Bezpečie, vzájomná dôvera či pravidelné aktivity s rodičmi nie sú pre všetky deti samozrejmosťou. Deti, ktoré vyrastajú v prostredí, v ktorom sú svedkami násilia či závislosti od drog a alkoholu, sa často stretávajú s pravidlami až v škole. O kritickej výchove, potrebe komunikácie a bezpečia sme sa rozprávali so sociálnou pracovníčkou Denisou Valachovičovou z centra pre deti a mládež v bytovom dome známom ako Pentagon.

Bytovku na Stavbárskej ulici v bratislavskej časti Vrakuňa pozná celé Slovensko ako miesto, kde sa sústreďuje predaj a užívanie drog, prostitúcia a problémové skupiny. Menej sa hovorí o ľuďoch, ktorí sa snažia miestnym obyvateľom vrátane tých najmladších vyjsť v ústrety a ich život na tomto mieste zlepšiť.

Denisa Valachovičová pracuje v miestnom nízkoprahovom centre Mixklub, v ktorej sa venujú kontaktnej práci s deťmi, mladými ľuďmi a ich príbuznými. S deťmi sa učia, pomáhajú im s domácimi úlohami, vypĺňajú im voľný čas rôznymi aktivitami alebo s nimi preberajú všetko, čo ich trápi. So sociálnou pracovníčkou sme sa stretli priamo v priestore centra v bytovom dome Pentagon, do ktorého každý deň po škole prichádza až päťdesiat detí.  

Môžete vysvetliť, čo je to nízkoprahové centrum?

Je to miesto, ktoré sa najviac približuje klientovi. Ide o bezplatnú službu, ktorá je zároveň dobrovoľná, anonymná a snaží sa participatívne zapájať klientov. Pre klienta však nie je povinné, aby k nám chodil pravidelne. Naše centrum je určené rodinám a deťom, ktoré žijú v rizikovom a sociálne znevýhodnenom prostredí.

Ako vyzerá bežný deň v centre? Chodia k vám klienti, či už dospelí alebo deti, ktorí sa s vami vopred dohodnú alebo môžu prísť kedykoľvek?

Poradňa pre dospelých klientov je otvorená doobeda. Dopredu sa dohodneme na stretnutí, ale stáva sa, že ľudia sa zastavia, lebo o nás niekde počuli a očakávajú pomoc.

Detským klientom, ktorí prichádzajú do klubu, otvárame dvere každý deň o tretej a oni postupne prichádzajú. Zo štatistiky môžeme povedať, že 25 detí príde každý deň. Zvyšných 20 chodí rôzne. Priemerne máme v klube počas troch hodín okolo 50 detí. Mnohé deti navštevujú klub prakticky od narodenia až do osemnástky. Naša najsilnejšia cieľová skupina sú deti vo veku 13 až 14 rokov.

Hovoríte, že k vám chodia deti odmalička. Prichádzajú s nimi rodičia?

Máme pravidlo, že dieťa od troch rokov môže prísť samo bez sprievodu rodiča. Deti mladšie ako tri roky musia mať sprievod starší ako desať rokov. Pre škôlkarov chystáme zvlášť program a školákom poskytujeme aj doučovanie či možnosť spraviť si u nás domáce úlohy. Naša úloha je v sprevádzaní človeka.

Snažíte sa o blížší kontakt s rodičmi detí?

Áno, niekedy poznáme aj starých rodičov, tety. Počas návštev sa snažíme motivovať rodičov, aby spolu s deťmi aktívne trávili čas ako rodina a tiež, aby touto cestou získali priestor učiť sa hrať s deťmi.

S rodičmi a so starými rodičmi sme v kontakte hlavne cez poradňu. Tam už máme možnosť porozprávať sa o všetkom. Veľmi nám záleží na tom, aby sme poznali rodinu a ona nás. Tiež ich na veľa vecí potrebujeme, napríklad na súhlas s výletom dieťaťa.

„Pre mnohých je problém zbaviť sa nálepky Pentagonu a presvedčiť ostatných o tom, že sú hodní študovať či pracovať.“

S kým je spolupráca náročnejšia?

Vždy je to o dospelom človeku. Rodičia majú často existenčné otázky, ktoré potrebujú riešiť, a práve vtedy to trávenie času s dieťaťom padá na nižšiu priečku ich hodnotových priorít.

V čom vnímate najväčší problém spojený s výchovou detí, ktoré k vám prichádzajú?

Nie som si istá, či je to priamo vo výchove. Je to hlavne o pocite bezpečia. Bohužiaľ, deti, ktoré vyrastajú v mestskom gete, to zažívajú málo. Či už v zmysle istoty ubytovania, stravy, ale aj príchodu domov, keď nevedia, či nájdu doma rodiča, alebo zažijú prejavy násilia. Túžba po bezpečí je v nás všetkých, no ony ju, žiaľ, mávajú často nenaplnenú.

Máte v centre aj psychológa?

Áno, sme tím poskladaný z odborníkov – od sociálnych pracovníkov cez sociálneho poradcu, liečebných pedagógov až po psychológov. Podmienkou práce u nás je ukončený druhý stupeň štúdia v pomáhajúcich profesiách.

Sídlite v bratislavskom bytovom dome Pentagon. Chodia k vám primárne deti, ktoré tu bývajú?

Áno, no mnoho detí tu nemá priamo bydlisko. Sú s týmto miestom nejakým spôsobom spojené, či už cez starých rodičov, alebo tu v minulosti bývali.

