Nie je vzťah bez hádok. Nedorozumenia, krik, búchanie dverami a následné udobrovania pozná každá z nás. Prečo sa doma najčastejšie hádame? Päť žien otvorene priznalo dôvody dusnej atmosféry u nich doma aj to, ako konflikty riešia.

Anna: Urazená póza nám nikdy dlho nevydrží

„Asi pred rokom som sa sťažovala kamarátke, aká som vyčerpaná, lebo malý nespáva, moje zdravie štrajkuje, muž ma neposlúcha, neviem schudnúť, nič nestíham… Vtedy mi povedala zásadnú vetu, ktorou mi dosť uľahčila život: ,Ani, vieš čo by som ja dala za to, keby som mohla riešiť takéto problémy?‘ A vtedy som si konečne uvedomila, že mám všetko. Minimálne všetko, čo je pre môj život nevyhnutné. Prestala som riešiť nepodstatnosti, pre ktoré sme sa s mužom neraz pochytili. Síce nemáme nonstop vyleštenú kúpeľňu, umyté okná, zarovnané knižky, ale žijeme, myslím, pokojnejšie a šťastnejšie. Pre mňa je základ uznať, že môžem robiť chyby.

Aktuálne riešime bytovú otázku, takže sa zvykneme pohádať, lebo máme odlišné predstavy ohľadom výberu správneho gauča či farby kuchynskej linky. Klasikou sú, samozrejme, peniaze, ale hlavným dôvodom našich hádok sú obvykle iní ľudia, napríklad naši rodičia a ich snahy o zásahy do výchovy nášho syna.

Zväčša si spolu sadneme po večeri, muž si otvorí pivo a začneme riešiť, čo máme na duši. Väčšinu problémov vyriešime pomerne rýchlo, v pokojnom duchu. Pri tých ťažších vieme aj skríknuť, ale urazenú pózu sme si nikdy neudržali pridlho. Večer si vždy ľahneme k sebe do postele, a aj keď je zle a nezhodli sme sa, muž ma objíme a ja v tú chvíľu viem, že nech bude ako bude, kým ho mám, bude mi proste dobre. Hoci i na gauči, ktorý sa mi nepáči.“

Jaja: Dospievanie nie je ťažkým obdobím len pre deti, ale aj pre ich rodičov

„Momentálne sme u nás doma vo fáze, v ktorej sú konflikty s deťmi (Dorotou, 14, a Terezou, 12) u nás skoro na dennej báze. Sme tri ženy, a keď to na nás príde, vieme sa navzájom pekelne rozčúliť, z nuly na sto sa dostaneme doslova lusknutím prsta. Snáď je to len dočasné, i keď dospievanie je ťažké obdobie nielen pre deti, ale aj pre rodičov.

Niektoré konflikty sa snažím hasiť už v zárodku, niektoré autoritou a bez diskusie, ale väčšinou si k problému sadneme a snažím sa nájsť kompromis. Napríklad cez víkendy rada plánujem turistiku alebo nejakú outdoorovú aktivitu, deti si už rady vymyslia vlastný program s kamarátmi bez mojej asistencie. Vtedy sa buď dohodneme na inom dni, alebo im vyhoviem a turistiku (čo je pre ne vždy smrť, lebo ktoré dieťa dobrovoľne šliape do kopca?) im odpustím, dúfajúc, že nabudúce pôjdu s nami s lepšou náladou. Väčšinou sú však aj na ďalšom výlete rovnako otrávené.“ (úsmev)

Saša: Život je príliš krátky na to, aby človek trávil dni v hneve

„Keďže máme dve malé deti, väčšina výmen názorov sa točí okolo starostlivosti. Ich spúšťačom je jednoznačne únava. S mužom sme obaja Barani, silné osobnosti často presvedčené o svojej pravde. Našťastie má môj muž veľmi pokojnú povahu a extrémne nerád sa háda, ja viem zase ustúpiť a priznať si, ak nemám pravdu. Takže väčšinu hádok ukončíme už v zárodku. Pre mňa je veľmi kľúčové, že svojho muža rešpektujem, väčšinu svojich názorov má totiž dobre premyslených a objektívne podložených. Ja sa snažím byť už potom natoľko rozumná, aby som skrotila svoje ego a podvolila sa logike alebo zviedla boj na obhajobu svojej pravdy, ktorá býva občas podložená emóciami alebo intuíciou.

Keď sa nám narodilo prvé dieťa, trvalo mi dlho priznať si, že dôvodom mnohých konfliktov je moja únava. Ťahala som dlho taký ten pracovný návyk, že priznanie si únavy je priznanie si zlyhania. Postupne som napríklad odpozorovala, že okolo šiestej večer mám krízu a vtedy naozaj nie je dobré púšťať sa do rozpráv a je úplne legitímne povedať, že toto teraz nechcem riešiť alebo si idem na 20 minút ľahnúť. Predchádza to mnohým neželaným konfliktom.

