Obavy z priebehu choroby, neistota z toho, čo bude, či strach o svojich blízkych. Tak nám opísali svoje skúsenosti s ochorením COVID-19 ženy, ktoré si tento rok chorobou samy prešli. Jedna z nich vo vyššom veku, ďalšia ako lekárka na infekčnom oddelení, iná ako čerstvá matka. Ich skúsenosti s ochorením COVID-19 sú rôzne, ale potrebu zodpovednosti cítia aj po prekonaní vírusu všetky.

Článok je súčasťou vydania Harmónia v zmätku, v ktorom sa venujeme fyzickému a psychickému zdraviu v čase pandémie. Curaprox si uvedomuje, že práve teraz mnohí ľudia prežívajú náročné obdobie, a preto považuje za dôležité o tejto téme hovoriť, navzájom si pomáhať a deliť sa o svoje pocity.

Martina (32 rokov): Pri trojmesačnej dcérke nebolo možné ľahnúť si a celé dni spať

Príznaky koronavírusu sa v Martininej rodine začali prejavovať v čase, keď jej dcérka mala len tri mesiace. Prvý ochorel manžel. „Najprv prišla únava, ale keďže manžel nebol chorý viac ako 15 rokov, mysleli sme si, že je unavený z náporu práce,“ hovorí Martina.

Nasledovali vysoké horúčky, malátnosť, nechuť do jedla a časté návštevy toalety. „V tom čase sme už tušili, koľká bije. Neskôr sa pridal aj silný kašeľ. Najviac manžela vyčerpávali výkyvy teploty. Počas hodiny sa to menilo z 36,8 na 39 stupňov Celzia, a tak stále dokola,“ opisuje.

U Martiny boli príznaky ochorenia miernejšie ako u jej manžela. „Teplotu som mala len niečo nad 37 stupňov Celzia. Bola som však veľmi malátna a cítila som sa, ako by ma niekto bil drevenou palicou. Prvé dni sprevádzali triašky spojené so silným potením, neskôr som stratila čuch. To bolo veľmi nepríjemné. Chrípku či angínu som prekonala nejednu, toto však bolo iné ako čokoľvek, čo som zažila,“ vysvetľuje.

Pre manželov bolo najťažšie, že počas choroby sa museli starať aj o malú dcérku. „Manžel bol desať dní úplne nepoužiteľný, veľa vecí si ani nepamätá. Všetko ostalo na mne. Starostlivosť o malú, domácnosť, seba a polovičku. Keď sa k tomu pripojila neistota a obavy, či to nedostane aj bábätko, a tiež fakt, že na ochorenie nie je liek, bolo to psychicky naozaj náročné. Nebyť malej, ľahnem si a celé dni spím. Takto to jednoducho nebolo možné. Naša Marína to však nakoniec ustála len s miernym soplíkom,“ hovorí Martina.

Dnes je vďačná, že je to už celé za nimi a sú v poriadku. „Cítime sa ako predtým a celá táto epizóda je len nemilá spomienka,“ dodáva.

Eliška (26 rokov): Začalo sa to bolesťou hlavy po službe v nemocnici, najprv som to pripisovala únave z práce

Eliška je lekárka na infekčnom oddelení, s chorými pacientmi sa stretáva denne. Nakazila sa na jar počas prvej vlny. „Prvé príznaky, pri ktorých som spozornela, boli celková únava a bolesť hlavy. Keďže pracujem ako lekárka a mala som v ten deň po službe, ťažkosti som pripisovala únave z práce. Lenže vzhľadom  na to, že netrpím bolesťami hlavy, bolo to pre mňa trochu zvláštne,“ hovorí o prvých príznakoch.

Neskôr sa pridružila bolesť svalov a kĺbov, teploty nad 39 stupňov Celzia a suchý dráždivý kašeľ. „Mala som opísaný aj začínajúci zápal pľúc, ale dusnosť sa mi nerozvinula a po ústupe teplôt sa mi celkovo polepšilo,“ hovorí Eliška.