Pre mnohých je problém zbaviť sa nálepky obyvateľov Pentagonu a presvedčiť ich o tom, že sú hodní študovať či pracovať. Často sa rozhodnú pre zdanlivo ľahšiu cestu držať sa svojej nálepky, no to so sebou prináša nebezpečenstvo.

Spomínali ste, že pracujete aj s tínedžermi. Riešite s nimi aj tému drog?

S deťmi, ktoré vyrastajú v prostredí, kde sú drogy ľahko dostupné, je neskoro baviť sa o nich v tínedžerskom veku. Dôležitá je prevencia. Túto tému riešime s deťmi už od deviatich rokov. Snažíme sa im vysvetliť, že keď sa rozprávajú s rodičom, ktorý je pod vplyvom drog, za jeho správanie môžu drogy. Je dôležité, aby takéto veci vnímali od útleho veku.

Dokážu deti v takom veku pochopiť vplyv drog?

Je to veľmi citlivá téma. Hlavne, keď hovoria o svojej rodine. Ide o veľmi intímnu debatu, lebo dieťa nechceme zraniť. Dôležité sú pri tom zručnosti a roky praxe.

Ktoré ďalšie dôležité témy s deťmi preberáte?

Začína sa to od umývania rúk a celkovej hygieny. Zhovárame sa aj o fajčení, láske, bývaní, o komunite, práci, školách, no aj o sexuálnej výchove. Raz mesačne mávame prevenčné témy. V rámci štyroch stanovíšť preberáme témy, za ktoré dostávajú odmeny, aby mali motiváciu.

Vnímajú vás ako autoritu napriek tomu, že ste pre ne vlastne cudzí človek?

Snažíme sa im vytvárať miesto, kde sa v mnohých prípadoch prvýkrát stretávajú s pravidlami. My s kolegami tu pre ne predstavujeme prvých ľudí, ktorí si stoja za slovom a za svojimi pravidlami. Tak spolu prechádzame procesom vzťahu. Na začiatku si ma vyskúšali, či som schopná postaviť sa za nich a za to spomínané bezpečie. A tiež, či som schopná dodržať svoje slovo.

„S deťmi, ktoré vyrastajú v prostredí, kde sú drogy ľahko dostupné, je neskoro baviť sa o nich v tínedžerskom veku. Dôležitá je prevencia. Túto tému riešime s deťmi už od deviatich rokov.“

Majú deti problém podeliť sa s vami o svoje vnútorné pocity?

Veľmi závisí od človeka a tiež od nášho vzťahu. Jednotlivé aktivity sú prvotným prostriedkom nadviazania vzťahu. No každý inak prežívame svoje ťažkosti. Niekto sa potrebuje vyrozprávať a niekto to dusí v sebe.

Deti do centra prichádzajú dobrovoľne, nie je to pre nich povinnosť. Čo ich na tom baví najviac a akým aktivitám sa bežne venujú?

Pri deťoch do deviatich rokov je to najmä o rolových hrách. Ďalšou ich vášňou je pingpong, pri ktorom chcú spoločne kooperovať. Radšej trávia čas kolektívne, resp. u nás sa to učia. Deti potrebujú prijatie, rešpekt, čas. Na tom je centrum založené, sme tu len pre ne.

Prejavujú vám klienti vďačnosť?

Málokedy prejavia vďačnosť v momente, keď ju očakávame. Prichádza vtedy, keď ju najmenej čakáme, čo vie človeka tiež veľmi potešiť. Spomínam si, keď mi telefonicky oznámili úmrtie starého otca a jeden klient bol vtedy pri mne. V danom momente nevedel, čo sa dialo, no aj tak ma objal a poďakoval. Vďačnosť prichádza v rôznych situáciách a rôznym spôsobom.

Denne riešite s ľuďmi náročné témy. Ako to zvládate psychicky?

Býva to ťažké, ale vnímam to ako zodpovednosť supervízora. Sme len ľudia. Nepoznám človeka, ktorý by sa pozeral ľahostajne na ľudské nešťastie, ale po istých rokoch do toho musí začať vstupovať profesionalita, hlavne, keď máte zodpovednosť pomáhať iným ľuďom. Určite sú aj oni veľkými učiteľmi pre nás.

Stretávate sa s ľuďmi, ktorí do centra chodili ako deti?

Často sa prídu sami ukázať alebo sa stretneme na ulici. Vždy sa ich pýtam, ako sa majú a ako žijú. Je však ťažké odhadnúť život týchto ľudí, keďže prináša veľa úskalí. V tých chvíľach im ponúkam naše služby naďalej. Ak je niekto motivovaný niekam ísť, veľmi radi ho vždy podporíme.

Tento článok je súčasťou vydania s názvom Rozprávajme sa. Prečítajte si aj ďalšie články:

V rodinách a partnerstvách sa často stretávame s pocitom samoty, psychologička vysvetľuje, ako vo vzťahoch komunikovať a riešiť hádky

Prečo sa doma hádame. 5 žien prezradilo, aké konflikty u nich doma najčastejšie vznikajú a ako ich riešia

Dovolenky vo dvojici zbožňujem, syn je na cestách poslušnejší ako doma, hovorí o výchove slobodná mama Simona

5 hier, ktoré vás prinútia odložiť mobily a pomôžu vám zlepšiť komunikáciu

O Denise Valachovičovej

Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracuje v Detskom fonde Slovenskej republiky pod modelom rodinnej terapie Virginie Satirovej a momentálne si robí psychoterapeutický výcvik. V nízkoprahovom centre Mixklub sa venuje kontaktnej práci s deťmi, mladými ľuďmi a ich príbuznými. Žije v Bratislave.