Vianoce aj Chanuka sú najmä o spájaní rodiny, hovorí Viera Kamenická, ktorá s vnúčatami slávi kresťanské aj židovské sviatky

Kým väčšina z nás sa tieto dni naplno venuje prípravám na Vianoce, december nie je významný čas len pre kresťanov. Posledné roky sa vianočné sviatky zhodujú aj s Chanukou, so židovským Sviatkom svetiel. O jeho slávení a prežívaní židovskej viery sme sa rozprávali s Vierou Kamenickou, ktorá pracuje v Múzeu židovskej kultúry a tento sviatok slávi.

Viera Kamenická sa pred 70 rokmi narodila v Bratislave do zmiešanej rodiny – jej mama pochádzala z katolíckeho prostredia, otec zo židovského. Svoju dcéru však dali pokrstiť.

„Dnes to viem pochopiť, lebo ľudia sa vtedy na základe toho, čo prežili, snažili chrániť svoje deti. Základ som dostala, chodila som s otcom do synagógy, s tetou Böži do katolíckeho Kostola sv. Katarínky na Michalskej. Nemala som problémy ani s jedným, až na to, že ma v škole spolužiaci naháňali po ulici a kričali za mnou židla,“ opisuje pani Kamenická.

Doma sa tolerovali obe vyznania, a tak to bolo neskôr aj vo Vierinej rodine. „Keď som sa vydala a mala deti, vedeli aj o kresťanskej orientácii rodiny, aj o židovskej. Rovnako ako moji rodičia nechali na mňa, aby som si zvolila cestu, ani ja som svoje deti nenútila k nejakej orientácii, rozhodli sa samostatne,“ vysvetľuje.

Konvertovala po smrti mamy

Na judaizmus Viera Kamenická konvertovala až neskôr, po osobnej kríze, ktorú prežívala po úmrtí svojej mamy. Podľa halachy, tradičného židovského práva, sa síce židovský pôvod určuje podľa pôvodu matky, no pani Kamenická to nepovažuje za rozhodujúce. „Nie je dôležité, že máte to šťastie, že sa narodíte židovskej maminke, ale podstatné je, ako to človek cíti, čo vie a čo pre tú vieru spraví. Ani v 30. a 40. rokoch na tom nezáležalo, brali všetkých do radu a v koncentrákoch ľudia končili, či boli halachickí, alebo nie. Dnes je tá komunita taká malá, že z môjho pohľadu je smiešne, aby sme sa nejako delili.“

Od roku 1992 pracuje v Múzeu židovskej kultúry ako fotografka, venuje sa dokumentácii zbierkových predmetov, ale vďaka svojej znalosti hebrejčiny pomáha aj s prekladmi nápisov, sprevádza skupiny a pracuje s deťmi. Napísala knihu Židovské sviatky a kolobeh života, ako aj knižku pre deti Rozprávky zo Židovskej ulice. V nej vychádza z rozprávok a povestí, ktoré ako malé dieťa počúvala, či z rozprávania svojej starej mamy o sviatkoch a zvykoch.

Sviatok svetla, rodiny a oleja

Medzi najvýznamnejšie židovské sviatky patrí Chanuka. Podľa židovského kalendára sviatok vychádza na 25. kislev, v gregoriánskom kalendári to bol tento rok 8. december. Sviatok trvá osem dní, počas ktorých sa každý večer zažína jedna z ôsmich sviec na špeciálnom svietniku chanukiji. Tú tvorí osem svetielok a jeden sluha šámes, ktorým sa sviečky zažínajú.

Okrem zažínania sviec sú oslavy Chanuky sprevádzané prípravou tradičných jedál smažených na oleji. Sú to napríklad šišky sufganijot či zemiakové placky latkes. Typickou detskou aktivitou tohto sviatku je hra s drajdlom – vĺčikom. Podobne ako pri kresťanských Vianociach ide o čas, keď je rodina pokope.