Počas ochorenia bolo pre ňu najťažšie zvládnuť neistotu a strach o ostatných ľudí, s ktorými bola v kontakte. „Veľmi som si priala, aby som nikoho nenakazila, čo sa nakoniec aj podarilo. Bolo to pre mňa niečo nové, doteraz som sa ešte tak intenzívne nebála o druhých. Tiež mi veľmi chýbal pohyb a prechádzky na čerstvom vzduchu. Pamätám si, ako som sa tešila, keď som mohla vyjsť z bytu na najbližšie testovacie miesto. Tá päťminútová prechádzka bola pre mňa ako vykúpenie,“ spomína.

Niekoľko mesiacov po nakazení sa Eliška cíti dobre, nepociťuje na sebe žiadny vplyv ochorenia. Ako lekárka si však uvedomuje vážnosť súčasnej situácie a potrebu zodpovednosti. „Keďže pracujem každý deň s chorými pacientmi, snažím sa byť ostražitá a snažím sa zodpovedne pristupovať ku všetkým opatreniam. Verím, že čoskoro sa z toho spoločne dostaneme a vrátime sa do normálnych koľají,“ dodáva.

Viktória (32 rokov): Počas choroby som si uvedomila, ako necitlivo vyznievajú vyjadrenia politikov

Viktória najbežnejšie príznaky koronavírusu, ako sú kašeľ a horúčky, počas celej choroby nemala. Striedali sa u nej najmä bolesti kĺbov a svalov. „Raz ma boleli kríže, inokedy bedrá, potom členky, kolená… Niekedy aj všetko naraz. Potom sa objavili príznaky podobné bežnej nádche s miernou bolesťou priedušiek a so slabším kašľom. Bola som viac unavená než zvyčajne a na pár dní som mala otupené zmysly chuť a čuch. Jedlá, ktoré boli pre mňa príliš sladké, zrazu chutili nevýrazne. Zmysly sa však vrátili po niekoľkých dňoch,“ opisuje.

Priebeh svojho ochorenia považuje za mierny, napriek tomu však vníma, že jej choroba dala zabrať nielen fyzicky, ale aj psychicky. „Po všetkom, čo som si o ochorení COVID-19 prečítala, som sa bála, že choroba môže trvať aj niekoľko týždňov, prípadne, že sa mi stav z ničoho nič zhorší. Najhoršie však bolo, že okrem mňa boli chorí aj ďalší členovia rodiny. Hoci sme si od začiatku dávali pozor a hlavne v čase prudkého nárastu počtov nakazených sme obmedzovali kontakty, smutná a nečakaná rodinná udalosť nás dala dokopy a ochorenie sa medzi nami rozšírilo. Našťastie bol priebeh choroby u všetkých podobný a nikto nemal komplikácie,“ dodáva Viktória.

Skúsenosti s ochorením ovplyvnili aj Viktóriino vnímanie toho, ako sa o koronavíruse denne hovorí v médiách. „Zaujímavé je, že keď sa ocitnete na tej druhej strane, teda medzi pozitívne testovanými, vnímate správy a tlačové konferencie politikov inak a uvedomíte si, ako necitlivo vyznievajú. A hoci ste sa snažili byť zodpovední, teraz ste zavretí doma, bojíte sa a počúvate ministrov, ako položartom hovoria, že vďaka celoplošnému testovaniu stiahli pozitívnych ľudí z obehu a iné vyjadrenia, ktoré vo vás vyvolávajú pocit, že ste nepriateľom štátu číslo jeden,“ vysvetľuje.

Po niekoľkých týždňoch od negatívneho výsledku testu vníma, že aj mierny priebeh ochorenia mal značný vplyv na jej kondíciu. „Na jeseň som bola v dobrej fyzickej kondícii. Cvičila som, chodili sme na túry a celkovo som veľa vládala. Tesne po chorobe som aj po dvojkilometrovej prechádzke so psom mala pocit, ako by som vyšla na Rysy, a aj 20 minút jogy mi dalo zabrať. Teraz je od uzdravenia necelý mesiac a veci sa vracajú do normálu, no kondičku rozhodne nemám ako predtým,“ dodáva Viktória.

