Pomáhať druhým nie je samozrejmé gesto, pre mnohých ľudí je to však úplne prirodzené. Opýtali sme sa šiestich žien, prečo sa rozhodli aktívne pomáhať tým, ktorých vôbec nepoznajú. Motiváciou môže byť vlastná skúsenosť, ale aj túžba prispieť k pozitívnej zmene v spoločnosti.

Článok je súčasťou vydania, v ktorom sa venujeme potrebe vzájomnej pomoci. Pandémia zasiahla naše životy v rôznych smeroch, mnohí ľudia sa vzhľadom na zhoršenú finančnú situáciu ocitli v existenčnej kríze. Spoločne s Curaproxom môžete rodičom samoživiteľom pomôcť aj vy.

Radka Babeľová z OZ Cesta von: Ak sa chceme posúvať ďalej ako spoločnosť, nemôžeme myslieť len na seba

„Pomoc druhým je pre mňa automatická, ani nad tým nepremýšľam. Každý z nás niekedy potrebuje pomoc, ale nie každý má rodinu alebo priateľov, ktorí by vedeli alebo mohli pomôcť. 

V organizácii Cesta von veríme tomu, že sme len takí silní, ako dokážeme pomáhať tým najslabším. O to viac, keď si uvedomíme, že to, do akých podmienok sa narodíme, je o šťastí. Napriek tomu, že štartovaciu čiaru má každý niekde inde, očakávania spoločnosti sú zväčša od všetkých rovnaké, od niektorých dokonca vyššie. Paradoxne, často od tých ohrozenejších. Nie je to fér. A ak túto situáciu vieme pomaly meniť, prečo nepomôcť? Mám všetko, čo potrebujem, a to, že pomôžem niekomu ďalšiemu, mi z toho neuberie. Práve naopak.

Je pravdepodobné, že ak sa zameriame iba na seba, dosiahneme úspech, nech už si pod tým predstavíme čokoľvek, rýchlejšie. Ak sa však chceme posúvať ďalej ako spoločnosť, nemôžeme myslieť len na seba, skôr nám pomôže ťahať za jeden povraz. To sa ukazuje aj posledný rok.“

Patrícia Kovaľová z OZ Vagus: Práca s ľuďmi bez domova mi ukázala, že život je nevyspytateľný a ľahko sa dá skončiť na ulici

„Hoci každý žije vlastný život, je dôležité vkladať svoje možnosti do budovania lepšej spoločnosti.  Myslím, že sa netreba zamýšľať, prečo je to dôležité, ale poukazovať na to, že je to prirodzené a potrebné. Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a skúsiť sa pozerať inými očami, priblížiť sa problémom druhých, venovať im čas a jednoducho byť s nimi. Je to také jednoduché a pritom to v spoločnosti tak veľmi chýba. 

Práca s ľuďmi bez domova mi ukázala, aká tenká je hranica medzi pohodlným životom a životom na ulici. Aký krehký a nevyspytateľný je život. Veľakrát som videla nespravodlivosť, beznádej a nefunkčný systém pomoci. Nesnažím sa moralizovať alebo hľadať vinníkov, no je dôležité dať ľuďom šancu a ukázať im spôsoby, ako riešiť nepriaznivé situácie. 

Pomáhať pre mňa znamená byť človekom. Keď vidím, že človeku viem a môžem pomôcť, tak to urobím rada. Pomoc ľudí spája a vytvára lepšie a krajšie prostredie, v ktorom žijeme, tak prečo vôbec rozmýšľať, či je to dôležité.“

Lucia Rabatinová z Curaprox: Deti narodené do generačnej chudoby majú život od prvého dňa sťažený

„Mám veľké šťastie, že som vyrástla v milujúcej kompletnej rodine s obidvoma rodičmi a dvomi súrodencami. Mala som dostatok lásky, pozornosti, povzbudenia a uznania. Pomery, do ktorých sa narodíme, nám do istej miery predurčujú, ako bude náš život vyzerať.

Deti narodené do generačnej chudoby, vyrastajúce v detských domovoch či z rodín s nemilujúcimi rodičmi majú život od prvého dňa sťažený. Po dovŕšení dospelosti často tápu, nemajú vzory, opakujú chyby svojho okolia a dostávajú sa do neľahkých situácií.