Podobne to máme aj s deťmi. Prevencia konfliktov je asi najúčinnejšia zbraň. Jednoducho nedostávať sa do hraničných situácií. Na druhej strane vieme, že je dôležité, aby deti čelili aj frustrácii a niekedy je dobré nechať ten konflikt prebehnúť a naučiť sa z neho niečo. Základ je nestupňovať to, neventilovať v tom nazbierané emócie (priznám sa, že v tomto niekedy zlyhávam ja) a udobriť sa. So synmi sa snažím väčšinu konfliktov ukončiť cieleným udobrením, objatím, poláskaním. Deti to veľmi potrebujú, prirodzene neznášajú byť v konflikte, potrebujú harmóniu, šťastný koniec. Rovnako s mužom sa snažíme nezaspávať nahnevaní. Život je príliš krátky na to, aby človek trávil dni v hneve.“

Katarína: S dcérou máme nastavené mantinely, môj muž sa hádať nevie

„Takmer päťročný človek je už skoro poriadny človek. Veľa si uvedomuje, a preto chápe, že jeho správanie vyvoláva následky – či už pozitívne, alebo negatívne. A touto cestou ideme. Ak deň prebieha k spokojnosti rodiča (a snáď) aj dieťaťa, nechýba pochvala, odmena. V opačnom prípade volím najskôr cestu upozornenia, ak to nikam nevedie, tak zopakujem pravidlá, ktoré sú jasné. Neposlúchanie rovná sa trest. Fyzické tresty nepoužívam. Ja som nikdy nedostala facku a myslím, že mi to celkom pomohlo k tomu, aby som bola viac sebavedomá, nebála sa povedať, čo si myslím, opýtať sa, keď niečo neviem. A preto aj moja dcéra Agátka vie, že trest v našom ponímaní znamená napríklad to, že pôjde spať sama, bez rozprávky. Neviem, či je to dobrá cesta. Pre nás sú to však akési mantinely, v ktorých sa navzájom odrážame a snažíme sa z nich nevybočiť. Samozrejme, sú dni, keď nič nejde ľahko. Potom spomeniem polepšovňu a je vymaľované. Agátka je však veľmi citlivé dieťa, ktoré miluje objatie a stále mi prízvukuje, ako ma ľúbi. To sa snažím robiť aj ja.

Čo sa týka môjho manžela, tak naše okolie má často poznámky typu  − bože, veď vy sa ani nehádate. A musím povedať, že je to takmer pravda. Väčšinou sa hádam sama so sebou. Pokričím si, podupkám, predýcham, hodím slzu a ideme ďalej. Keby som mala určiť ukazovateľ príčiny našich priekov, tak je to celkom jednoduché. On je ,žgrľo‘ a ja ,rozdajka‘. Takže príčinou sú tak dvakrát-trikrát ročne peniaze. Ale beriem to pozitívne, som rada, že ho mám, lebo by som minula aj posledné.“

Broňa: Pri drobných aj veľkých konfliktoch pomôže konštruktívny rozhovor

„Sama som človek, ktorému sa nechce hádať a môj muž je na tom podobne. Som typický Baran − funguje u mňa akcia posledná kvapka a vtedy nastane cunami. A razom je vzduch lepší… To však môžem aplikovať iba vo svete dospelých. Moje deti by sa pri takejto reakcii na mňa pravdepodobne pozerali ako na blázna. Pri hĺbkovej a úprimnej sonde do mojej duše som si uvedomila, že s Davidkom sa nehádame, nikto u nás neprevracia oči, netrieska dverami a nehádže sa o zem. Dôležité je však povedať, že ešte nie je ani krátko pred pubertou, takže možno o pár rokov bude úplne iný scenár.

Samozrejme, stane sa, že naše názory sa diametrálne rozchádzajú. Chcete príklad? V tom najhoršom počasí má Davidko pocit, že mu stačí do školy mikina a pokojne by išiel v šľapkách. Vtedy už dopredu vidím jeho štyridsaťstupňové teploty, dobiehanie učiva doma, nakazenie sestry, manžela, mňa… no proste katastrofu. Vtedy je u nás jediným možným a roky prirodzeným riešením rozhovor. Konštruktívny. Vysvetlí mi, prečo chce ísť tak, a ja mu poviem svoj uhol pohľadu s dôrazom na to, čo naňho zaberá. Dám mu na výber kompromis spočívajúci vo variantoch, z ktorých ktorýkoľvek si vyberie, budem spokojná ja aj on.

Drobné konflikty sa síce môžu zdať drobnými, no v skutočnosti sa za nimi môže skrývať niečo iné, možno horšie. Vtedy sa rozprávame ešte viac. Už od detstva. Začali sme drobnými rozhovormi pred spaním o tom, čo sa nám cez deň páčilo (nie nepáčilo), vtedy sa zvyčajne rozhovorí o všetkom a ak príde reč na problém, vyriešime ho. Deti učíme neklamať, respektíve nebáť sa povedať pravdu, pretože ich milujeme a vždy budeme milovať také, aké sú, nech sa deje čokoľvek. Učíme ich slušnosti, úprimnosti a otvorenosti. Vedia, kde sú mantinely, a ak náhodou ,prestrelia‘, otvorene sa celá rodina porozprávame. V rozhovoroch, v konštruktívnych debatách vidím najlepšie riešenie konfliktov. A je jedno, či sú konflikty drobné alebo veľké.“