Objavovanie Slovenska nemusí znamenať len turistiku a výlety za prírodou. Mnoho zaujímavostí skrývajú aj naše mestá. Sú to stavby, ktoré svojou históriou môžu čo-to povedať nielen milovníkom architektúry. Na tipy, kam sa na Slovensku oplatí cestovať za architektúrou, sme sa opýtali architektky Lívie Gažovej. Vybrala jedenásť stavieb povojnovej architektúry, ktoré svojou nadčasovosťou zaujmú aj dnes.

1Liečebný dom Palace v Sliači (1927 − 1937)

Architekt:  Rudolf Stockar

Veľkosť tohto komplexu vás naozaj prekvapí. Funkcionalistická stavba dlhá 240 metrov sa tiahne po vrstevnici v kúpeľnom parku a je jedným z posledných fungujúcich hotelov (štátnych) kúpeľov Sliač. Komplex Palace pozostáva z kúpeľnej budovy a hotela, uložených vedľa seba.

Kúpeľná budova obsahuje kaviareň, reštaurácie a divadlo. Medzi dvoma časťami sa nachádza veľkorysé zastrešené schodisko, ktorým sa prekonáva výškový rozdiel terénu. Kolonády, ktoré lemujú budovu, sú na jednej strane prízemné a na druhej vysoké, poschodové. Autorov zámer bol čo najviac prepojiť interiér liečebného domu s exteriérom, preto využil maximálny počet balkónov, terás a lodžií.

Rudolf Stockar navrhol aj celé zariadenie hotela, okrem iného aj príbory. Budova sa vyznačuje jednoduchosťou, čistotou dispozície a typickými funkcionalistickými prvkami, ako sú guľaté subtílne zábradlia, kruhové hladké stĺpy či strešné terasy.

2Mesto Partizánske (1939 − 1949)

Architekti: Jiří Voženílek (regulačný plán, priemyselné stavby), Vladimír Karfík (kostol, rodinné domy) a ďalší

Mesto Partizánske, pôvodne Baťovany, založila v roku 1938 firma Baťa. Na mieste pôvodného veľkostatku začala budovať obuvnícky závod a k nemu mesto pre pracovníkov. Architekti nad ním uvažovali ako o ideálnom priemyselnom meste. Vďaka tomu, že vzniklo na zelenej lúke, ho mohli rozčleniť do funkčných zón (výroba, bývanie, občianska vybavenosť, rekreácia, šport) podľa prevádzky, svetových strán či prevládajúcich vetrov.  

Hlavná promenáda, vedúca od fabriky, ústi do námestia, kde boli umiestnené najvýznamnejšie stavby: spoločenský dom, kino, Baťove školy práce a školy. Na okraji námestia stojí pozoruhodný kostol od architekta Vladimíra Karfíka. Na námestie nadväzujú obytné štvrte s typickými domčekmi.

Baťovské mestá vyrastali po celom svete a boli charakteristické unifikovanými budovami. Základným rozmerom všetkých priemyselných, ale aj verejných stavieb bol skelet s rozmermi 6,15 x 6,15 metra vyplnený tehlovým murivom. Takúto baťovskú architektúru možno na Slovensku vidieť napríklad aj v Bošanoch alebo vo Svite.

3Mesto Nová Dubnica (1952 − 1956)

Architekt: Jiří Kroha

Nové socialistické mesto Vorošilovo, dnes Nová Dubnica, vzniklo ako sídlisko pre pracovníkov strojárskeho podniku (Závody K. J. Vorošilova – neskôr ZŤS). Predstavuje príklad ideálneho sídla, vybudovaného v duchu socialistického realizmu. Ten čerpá z foriem historickej architektúry a urbanizmu.

Pôvodne malo mať mesto pôdorys trojzubca, z plánu sa však zrealizovala asi len tretina − dva okrsky a hlavný mestský bulvár. Bulvár Mierové námestie je obkolesené podlubím s občianskou vybavenosťou a zakončené dvoma grandióznymi budovami, pôvodne slobodárňami, s vežami a so sgrafitom. Nová Dubnica nie je jediným príkladom socialistického realizmu, podobné stavby nájdeme napríklad v Handlovej alebo v Bratislave na Miletičovej.