Anna (72 rokov): Nemohla som sa poriadne nadýchnuť, celú noc som presedela

Anna ochorela na začiatku októbra, ako prvé pocítila bolesť tela a únavu. „Chorý bol v tom čase aj môj manžel, mal zvýšenú teplotu, preto som sa domnievala, že som chytila niečo od neho,“ hovorí. Teplota postupne stúpla aj jej, nezaberali lieky ani obklady. Snažila sa aspoň jesť vitamíny a piť dostatok horúceho čaju.

Po prvých príznakoch a pretrvávajúcej teplote sa rozhodli ísť s manželom na testy, obidvaja boli pozitívni. V tom čase sa u Anny začali objavovať ďalšie príznaky − slabosť a strata chuti. „Strašne ma začalo dusiť, zle sa mi dýchalo. Nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Lekárka mi do telefónu povedala, že ak sa to bude zhoršovať, večer mám volať sanitku. V noci som vôbec nespala a aby som sa neudusila, radšej som sedela. Do nemocnice som ísť nechcela,“ hovorí.

Dýchanie sa Anne našťastie začalo pomaly zlepšovať. „Stále som kašľala a bolo mi na vracanie. Keďže som astmatička, brala som stále svoje lieky a mám pocit, že mi trochu pomohli,“ vysvetľuje.

Najťažších bolo pre Annu prvých šesť dní. „Okrem teploty, malátnosti a neustáleho dusenia a kašľa som cítila zápach. To neprajem nikomu. Kvôli tomu som nemohla ani spať. Mne sa vlastne akoby navrátil čuch, ktorý som roky vplyvom astmy nemala. Neznesiteľný zápach trval približne mesiac,“ hovorí.

Priznáva, že ju mrzelo, že sa nakazila, keďže bola od začiatku pandémie veľmi opatrná. „Celý čas som doma, nikam nechodím, ani do mesta, akurát čo sem-tam vyjdem na náš dvor. Nakazila som sa od manžela, keďže on pracuje s ľuďmi. Pre mňa je zázrak, že som to prekonala a nemusela som ísť na pľúcnu ventiláciu. Som veľmi šťastná, že som to nemusela absolvovať,“ hovorí Anna. 

Annin manžel mal miernejší priebeh choroby ako ona, a tak sa mohol o ňu starať. „Náročné bolo pre mňa aj to, že naša dcéra nemohla prísť za nami domov. Som však rada, že sme to s manželom zvládli. Boli momenty, keď som sa naozaj bála, že zomriem, aj preto, že mám astmu,“ hovorí.

S odstupom času sa Anna cíti opäť dobre. Je vďačná, že koronavírus aj napriek vyššiemu veku úspešne prekonala. „Vrátila sa mi sila, elán, baví ma upratovať, robiť všetko možné. Dostala som druhý dych a som veľmi rada, že žijem,“ dodáva.

Katarína (32 rokov): Už je to mesiac, a čuch a chuť sa mi stále plne nenavrátili

U Kataríny sa všetko začalo vodnatou stolicou, ktorá pretrvávala takmer tri týždne. „Postupne sa pridružila bolesť hlavy, svalov chrbtice. Nebolo to najhoršie, ale skôr nepríjemné, lebo človek nevie, čo má čakať,“ opisuje.

Napriek príznakom mala po týždni od nákazy negatívny výsledok rýchlotestu, dva dni po ňom však začala strácať čuch aj chuť. „Pridala sa nechuť do jedla, únava a pocit zahmlenej mysle,“ hovorí. Ochorenie jej dalo zabrať aj psychicky, bála sa o rodičov aj o dcérku. „Našťastie členovia rodiny mali len ľahší priebeh a dobré podmienky na karanténu,“ hovorí Katarína.

Cíti, že aj vyše mesiaca po vyliečení má občas pocit „zahmlenej mysle“. „Neviem, či to súvisí s koronavírusom, ale čuch a chuť sa mi stále plne nevrátili,“ dodáva.

Ďalšie články z vydania Harmónia v zmätku