Aktívny životný štýl rodičov môže s príchodom dieťaťa dostať celkom nový rozmer. Potvrdzuje to aj päť akčných mám, ktorých sme sa opýtali na tipy, ako žiť aktívne a športovať aj s malými deťmi. Prezradili nielen to, ako ich spoločný čas strávený na bicykloch, lezeckej stene či turistike obohacuje, ale aj aké úskalia musia často prekonávať.

Článok je súčasťou vydania na tému POHYB, v ktorom sa venujeme zdravému životnému štýlu a vplyvu športu na naše fyzické aj psychické zdravie.

Zuzana, akrobatická lyžiarka, mama Martinka (19 mesiacov): Na túrach sa mi osvedčilo rešpektovať čas spánku

„Športovať som začala hneď po uplynutí šestonedelia. Cítila som sa dobre a dovoľoval mi to aj môj zdravotný stav. Keď bol Martinko ešte v kočíku, chodievala som s ním behávať, korčuľovať a bicyklovať. Keď sa naučil sedieť, kúpila som si turistický nosič. V teplejších jarných dňoch sme skúsili aj menšie prechádzky na skialpoch.

Hoci som začala so športom pomerne skoro, dávala som si pozor a všetko robila s mierou, aby som neprišla o mlieko. Dojčenie bolo pre mňa veľkou výhodou aj pri pohybe mimo bydliska, pretože sme mali teplú stravu stále so sebou. (smiech)

Myslím, že sa dá dobre zašportovať aj s dieťaťom, treba však na to viac odhodlania a prispôsobenia sa novým aktivitám s komponentmi, ktoré som pred pôrodom vôbec nepoužívala. Neraz je to aj fyzicky náročnejšie, najmä pri stúpaní do kopca, keďže mi na chrbte pribudne sedemnásťkilový „náklad“ alebo za bicyklom vlečka.

Martinka k pohybovým aktivitám vediem od malička a nielen tým, že mu idem príkladom. Keď ešte nevedel loziť, navštevovali sme pohybový krúžok zameraný na správnu manipuláciu s dieťaťom tak, aby využívalo obe strany svojho tela, na podporu správneho lozenia či neskoršej chôdze. Navštevovali sme aj baby plávanie.

Vyhľadávam rôzne detské ihriská, na ktorých môže skúšať rozličné prekážky. Počas prechádzok v lese si robíme prírodné prekážky z popadaných stromov. Teraz má rok a sedem mesiacov, no dokáže vyliezť po dvojmetrovom rebríku a nemá zábrany spustiť sa bez prehovárania z vyššej šmýkačky.

Aktívny životný štýl s dieťaťom vyžaduje viac plánovania, lepšie načasovanie, balenie. Na túrach a výletoch sa mi osvedčilo rešpektovať čas spánku, medzi moje vychytávky patrí kvalitná outdoorová termoska na teplé jedlo, športový kočík, vozík na bicykel či kvalitný turistický batoh, ktorý netlačí mňa ani malého a nesmie v ňom chýbať nejaká hračka na zabavenie.

Vyberám také turistické trasy, ktoré nie sú časovo náročné. Na kratšie 1- až 2-hodinové prechádzky chodievame denne, turistiku plánujeme najviac do štyroch-piatich hodín vrátane spiatočnej cesty. Počas výstupu si robievame prestávky na jedlo a pitie, malý si počas nich vždy polozí − teraz už aj pobehá. Jeho potrebám a návykom sa plne prispôsobujem. Na vrchole si vždy urobíme dlhšiu prestávku, chvíľu sa pohráme a vychutnáme si pohľady na okolitú krajinu. 

Môj život sa príchodom dieťaťa veľmi nezmenil, iba sa prispôsobil Martinkovým potrebám. Som to však stále ja aj so svojimi aktivitami.”