Chanukou si Židia pripomínajú zázračné porazenie sýrskych vojsk, ktoré okupovali jeruzalemský chrám. „Tým, že jeruzalemský chrám bolo pre Židov to najposvätnejšie, zorganizovali malú armádu, ktorej sa podarilo vyslobodiť ho, vyhnať okupantov a vyčistiť chrám. Súčasťou chrámu bol zlatý svietnik, ktorý neustále svietil. Používal sa doň olivový olej a osloboditelia chrámu našli len jednu nádobku s kóšer, teda rituálne čistým olejom, ktorý by vydržal horieť len 24 hodín, no na prípravu ďalšieho oleja potrebovali osem dní. Nakoniec sa dohodli, že svietnik zažnú a uvideli zázrak, pretože tá jedna dávka vydržala svietiť celých osem dní, kým nepripravili ďalší olej,“ vysvetľuje Viera Kamenická.

Vianoce a Chanuka majú niečo spoločné

V detských skupinách, s ktorými pani Kamenická pracuje, sa často stretáva s otázkou, ako židovská komunita prežíva kresťanské Vianoce. Ona Vianoce považuje za podobné sviatky založené na vzájomnom porozumení, odkaze nádeje a láske. „Myšlienka Vianoc je oslava narodenia Krista, je to o zvestovaní radostnej noviny a rovnako ako Chanuka je to sviatok svetla. To, že posolstvo sviatku je často skomercializované natoľko, že je to už len o darčekoch, je veľkou stratou. Pokiaľ však vychádzame z prapôvodu, tak je to o pozitívnom spájaní ľudí, rovnako ako Chanuka. Rodina aj priatelia sa pri Chanuke minimálne tých osem večerov stretávajú pri chanukii, spolu si spievajú, deťom čítajú príbeh o zázračnom chrámovom svetle a spolu si pochutnávajú na typických jedlách pripravených na oleji,“ vysvetľuje.

Ani židovské deti nie sú ukrátené o radosť z darčekov. „Aj židovské deti dostávajú darčeky, dostávajú aj Chanuka geld, teda peniažky. Čítala som, že čokoládové peniažky sú výmysel Židov, aby deti nedostávali skutočné peniaze.“

Určite sú rodiny, v ktorých sa slávia Vianoce aj Chanuka, myslí si Viera Kamenická. Podobne to bolo aj u nich doma. „Môj otec, ktorý  z rodičovského domu nepoznal vianočnú tradíciu, zdobil stromček. Minule som ukazovala kolegyniam fotografie z môjho detstva, kde sme mali strom až po plafón, lebo otec bol fascinovaný svetielkami. Dokonca sme mali na stromčeku aj ozajstné sviečky, kým susedia nevyhoreli, potom to otecko zmodernizoval,“ spomína s úsmevom.

Dnes má pani Kamenická päť vnúčat a jedno pravnúča, s ktorými dodržiava židovské i kresťanské tradície. „Mávame aj chanukiu, aj stromček. Myslím, že keď deti dostanú čo najviac informácií, samy sa rozhodnú a vyberú si, čo sa im páči a čo ich napĺňa. Podstata je, že ľudia majú byť k sebe dobrí, tolerantní a aj rodina a priatelia majú spolu držať a majú si jeden druhého vážiť a potom je jedno, ako to nazvete. Teraz sa zase rúham,“ smeje sa.

Mnohí ľudia nevedia, že majú židovský pôvod

Prísť do kontaktu so židovskými sviatkami a tradíciami je na Slovensku vzácne, najmä preto, že židovská komunita je už veľmi malá.

Pred holokaustom bola Bratislava jednou z najväčších židovských obcí na Slovensku, dnes je oficiálne členov židovskej náboženskej obce len vyše 500. Na ich počte sa okrem holokaustu podpísalo aj vysťahovanie, emigrácie, ale aj zamlčiavanie židovského pôvodu.