4Slovenské magnezitové závody Dinas v Banskej Belej (1953)

Architekt: Emil Belluš

Závod na výrobu ohňovzdorných tvárnic a tehál stojí v údolí neďaleko Banskej Štiavnice, kde sa nachádza zdroj takzvaného dinasového kremenca. Zaoblené rohy tehlových stavieb, kultivovaná architektúra a premyslené usporiadanie jednotlivých prevádzok napovedia, že autorom je architekt. A to nie hocijaký, ale priamo Emil Belluš, jeden z najvýznamnejších tvorcov modernej architektúry. Koncepciu areálu navrhol s ohľadom na terén, technologické procesy, ale aj pracovné podmienky. Popri tom sa zameral aj na prirodzené osvetlenie, čo nebýva pri priemyselných stavbách zvykom.

Závod zahŕňal objekt administratívy, výrobné haly či sklady napojené na vlečku. Najpôsobivejšia z celého komplexu je hala prekrytá obrovskou železobetónovou škrupinovou konštrukciou. Emil Belluš sa vo svojej tvorbe zaoberal aj inými technickými stavbami, napríklad navrhol mlyn NUPOD alebo vodojem v Trnave.

5Komplex poľnohospodárskej univerzity v Nitre (1960 − 1966)

Architekt: Vladimír Dedeček

Návrh areálu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity na území bývalého letiska vytvoril architekt Vladimír Dedeček v uvoľnenejšom období na konci 50-tych rokov. Tomu zodpovedajú aj odvážne formy, ktoré môžu pripomínať architektúru hlavného mesta Brazílie. Namiesto mohutnej jednej budovy navrhol architekt Dedeček pavilóny, kde sídlia jednotlivé katedry a rektorát.

Ikonickou je aula s kapacitou 600 miest, pripomínajúca šošovku. Jej rebrová klenba vyrážajúca dych má priemer 36 metrov. Dedeček je autorom projektov aj iných vysokých škôl. Navrhol napríklad Lesnícku a drevársku fakultu vo Zvolene, Prírodovedeckú fakultu a Matematicko-fyzikálnu fakultu v Bratislave alebo internáty v bratislavskej Mlynskej doline (takzvané átriáky).  

6Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku (1966 − 1969)

Architekti: Martin Kusý, Štefan Hatala

Galéria, ktorá prezentuje diela významného slovenského maliara Ľudovíta Fullu, je zaujímavá nielen svojím obsahom, ale aj architektúrou. Pozostáva z dvoch hranolov položených kolmo na seba. Horný objekt je veľkou konzolou, pretŕča 15 metrov ponad vstup. Je to možné vďaka silnej oceľovej konštrukcii vo vnútri.

V dolnom objekte sa nachádza vstup, administratíva a dva byty – umelca a správcu. Výstavné priestory sú v hornej časti a okrem nich je návštevníkom sprístupnený aj umelcov ateliér a obytné priestory. Na čelnej stene sa nachádza mozaika podľa Fullovej predlohy, bočné steny delia pásy okien.

7Krematórium a urnový háj v Bratislave (1967 – 1968)

Architekt: Ferdinand Milučký

Objekt krematória je príkladom architektúry vytvorenej s citom pre krajinu a poetiku v duchu severskej moderny. Budova je umiestnená na okraji lesa na terénnej vyvýšenine a ako postupujeme po oblúkovom chodníku, odhaľuje nám svoju podstatu. Spoza plôch obložených kameňom sa ukazujú sklené, takmer neviditeľné steny. Konštrukcie prechádzajú cez sklo neprerušovane. Poslednú rozlúčku v obradovej sále tak sprevádza monumentálny výhľad do lesa.

Prepojenie s prírodou môže byť zhmotnením metafory starých Slovanov pre umieranie, o ktorom hovorievali doslova ako o odchode do lesov. V rozľahlom areáli plnom stromov sa nachádza aj lesný cintorín a viacero kvalitných sochárskych diel, totem od Vladimíra Kompánka, travertínová fontána Rudolfa Uhera alebo organicky tvarované pohrebisko od Ferdinanda Milučkého.

8Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici (1967 − 1969)

Architekt: Pavol Merjavý

Popudom na vznik múzea bola kandidatúra Tatier na MS 1970 v klasickom lyžovaní. Pôvodne tento relatívne malý objekt tvoril dominantu s pozadím tatranských štítov. Dnes v kontexte stavebného boomu v oblasti Vysokých Tatier pôsobí architektúra múzea TANAP-u až prekvapivo skromne.

