Onkologička radí, ako si doma vyšetríte prsníky. Strach často víťazí nad prevenciou, hovorí

O potrebe starostlivosti o seba a svoje telo počúvame neustále, no pre mnohé ženy to stále nie je priorita. Onkologička Miroslava Malejčíková sa denne stretáva so ženami, ktoré bojujú s nádorom prsníka a zároveň sú manželkami, dcérami a matkami. Priamo u nej v práci sme sa rozprávali o rakovine prsníka, o prevencii aj o jemnom prístupe k vlastnému telu, ktorý by mal byť pre každú ženu samozrejmosťou.

Roky sa venujete onkológii, konkrétne rakovine prsníkov. Ako je to s ochorením v súčasnosti, prichádzajú ženy s problémami včas?

Prekvapuje ma to stále rovnako. To, že sa žena rozhodne ísť na preventívnu mamografiu, závisí od jej dobrovoľnej edukácie. Ak je uvedomelá a záleží jej na zdraví, väčšinou sa nádor diagnostikuje včas. V mnohých prípadoch žena podstúpi operáciu a nepotrebuje ďalšiu liečbu, iba tabletky a sledovanie. Výnimku tvoria agresívne formy nádorov, ktoré rastú tak rýchlo, že sa objavia medzi dvoma preventívnymi vyšetreniami. Ale aj s takým nálezom sa dá pracovať.

Potom sú pacientky, ktoré prichádzajú neskoro, a to z rôznych dôvodov. Väčšinou je to strach. Tušia, že sa niečo deje, majú obavy, no radšej pred tým zatvárajú oči. V istej fáze sa to zlomí a prichádzajú. Definovať správne realitu je kľúčové. Sme však ľudské bytosti a vzájomné pochopenie je potrebné. Ťažko povedať, ako by v tejto situácii reagovala každá z nás.

Na starosti máte pacientky, ktoré už podstúpili operáciu. Čo to v rámci liečby znamená?

Pacientku sa snažíme liečiť komplexne, preto sme rozdelení. V každej fáze sa pacientke venuje dominantne iný lekár. Najskôr sa musí diagnostikovať, že ide o nádor prsníka, čo robí mamológ. Ak sa operuje, nasleduje chirurg a potom nastupuje zaisťovacia liečba u klinického onkológa. Ku mne prichádzajú pacientky, ktoré už diagnózu nádorového ochorenia majú. Prvý šok akoby už mali za sebou.

Koľko nádorov prsníka je zoperovateľných?

Na Slovensku je na nádor prsníka ročne diagnostikovaných tritisíc žien. Z toho piatim percentám sú diagnostikované metastázy, čiže tie sa neoperujú. Zvyšok žien operáciu podstúpi.

Spomenuli ste potrebu preventívnych prehliadok. Čo by mala žena v rámci prevencie ešte urobiť?

Samovyšetrenie prsníkov raz mesačne, aby sa žena naučila poznať svoje prsníky, ako sa správajú, a aby včas zistila, ak niečo s nimi nie je v poriadku. Samovyšetrenie by sa malo robiť určitú časť cyklu, to znamená siedmy až dvanásty od prvého dňa menštruácie. Ďalej je to prevencia v rámci zdravej životosprávy, predovšetkým fyzická aktivita. Zdravá strava, jesť veľa ovocia a zeleniny, nefajčiť a nepiť. Jednoducho sa nastaviť tak, že to, čo do svojho tela dám, to mi telo vráti.

„Nie každá žena je motivovaná k prevencii. Stále chýba povedomie. Veľakrát v podvedomí víťazí strach a máme pocit, že nás sa to netýka.“

Hovorí sa, že telo nám samo povie, keď niečo nie je v poriadku, no často mu nevenujeme pozornosť. Ktoré signály tela ženy prehliadajú?

Čo sa týka prsníkov, sú to hrčky, zmena sfarbenia pokožky, výtok z bradavky. To by si mala každá žena pri samovyšetrení všímať. Všeobecne tiež netreba podceňovať signály, keď sa človek zle cíti, je dýchavičný, kašle, menia sa mu znamienka. Netýka sa to len prsníkov, ale aj orgánov. Treba dávať pozor aj na stolicu, všímať si, či mení charakter, a to hlavne vo vyššom veku. Či sa nestriedajú hnačky so zápchami. Celkovo počúvať telo, či je všetko v poriadku.

Stretávate sa s tým, že ženy nevedia, ako si urobiť samovyšetrenie prsníkov?