„Mnohí ľudia, ktorí prežili peklo holokaustu, nehovorili svojim deťom, že sú Židia. Predovšetkým preto, že ich chceli chrániť pred podobným ich osudom. Sama som mala kamarátov, ktorí nevedeli, že pochádzajú zo židovskej rodiny a že rodičia prežili koncentračný tábor. Sú ľudia, ktorí o tom dodnes nedokážu rozprávať,“ vysvetľuje pani Kamenická.

V 20. storočí stáli v Bratislave tri synagógy  – na Zámockej ulici, na Rybnom námestí a na Heydukovej ulici, ktorá sa jediná zachovala dodnes. Viera Kamenická spomína na synagógu na Rybnom námestí, ktorá musela ustúpiť stavbe mosta. „Jednou z mojich prvých úloh, keď som nastúpila do zamestnania, bolo fotiť asanáciu synagógy a vďaka citovým väzbám mi pri fotení tiekli slzy, rovnako ako mnohým ľuďom, ktorí tam boli,“ spomína.

Zachovaná synagóga na Heydukovej je ortodoxná, muži a ženy sedia zvlášť. „Je to aj preto, že muži sa musia absolútne sústrediť na modlitbu, a ženy by ich mohli vyrušovať, hoci občas sa vyrušujú aj medzi sebou, nepotrebujú k tomu ženy,“ smeje sa pani Kamenická.

Žena udržiava svetlo

Priznáva, že judaizmus je patriarchálny, no nevníma to ako diskrimináciu. „Dôležité zázemie rodiny tvorí žena, ona je tá, ktorá rodí, ktorá sa stará o deti, o chod domácnosti, nie je zaťažovaná náboženskými povinnosťami, tie sú kladené na muža. Jedným z poslaní ženy je zažínať a požehnávať šabatové sviečky, udržiavať svetlo a to je predsa krásne.“

Židovskú obec dnes do veľkej miery tvoria ľudia vysokého veku, pre ktorých je židovská komunita priestorom, v ktorom nachádzajú vzájomné porozumenie, ale aj sociálnu pomoc. Komunita sa postupne rozrastá aj o mládež a mladé rodiny. Nádejou do budúcnosti sú deti.

V Bratislave funguje halachická škôlka vedená ortodoxným rabínom Baruchom Myersom a jeho manželkou. Spoločenstvo mladých ľudí  pokračuje v židovských tradíciách, stretáva sa na sviatky, ale venuje sa aj praktickým činnostiam, ako napríklad čisteniu židovských cintorínov.

Dodržiavanie šabatu je dnes náročné

Kto zažije tradičné židovské sviatky, nemôže voči nim zostať vlažným, myslí si Viera Kamenická. „Všetky židovské sviatky sa začínajú večer východom prvých troch hviezd. Samozrejme, nikto dnes nebude chodiť pozerať, kedy vyšli prvé hviezdy, máme kalendár luach, kde je uvedený presný čas, kedy sa sviatok začína a kedy sa končí. Šabat je tam na minútu presne,“ vysvetľuje.

Šabat je najposvätnejším židovským sviatkom, ktorý sa slávi každý týždeň od piatku do soboty večera. Stôl v židovskej domácnosti je vnímaný ako oltár, na ktorom sa vykonávajú sviatočné obrady. Žena zažne a požehná sviečky, muž požehnáva víno v pohári a po požehnaní rozdeľuje aj chlieb.

Počas šabatu platí pre veriacich zákaz akejkoľvek práce, jeho dôsledné dodržiavanie je však v dnešnej dobe komplikované. „Moja vnučka mala chodiť do tradičnej židovskej škôlky, ale ja som s tým nesúhlasila. Vyrastala som za socializmu, keď ste jedno počúvali doma a iné vám hovorili v škole. V dnešných dobách sa nedokážeme zastaviť pred každodenným zháňaním čohosi pominuteľného a uniká nám čaro spoločne prežitého dňa. Ostáva otázka – ako vysvetliť dieťaťu, že mama v sobotu varí, perie a žehlí, lebo nestihla cez týždeň? Odpovede a svoju vlastnú cestu k židovskej identite si bude musieť hľadať už nová generácia,“ uzatvára pani Kamenická.