Jednoduchý trojuholníkový tvar hlavnej časti na prvý pohľad upúta štítovou stenou z okruhliakov a plastikou umelca Juraja Bartusza.

Vnútri sa nachádza vysoká výstavná hala s galériou pre expozície o tatranskej faune, flóre, geológii a geomorfológii. V nižšej časti sú umiestnené vstupné a administratívne priestory, depozitáre a prednášková sála s netradičným podhľadom z konárov a drevených lát. Základné geometrické tvary sa objavujú aj v dlažbe pred objektom, ktorá je tvorená z trojuholníkov rôznej farebnosti.

9Rehabilitačný ústav Baník v Bojniciach (1969 − 1973)

Architekt: Ivan Matušík

Rehabilitačný ústav mal slúžiť pre baníkov z okolia Prievidze, jeho výstavbu financovali Hornonitrianske bane. Tvarom pripomína neúplný valec, trojštvrťový výrez kruhu na podnoži. Kruhovým pôdorysom pripomína stavbu, ktorú Ivan Matušík navrhol o pár rokov skôr, nákupné stredisko Slimák v Bratislave.

Neobvyklý výraz rehabilitačného ústavu Baník tvoria zakrivené zábradlia na lodžiách dvojlôžkových izieb, orientované smerom von. Stavba nám tak môže pripomínať sovietske sanatóriá, ale aj zväčšeninu antického stĺpa. Do stredu valcového tvaru sú orientované chodby, pôvodne uzavreté kopilitovými tvárnicami. V podnoži sa nachádzajú vstupné priestory, jedáleň a vodoliečba.

10Krajská politická škola v Modre (1973 – 1978)

Architekt: Vladimír Dedeček

Budova určená na vzdelávanie komunistických kádrov od Vladimíra Dedečka stojí v rekreačnej časti Modry, zvanej Harmónia. Zvláštne členená budova je na pozemku osadená diagonálne. Obložená vápencom s dominantnými balkónmi a bez viditeľných okien pôsobí až tajomne.

Dedeček sa vo svojej tvorbe venoval školským budovám, experimentoval s ich dispozíciou a presvetlením. Aj v tejto budove sú posluchárne dômyselne osvetlené cez systém átrií. Terasy prístupné z tried mali v lete slúžiť na výučbu. Nad školskou sekciou je umiestnená ubytovacia časť s 270 lôžkami.

Budova okrem tried obsahuje aj telocvičňu, premietaciu sálu, bazén a saunu. Pozoruhodný je aj interiér plný drevených prvkov a obkladu. Po roku 1989 budova slúžila ako doškoľovacie a rekreačné stredisko.

11Dom umenia v Piešťanoch (1974 − 1980)

Architekt: Ferdinand Milučký

Bývalá budova Slovenskej filharmónie bola navrhovaná ako koncertná sieň so 622 miestami na sedenie. Koncept dvoch monumentálnych stien, ktoré vymedzujú priestor v jednom smere, a ďalších takmer nepriehľadných stien zo skla uplatnil architekt Milučký v Dome umenia rovnako ako pri krematóriu či vlastnom rodinnom dome. V Piešťanoch ho ešte zvýraznil monumentálnym schodiskom a obkladom z bielych ručne robených kachlíc.  

Vďaka vysokému povrazisku a polohe pri rieke môže budova pripomínať parník. Autor pri návrhu použil základné materiály ako pohľadový betón, kov, sklo. V interiéri navrhnutom na mieru vrátane mobiliáru, svietidiel či orientačného systému nájdeme základné farby − bielu, červenú a modrú a základné tvary – kruh, polkruh, plochu. Podvečer počas predstavenia možno cez sklo vidieť originálne svietidlo na druhom podlaží v tvare vlnovky a za ním mnohofarebné dielo Jozefa Bubáka. Pred Domom umenia sa nachádza ďalšie umelecké dielo od Emila Venkova.

Ďalšie články z vydania Cestovanie po Slovensku

O Lívii Gažovej

Pochádza z Piešťan, kde momentálne aj žije. Vyštudovala urbánne štúdiá v Estónsku a v súčasnosti je doktorandkou urbánnej sociológie v Brne. Spolu s Milotou Sidorovou pripravuje pre Rádio FM podcast Živé mesto. Je zakladateľkou občianskeho združenia Centrum architektúry, pôsobí v občianskom združení Punkt, spolupracuje s Banskobystrickým samosprávnym krajom a Čiernymi dierami.