáujem. Mladí majú dnes oveľa viac podnetov než my v mladosti a vôbec im nezazlievam, že nehľadajú poučenie u starších ľudí. Veď žijú v inej dobe – radšej nech sa zoznámia s rôznymi názormi a naučia sa hodnotiť.“

Ale vzájomná pomoc, ochota vymieňať si názory a zúčastňovať sa na životoch toho druhého, to je určite krásne a zároveň potrebné. Potrebujem ich len cítiť a sledovať, že si poradia s každým problémom, ktorý život prinesie, a nevzdajú sa. „Nech bojujú“ je moje denné prianie do ich života. 

Myslíš si, že starší ľudia sú dnes v spoločnosti uznávaní aj vďaka skúsenostiam alebo k starším prevláda skôr neúcta? 

Nemám skúsenosti s prejavom neúcty, skôr s nezáujmom. Mladí majú dnes oveľa viac podnetov než my v mladosti. Vôbec im nezazlievam, že nehľadajú poučenie u starších ľudí. Veď žijú v inej dobe. My sme v demokracii dlho nežili, mnohé fakty boli nejasné, ba účelovo zahmlievané. Dnes je spektrum informácií bohatšie, no nebezpečnejšie zverejňovaním hoaxov. Radšej nech sa zoznámia s rôznymi názormi a naučia sa hodnotiť.

S nádejou hľadím na mladých v našej rodine: ich rozvaha, kritickosť, nadhľad a najmä schopnosť debatovať, diskutovať rozumne, bez nenávisti k iným názorom a s chuťou nájsť riešenie sú zárukou. Tak to vidím. Na omyly majú tiež nárok, ako máme aj my.

A čo generačné rozpory?

Tie do rodiny jednoducho patria. No snažím sa mladým do života nepliesť, radiť, len keď o to požiadajú, hoci ma stále pokúša nezištne pomôcť. Počúvam, čo hovoria, a rada sa ich argumentmi dám o pravde presvedčiť. 

Keď sa pozeráš späť, ako hodnotíš svoj život? 

Menila som sa, prispôsobovala sa podmienkam režimu, bojovala so svojimi nedostatkami a neustále chcela vylepšiť svoje „ja“. Niekedy som možno až príliš skláňala hlavu, niekedy zas príliš tvrdo stála za svojím. Raz lepšie, raz horšie som obstála. To je to zrenie. Robiť, čo treba, tým najlepším spôsobom, potom sa na to pozrieť kriticky a uznať si chyby. 

Mávam chvíle zamyslenia, keď ma ovláda nespokojnosť s vlastnými skutkami, ktoré by som dnes urobila lepšie. Ale tak to nejde. Na omyly máme právo v každom veku; najdôležitejšie je nepokladať sa za dokonalého, jediného múdreho, ale zachovať si schopnosť kriticky a aj odpúšťajúco hľadieť na seba, na ľudí, na svet. Skúšať vždy nájsť riešenie a nevzdávať sa.