Sociologička: Solidarita počas druhej vlny už nie je mechanická, treba ju znova vysvetľovať a budovať

Situáciu, v ktorej sme sa ocitli, sme si ešte pred pár mesiacmi nevedeli predstaviť. Pandémia nás zasiahla v rôznych etapách života a každému priniesla iné výzvy. Neistota a obavy sú prirodzené, rovnako aj pocit nedôvery a stratenej motivácie. So sociologičkou Janou Lindbloom sme sa rozprávali o atmosfére v spoločnosti, sile autorít i dezinformácií, ale aj o spôsoboch, ako viesť vzájomnú diskusiu o témach spojených s pandémiou.

Článok je súčasťou vydania, v ktorom otvárame dôležité témy spojené s vakcínou proti COVID-19. Curaprox považuje za dôležité zdieľať názory odborníkov, preto vyjadruje svoju podporu aj iniciatíve Zaočkujem sa.

Keď sa pozrieme na to, ako ľudia reagujú na pandémiu, v čom je podľa vás druhá vlna iná ako prvá?

V druhej vlne je situácia úplne odlišná. To, čo je mysliteľné a nemysliteľné, čo je predstaviteľné a nepredstaviteľné, sa do istej miery otočilo. Na jar nám ani na um nezišlo, že by deti dlhodobo nechodili do školy. Jarnú vlnu sme prežívali nalepení na zábery z Wu-chanu a z Bergama a takmer každý ovládal presné číslo potvrdených prípadov v daný deň.

Na začiatku dominovali najmä obavy, či to Slovensko zvládne. Radšej sme sa schovali a neriskovali možnosť nakaziť sa. Dnes je vírus tu a každý si už o ňom aj o opatreniach myslí svoje. Každý pozná ľudí, ktorí nákazu prekonali, takže veľa ľudí verí, že by to zvládli tiež. Vláda preto už musí argumentáciou a kontrolami apelovať na to, aby sa protiepidemické opatrenia naozaj dodržiavali. Situácia sa však môže zmeniť, keby vírus zmutoval do výrazne nebezpečnejších variantov.

V prvých mesiacoch pandémie sme sa vo veľkom spájali online, vytvárali iniciatívy, tlieskali lekárom a dodržiavali prísne opatrenia. Pocit súdržnosti sa však postupne zmiernil. Kedy sa to zmenilo? 

Myslím si, že sa to začalo meniť dosť skoro. Trúfam si povedať, že prvé náznaky rozkolov prišli už v čase jarných debát o potrebe otvárania ekonomiky. Začali sa profilovať dva rôzne výklady. Jeden zdôrazňoval potrebu poraziť vírus a chrániť životy. Druhý poukazoval na to, že bez záchrany ekonomiky víťazstvo nebude.

Je relatívne ľahké vyburcovať pocit súdržnosti na pár týždňov alebo mesiacov. Po určitom čase sa však začne ukazovať, že hoci si motivačne hovoríme, že všetci sme na jednej lodi, vnímame, že na jednej lodi nie sme. A nemyslím to len v zmysle postojov a dodržiavania opatrení, ale hlavne z existenčného hľadiska.

Každý vstupoval do pandemického vlnobitia a prežíva ho (prípadne ho i neprežil) na inom plavidle, v inej životnej situácii. Máme odlišné typy práce, rozdielne možnosti a zručnosti. Obavy a ujmu pociťujeme všetci, no sme na iných lodiach a niektoré sú už vo veľmi zlom stave alebo aj potopené. V takejto situácii je ťažké vnímať epidémiu rovnako. Solidarita už nie je mechanická, treba ju vysvetľovať a budovať.

Stretávali sme sa s tým, že ľudia na ochorenie COVID-19 neverili, pretože osobne nikoho pozitívneho nepoznali. Dnes už to je iné, vírusom si prešlo veľa ľudí v našom okolí aj mnohí z nás, stále však vážnosť situácie spochybňujeme. Z čoho tieto pochybnosti pramenia?