Monika, copywriterka, mama Agátky (2,5 roka): Dôležité je nájsť balans medzi potrebami všetkých

„Najskôr sme si mysleli, že sa náš aktívny životný štýl po narodení Agátky vôbec nezmení a budeme pokračovať tam, kde sme skončili ako slobodní a bezdetní. Agátka však nebola práve spolupracujúce dieťa. Ako bábätko neakceptovala žiadne kočíky, nosiče, šatky či sedačky, skrátka vôbec nič.

Ľudia nám tvrdili, že dieťa sa prispôsobí životnému štýlu rodičov a my sme sa len pousmiali, pretože naše dieťa sa napriek všetkým pokusom neprispôsobilo. Pochopili sme, že každé dieťa je iné. A že je to úplne v poriadku.

Od roku a pol sa to začalo výrazne zlepšovať, a keď dovŕšila dva roky, stala sa z nej parťáčka. Už vieme robiť mnohé z aktivít, ktorých sme sa spočiatku po jej narodení museli vzdať, plus robíme navyše športy, ktorým sme sa predtým nevenovali, napríklad bicyklovaniu. Zistili sme, že všetko potrebuje svoj čas.

Niekedy je náročné neustále ju motivovať. Obdobie, keď som fučala s nosičom do kopca a popritom sa ju snažila zabaviť spevom, nie je práve moje obľúbené. (smiech) Čím je však staršia, tým sa motivácia hľadá ľahšie − jedlo, výhľad, prestávka, vybláznenie v lese… A keď skončíme na zmrzline, je to úplne dokonalé.

Je dôležité nájsť akýsi balans medzi potrebami všetkých. Na jednej strane, aby sme vždy naplnili jej potreby − v pravidelných intervaloch ju vyberali z nosiča, nechali ju vybehať či skúmať, no a na druhej strane, aby sme niečo aj prešli a videli.

Keď porovnám výlety do hôr s dieťaťom a bez neho, bez neho to bolo uvoľnenejšie, rýchlejšie. Vedeli sme si lepšie zorganizovať čas, nemuseli sme so sebou ťahať milión vecí, o ktorých si vždy myslíme, že ich budeme potrebovať, a na konci dňa zistíme, že sme ich vôbec  nepotrebovali. 

Na druhej strane, odkedy chodievame do hôr aj s ňou, sme síce pomalší, no oveľa viac si všímame prírodu okolo seba a zameriavame sa na detaily: tam je ďateľ, tam kríček, tam sa dá preskakovať drevo… Neženieme sa rýchlo na vrchol a potom neutekáme dole na pivo, ale naozaj si to s ňou užívame, pomaly a postupne.”

Adriana,  influencerka a cestovateľka, mama Félixa (2,5 roka): Každý rodič vie odhadnúť, čo jeho dieťa zvládne a čo nie

„Náš synček Félix sa stal prirodzenou súčasťou našich životov, snažíme sa ho viesť k aktívnemu životnému štýlu a ísť mu príkladom. Zahrnuli sme ho do všetkého, čomu sme sa venovali aj predtým − do cestovania, turistiky, skialpovania, bicyklovania či lyžovania. Už ako štvormesačného sme ho vzali na Maltu, na túry, na stanovačky. Odmalička ho brávame na turistiku, čo preňho v nosiči síce až taká športová aktivita nebola, my sme však aspoň neupustili od svojej vášne. Teraz už ako takmer trojročný zvládne časť výstupov aj sám.

Od dvoch rokoch sa aktívne vozí na odrážadle, momentálne čakáme na jeho prvý bicykel a v lete ho chceme skúsiť vziať na bikrosovú dráhu v bratislavskej Rači. Priateľ ho bráva na bicyklové výlety do lesa, vtedy sedí na cyklosedačke. Chodievame skákať na trampolíny do športovej haly Hangair, kde by sme mu časom radi dali aj základy gymnastiky. V zime mal už ako dvojročný na nohách korčule, s priateľom sa spolu vozili a hrali hokej. Skúsili sme s ním aj lyžovať a bežkovať, no lyže vydržal mať na nožičkách maximálne desať minút a už sa chcel ísť hrať.