Ak v tom ostane rodič ako samoživiteľ, všetko je hneď náročnejšie. S našou značkou Curaprox sme v spolupráci s OZ Úsmev ako dar na túto tému upozornili a vyčlenili 15 000 eur na podporu konkrétnych rodičov, ktorí navyše v čase pandémie prišli o prácu. Výzvu pomôcť sme zdieľali aj s našimi zákazníkmi. Prejavili obrovskú dávku záujmu, solidarity a okrem peňažného príspevku poslali aj veľa podporných správ. Veríme, že sme rodičom samoživiteľom priniesli nádej do ďalších dní.“

Frederika Halászová z OZ Človek v ohrození: Som vďačná, že môžem dávať hlas tým, ktorých nie je počuť

„Odmala som cítila potrebu niečo meniť a byť nápomocná, ale nikdy som nemala v sebe extrovertnú ľudskosť, ktorá ťa vyženie do ulíc alebo na štúdium sociálnej práce. Nie som úplne bezprostredná a nemám nutkanie sa len tak na ulici pozhovárať s niekým cudzím. A tak som veľmi vďačná, že som našla možnosť, ako pomáhať cez to, čo viem. Cez rozprávanie príbehov a cez dávanie hlasu tým, ktorých nie je počuť, no majú čo povedať. 

Moja práca mi dáva zmysel a som veľmi vďačná, že som mala niekoľkokrát možnosť sa aj priamo stretnúť s ľuďmi, ktorým Človek v ohrození pomáha. Vždy, keď mám ťažšie obdobie, som zavalená a pracujem do noci, tak si spomeniem na týchto ľudí a ich silu. Preberie ma to lepšie ako káva. 

Síce som rokmi stratila ružové okuliare a už pomoc ľuďom nevnímam tak naivne ako kedysi, moja práca mi dáva o to väčší zmysel a veľmi sa teším, že môžem ukazovať aj verejnosti, akú skvelú a vysokoprofesionálnu prácu odvádzajú naše kolegyne a kolegovia.“

Mária Sobolovičová z OZ Úsmev ako dar: Dobrý pocit v srdci nenahradí žiadne slovo vďaky

„Život je veľmi krátky na to, aby sme ho premárnili čakaním a premýšľaním. Keď sa s priateľmi rozprávam na tému pomoci a prečo to vlastne robím, vždy im s úsmevom poviem výrok slávnej slovenskej ženy: Idem, riešim. To som ja, nečakám, nepremýšľam, ale idem a pomôžem. Život ma naučil pomáhať druhým, pretože vždy, keď som potrebovala pomoc ja, dostala som ju. Často od ľudí, od ktorých by som ju ani nečakala. 

Zmyslom nie je pomáhať ľuďom, ktorých poznám, pretože sa mi poďakujú a ja budem mať dobrý pocit. Zmyslom je pomáhať všetkým, ktorí to potrebujú a sami si pomôcť nevedia. Dobrý pocit v srdci nenahradí žiadne slovo vďaky. 

Verím, že každému z nás sa v živote plne vráti všetko dobro, ktoré nezištne dáva druhým. Som šťastný človek, som obklopená milujúcou rodinou, vernými priateľmi, dobrými a veselými kolegami. A to mi dáva energiu a silu pomáhať.“

Silvia Yoder Križanová zo Slovakia going Zero Waste: Aj malý prejav ľudskosti môže motivovať

„Moji rodičia ma vždy viedli k tomu, že pomáhať je normálne. Neskôr, keď som sa začala osamostatňovať, sa tento pocit umocnil mojou vlastnou ťažkou skúsenosťou. V bezradnej situácii mi pomohol neznámy manželský pár. Ich odkazom bolo, aby som v budúcnosti pomoc odovzdala ďalej. Vďaka týmto ľuďom nerozlišujem medzi tými, ktorých poznám a ktorých nie. 

Najväčším motivátorom je pre mňa zmena, ktorá v dôsledku poskytovania pomoci nastáva. Nehovorím výlučne o megalomanskej, zázračnej zmene, ktorá bude viditeľná z desiatok kilometrov. Naučila som sa rozpoznať zmysel v malých pokrokoch, pretože aj malý impulz, prejav dobrej vôle a ľudskosti často u prijímateľa spustí motiváciu a aktiváciu vlastného potenciálu. 

Aj konanie dobra a dobrý úmysel však môže mať zlý výsledok, preto sa postupne učím rozlišovať, kedy človeku povestnú rybu dať a kedy ho naučiť ryby chytať. Vnímam, že odovzdávanie zručností je často nedocenenou formou pomoci. Len ak budeme učiť aj tých najslabších z nás, budeme môcť ako spoločnosť rásť.“