V lete 2020 som bola na dennej báze konfrontovaná s otázkou, či poznám niekoho, kto ochorel na COVID-19. V tom čase to bola jedna z najviac používaných argumentácií, ktorou chceli ľudia poukázať na to, že na jar boli opatrenia prehnané.

Dnes sa spochybňovanie spája predovšetkým so sporom o to, akú pozíciu má mať vírus COVID-19 v situácii, keď tu pravdepodobne s nami bude ešte dosť dlho. Určite sa nájdu aj ľudia, ktorí neveria štatistikám a myslia si, že čísla sú nafúknuté.

Myslím si však, že väčšine spochybňovačov prekáža hlavne prioritizácia vírusu, prekážajú im obmedzenia a opatrenia, ktoré, samozrejme, majú mnohé negatívne následky.

Čo tu zohráva najväčšie úlohu? Strach, nedôvera?

Ochorenie COVID-19 tak ako všetko v živote neinterpretujeme v nejakom našom individuálnom vákuu. Veľa záleží na tom, do akých interpretačných komunít patríme, aké debaty sledujeme, s kým sa rozprávame. Ľudia sa rozprávajú doma, v práci, na sociálnych sieťach. Posielajú si memečká alebo odkazy na vyjadrenia rôznych odborníkov. Je ľahšie byť k ochoreniu COVID-19 plne ostražitý a dodržiavať opatrenia, ak nám to dovoľuje typ našej práce, ak sa máme kam izolovať a ak sme obklopení ľuďmi, ktorí to berú vážne a sýtia nás výkladmi, ktoré nás utvrdzujú v tom, že brať toto ochorenie vážne je správny postoj.

„Veľa záleží na tom, do akých interpretačných komunít patríme, aké debaty sledujeme, s kým sa rozprávame.“

Ak ste však s ľuďmi, ktorí vážnosť ochorenia COVID-19 spochybňujú alebo argumentujú, že opatrenia sú v rôznych zmysloch prehnané, neúčinné, škodlivé či dokonca nebezpečné, tak vás takáto skupina môže jednoducho presvedčiť. Alebo sa svojím správaním prispôsobíte, aby ste neboli terčom komentárov alebo posmešných úškľabkov. Formálny aj neformálny sociálny tlak vie zohrať obrovskú úlohu. V dobrom i v zlom.

Ľudstvo v histórii prekonalo už niekoľko pandémií. Sú pochybnosti a obavy, ktoré ľudia cítia dnes prirodzené?

Krízové situácie boli vždy náročné, vždy so sebou prinášali strach, obavy a neistotu, vždy bolo potrebné rozhodnúť sa, čo robiť a ako postupovať. Aj v minulosti medzi sebou súperili rôzne výklady toho, čo sa deje, odkiaľ sa epidémia šíri, kto za to môže a čo proti nej zaberá. Ľudia si dávali rôzne rady, ako ochoreniu predchádzať a aké opatrenia v postihnutých mestách a krajinách zavádzať.

Dnes, na rozdiel od minulých epidémií, však do hry vstupuje vysoká miera globálneho prepojenia a internet, ktoré epidemickej situácii pomáhajú aj škodia. Leteckou dopravou sa vírus rýchlo prenesie aj zo vzdialených miest, no prinesie aj ochranné pomôcky. Internetové pripojenie je základom vedeckého napredovania pri poznávaní vírusu a vývoji vakcín, no poskytuje aj skvelý priestor pre medzinárodné šírenie teórií a postupov v rámci dezinformačnej scény.

Do akej miery vplýva na naše správanie práve prístup k informáciám, ktorý je v podstate neobmedzený? 

Určite vplýva vo veľkej miere. Nemusíme byť ani priamo na sociálnych sieťach, čítať  weby či počúvať podcasty. Stačí, ak ľudia, s ktorými pravidelne komunikujeme a ktorí ovplyvňujú naše názory, sledujú internet a sú súčasťou tých-ktorých interpretačných bublín.