Každé obdobie má svoje plusy aj mínusy. Keď bol maličký, bolo to možno jednoduchšie. Viac spal, bol ľahší na nosenie, nadojčila som ho a driemal. Teraz už vyžaduje viac pozornosti, a keďže všetko vníma na sto percent, človek sa mu musí aj patrične venovať. Niekedy býva dosť únavné nachádzať správne odpovede na päťdesiat otázok prečo? po sebe. (úsmev)

Viac-menej sa s ním dá robiť všetko, samozrejme, v rámci možností. Myslím, že každý rodič vie odhadnúť, čo jeho dieťa zvládne a čo nie. Jediné obmedzenie bolo túto zimu, keď sme sa boli lyžovať a Félix odmietol ísť do lyžiarskej škôlky s inštruktorom, takže sme sa pri ňom s partnerom nakoniec striedali. Jeden jazdil a druhý sa s ním hral na konci zjazdovky pri bufete. Ale to bolo to najmenej. 

S príchodom dieťaťa nepociťujem žiadne extra obmedzenia bezdetného životného štýlu. Samozrejme, je iné, ak sa človek stará len sám o seba, zo dňa na deň sa spontánne rozhodne niekam vyraziť a do polhodiny je už pobalený. S dieťaťom predsa len človek musí viac plánovať. Ako jediný rozdiel vnímam zmenu myslenia. Predtým to bolo JA, JA, JA a teraz je to MY.“

Eva, fitnes trénerka, mama Samka (5 rokov): Učiť syna športovať nie je jednoduché, je introvert a nerád sa učí nové veci

„K športu som sa vrátila po pôrode skoro. Najskôr som cvičila podľa pocitu doma a štyri týždne od pôrodu som zamierila prvýkrát do fitka. Do fitnescentra som však chodila počas celého tehotenstva. Keď som bola v štvrtom mesiaci, poradila som sa s trénerkou, čo by som mohla cvičiť a čo, naopak, radšej neskúšať − tým som sa celý čas riadila.

Keď bol Samko maličký, športu som sa venovala vždy, keď mal svoj doobedňajší spánok. Keď bol už neskôr bdelší a nepotreboval toľko spať, mávala som ho vždy v hojdacom kresielku a sledoval ma alebo sa pri mne hral.

Na počudovanie zatiaľ vôbec nepôsobí ako športový typ a jeho vzťah k športu je skôr vlažný. A to sme športová rodina! Verím však, že ten čas príde a nechcem ho do ničoho siliť a nútiť. Do dnešného dňa je to tak, že keď precvičujem online alebo cvičím pre seba, on sa radšej hrá v izbičke. Niekedy mi robí spoločnosť, ale do cvičenia sa nezapája.

Máme však aj spoločné aktivity. Ku klasickým prechádzkam sme postupne pridali turistiku v lese. Urobíme si lepeňáky, zoberieme si keksíky, čajík a vydáme sa na túru. Ak má dobrý deň, zvládne prejsť aj 10 kilometrov. V tom sa stal skvelým parťákom.

Bicyklovať sa začal vlani, keď mal štyri a pol roka a odvtedy chodievame spolu aj na bicykle. Vždy máme nejaký cieľ, napríklad ideme na zmrzlinu alebo zbierať medvedí cesnak. Zvládne takých 20-22 kilometrov, no potrebuje odmenu vo forme nejakých dobrôtok, takže vždy so sebou ťahám ruksak plný jedla. Keďže môj muž je rybár, spoločne chodievame aj na ryby. Samko má už svoju udicu, podberák a veľmi ho to baví.

Učiť Samka športovať nie je jednoduché. Je introvert, nerád sa učí nové veci a radšej robí to, na čo je navyknutý. Ak je v tom však nejaká dostatočná motivácia a prekoná prvotný strach či odpor, dá sa to. Na nové aktivity ho privykám pomaly, nechcem ho do ničoho tlačiť. Vekom však ide všetko ľahšie, preto si rada počkám.

Môj aktívny životný štýl je po narodení Samka obmedzený, najmä časovo. Naučila som sa však byť efektívnejšia. Za kratší čas viem odcvičiť to, čo mi kedysi trvalo dve hodiny. Keď nám Samka niekto postráži, viem si túru, cyklovýlet či lyžovačku oveľa viac užiť práve preto, že to nie je samozrejmosť, ale skôr vzácnosť. Snažím sa ho zapájať do našich aktivít a tráviť s ním aktívne čas, no užijem si aj aktivity bez neho.“

Veronika, novinárka a fotografka, mama Huga (2,5 roka): Nech robíme čokoľvek, snažím sa nestáť mu neustále za chrbtom

„Pred narodením syna sme s mužom žili veľmi aktívne. Počas celého tehotenstva som cvičila jogu, jazdila na bicykli či chodila na turistiku. Navykli sme si na určitý životný štýl a nechceli sme sa ho len tak vzdať, preto sme ho len prispôsobili príchodu ďalšieho člena rodiny. Keď spával v kočíku, jazdili sme s ním na korčuliach po cyklodráhe a prakticky ihneď po narodení sa k nám pridal na výlety. Od bábätka sme s ním chodievali na baby plávanie a neskôr na tanečnú prípravku.

Aktuálne skúšame chodiť do mesta už každý na svojom bicykli. Cez leto nám snáď vyjde aj dlhší pobyt v horách spojený so stanovačkou a v zime pomaly sánky vystriedame za lyže.

Vždy sme sa snažili robiť všetko s ohľadom na Hugov režim. Pospal si už aj v nosiči pod tatranskými štítmi. Hugo je od narodenia zvyknutý na výšku a rýchlosť. Pochodil s nami v ergonosiči a turistickom nosiči Tatry či Malú Fatru. Neskôr sa pridala cyklosedačka a sledovanie rozmazaného okolitého sveta počas rýchlej jazdy na bicykli.

Dlhodobo sme navštevovali baby plávanie a pobyt vo vode si veľmi užíval. Začali sme chodiť aj na pohybové cvičenie, čo je akási tanečná prípravka so zameraním na podporu zdravého psychomotorického vývinu. Deti sa tam učia disciplíne a aktivitám v skupine, behajú, tancujú a vymýšľajú. Učia sa milovať pohyb nenútenou, hravou formou.

Športové aktivity treba vždy prispôsobiť nielen veku dieťaťa, ale aj jeho povahe. Nenútiť, veľa vysvetľovať a nezabúdať ich sprevádzať smiechom. V minulosti sme skúšali aj baby jogu. Joge sa venujem aj ja, Hugo sa ku mne občas pridá alebo čo-to obkuká a potom to praktizuje, najmä tam, kde sa to práve nehodí. (smiech)

Nech robíme čokoľvek, snažím sa nestáť mu neustále za chrbtom. Myslím si, že to v deťoch len prebúdza strach a zároveň im dáva nekonečný pocit bezpečia, že ich rodič v pravej chvíli zachytí, keď treba. Ak vidím, že je situácia príliš nebezpečná, upozorním ho a som mu nablízku. Mám oňho strach, jasné. No každé správne dieťa má byť zašpinené, s modrinami a odžitým dobrodružstvom. Nemyslím tým odfajknutý počet navštívených krajín. Skôr počet stromov, na ktoré vyliezlo, počet kaluží, ktoré preskočilo, postavených hrádzí v potoku a počet nachytaných rýb do hrdzavého hrnca. K tomu patria aj pády a utreté slzy zo zašpinenej tváre.

Za najväčšie obmedzenie aktívneho životného štýlu po príchode dieťaťa považujem batožinu. Pri dieťati musíme myslieť tri kroky dopredu a rozmer batožiny sa tak zákonite nafúkne. No zistili sme, že aj to sa dá okresať a zbaliť len to nevyhnutné s nastavením čo oko nevidí, to srdce nebolí alebo bez čoho sa nezaobídeme, to dokúpime. Potvrdilo sa nám, že dieťa toho okrem lásky a prítomnosti rodičov v skutočnosti tak veľa nepotrebuje.“

Ďalšie články z vydania Pohyb