Informácie a interpretácie sa do určitej miery šíria podobne ako vírus – od jedného k druhému. Niekedy dokonca aj zmutujú a tie, ktoré majú lepšiu schopnosť šíriť sa a vedia sa lepšie uchytiť, napokon prevládnu, čo môže byť veľký problém.

Hoci sa k potrebe očkovania vyjadrujú uznávaní vedci, nedôvera k vakcinácii je vysoká. Akými krokmi sa to dá zmeniť?

Kým vedci všetko poctivo skúmali, overovali a podliehali prísnym kontrolám, kreatívni myslitelia dezinformačnej scény už stihli úspešne vniesť svoje výklady do obehu a majú náskok.

Problém je v tom, že relatívne jednoducho skomponované alternatívne vysvetlenia môžu byť pre niektorých viac presvedčivé než tie oficiálne, prácne overované vedecké stanoviská. Dezinformačné články alebo hostia, ktorí v reláciách vystupujú, vedia vzbudiť dojem odbornosti. Pre niektorých ľudí je ťažké rozoznať, kto je dôveryhodnejší a hovorí pravdu. Väčšinu vecí si ľudia nemajú možnosť sami overiť.

„Opatrný prístup je v živote nevyhnutný, a tak nie je prekvapením, že je prítomný aj v otázke očkovania proti koronavírusu.“

V živote sme často odkázaní len na sprostredkované informácie a interpretácie, a tak je pochopiteľné, že sme si vycibrili istú mieru ostražitosti a možno aj podozrenia, či nás nezavádzajú. Opatrný prístup je v živote nevyhnutný, a tak nie je prekvapením, že je prítomný aj v otázke očkovania proti koronavírusu.

Má zmysel snažiť sa diskutovať s ľuďmi, ktorí situáciu vidia inak, vírus spochybňujú alebo odmietajú očkovanie? Ak áno, ako by mala takáto debata vyzerať?    

Závisí aj od toho, o koho konkrétne ide a v akej sme situácii. Niekedy je dobré diskutovať, inokedy je lepšie byť ticho. Ak ide o človeka, ktorý váha alebo je pod vplyvom dezinformačných tlakov len zhodou okolností a máme na debatu priestor a čas, je dobré najprv zistiť, aké názory si osvojil a odkiaľ ich má. Môžeme sa spýtať, prečo verí danému zdroju, lekárovi či vedcovi viac než inému, ktorý tvrdí o ochorení COVID-19 a vakcínach niečo iné.

S čím by sme, naopak, do diskusie nemali vstupovať?

Snahu o diskusiu treba zvážiť v situácii, keď majú zástancovia opačného názoru výraznú početnú prevahu. Vtedy je lepšie len poznamenať, že to vidíme inak a zbytočne sa nevyčerpať konfliktnou debatou.

Treba pamätať aj na to, že to, čo v nejakej situácii povieme, vôbec nemusí odrážať naše hlboké presvedčenie. Slová sú do veľkej miery situačné a nedokážeme vyjadriť všetko.

Prežívanie pandémie je zložité, a tak v rôznych debatách môžeme povedať odlišné veci. Niekedy možno len chceme vyvážiť či doplniť to, čo povedali iní. V ďalšej situácii zasa možno nechceme ísť do konfliktu alebo, naopak, podporíme niekoho, komu sme v nejakej hádke viac naklonení.

Musíme si zrátať, čo sme už na danú tému povedali, aby sme boli aspoň čiastočne názorovo konzistentní, pretože ostatní nám rozpory vo vyjadreniach radi pripomenú.

Je ťažké očakávať zmenu názoru najmä u tých, ktorí sa k téme už verejne vyjadrili vyhraneným spôsobom a ich vyjadrenia a konanie mali vplyv.

Na čo by sme sa mali v týchto dňoch zamerať, či už v komunikácii s inými ľuďmi, alebo v rámci svojho správania?

Na to, čo máme spoločné. Spolu si priznať, že je to ťažká situácia a je vyčerpávajúce neustále sledovať, čo sa deje, že mnohí ľudia sú nahnevaní, unavení, neistí a majú rôzne finančné, zdravotné, vzťahové alebo psychické ťažkosti.