Áno, nevedia. Pri samovyšetrení sa treba postaviť pred zrkadlo alebo si ľahnúť. Ak ležím, ruka by sa mala dať za hlavu. Popozerať a porovnať, ako vyzerajú prsníky, či tam nie je sekrécia z bradavky, asymetria prsníka, či nie sú viditeľné hrčky, zmeny zafarbenia, proste čokoľvek, čo je čudné na pohľad. Dobré je robiť samovyšetrenie po sprche, keď je tkanivo vláčne, a prehmatať prsníky zvonku smerom dovnútra. Kompletne prejsť všetky kvadranty aj bradavku a následne pazuchu, to je základ. Dôležité je nájsť si čas a samovyšetrovať sa v rovnakej polohe, aby sa to nerobilo raz poležiačky, inokedy postojačky.

Všetko je o edukácii a o tom, že chcem. Nie každá žena je motivovaná k prevencii. Stále chýba povedomie. Veľakrát v podvedomí víťazí strach a máme pocit, že nás sa to netýka. Osobne si myslím, že je za tým aj zaneprázdnenosť. Nestíham, musím robiť iné veci. Keď tam niečo je a my si to nevšímame, realita nám to vráti. Inak pospájané fakty nás nezachránia.

Prichádza za vami viac mladších alebo starších žien?

Nádor prsníka sa najčastejšie vyskytuje medzi päťdesiatym a šesťdesiatym rokom života. Je to obdobie, keď žena ide do menopauzy a prechádza veľkými hormonálnymi zmenami. A potom sú vekové pohyby smerom nadol a smerom nahor. Smerom nadol sú to často mladé ženy, ktoré majú dedične podmienený nádor prsníka. Existujú aj rôzne nepriaznivé faktory, ktoré môžu prispieť až k vzniku nádoru. Kedysi bol ochranný faktor pôrod pred tridsiatkou, teraz ženy väčšinou rodia v neskoršom veku. Ďalším faktorom je stres či nočná práca, faktory sa kumulujú.

„Prsníková ambulancia je veľmi špecifická, lebo vieme, aké sú ženy. Ženy si ustoja všetko samy. Od začiatku do konca.“

Čo znamená ochranný faktor pôrodu?

Ženu chráni reprodukčný cyklus. Pôrody ženu chránia do tridsaťpäťky. Keď žena rodí v dvadsiatke prvé dieťa, riziko sa znižuje zhruba o dvadsať percent, keď rodí v dvadsaťpäťke, o desať percent. A potom v tridsaťpäťke sa to vyrovnáva so ženou, ktorá nikdy nerodila. U ženy, ktorá nikdy nerodila, sa to kedysi považovalo sa rizikový faktor vzniku nádoru prsníka. Takže aj pôrod v neskoršom veku už nepredstavuje ochranný faktor. V mladom veku ochranný faktor pôrodu trvá desať rokov. Je fajn, že sa snažíme byť emancipované, mať finančné a partnerské zázemie, ale fyziológia nepusti. Ani imunita, ani fyziologické a imunitné mechanizmy sa nestačia prispôsobovať technologickým.

S pacientkami riešite náročné životné situácie. Je potrebné, aby ste vo svojej praxi boli aj trochu psychologičkou?

Rakovina zasiahne život človeka. Hoci sa onkológia posunula dopredu, vo všeobecnosti nádory zostávajú chorobami s nepriaznivou prognózou. Ženy, ktoré sem chodia, sú závislé od informácií. Zaujíma ich, ako sa majú, kam to smeruje, kam sa posúvajú. Pre ne je to nesmierne dôležité. Takže z tohto pohľadu áno.

Komunikujete aj s ich blízkymi?

Áno, snažím sa. Prsníková ambulancia je veľmi špecifická, lebo vieme, aké sú ženy. Ženy si ustoja všetko samy. Od začiatku do konca. S pacientmi mužmi chodia k lekárom ženy, ženy chodia väčšinou samy. Veľakrát aktívne hľadám príbuzných. Sú aj výnimky, ale väčšina pacientok prichádza s prístupom „to dáme”. Chránia príbuzných, muža, deti. Jednoducho to nepovedia. Je dokázané, že ako prvé z vecí, ktoré ťažko chorá žena odbúra, je fyzické cvičenie, čiže to svoje, a posledná vec je starostlivosť o deti, to dotiahne aj vtedy, keď už nevládze. Mám aj ženy, ktoré sa starajú o chorých rodičov, nevládzu, a to s človekom naozaj pohne. Sú to ťažké situácie, ale aj také ženy sú medzi nami. Niekedy mám pocit, že čím viac majú naložené, tým lepšie to zvládajú. Cítiť z nich obrovskú pokoru.

Odporúčate v takýchto prípadoch pacientkam aj onkopsychológa?

Áno, keď to vycítim. Psychológ by mal byť súčasťou tímu, ktorý sa stará o onkologického pacienta. Fakt je, že staršia generácia to neakceptuje, stále to berie ako absurdnú vec. Mladé pacientky sa s tým vedia stotožniť a pomáha im to. Minimálne, že na ich psychickú pohodu a nepohodu sa pozrie niekto iný, že im povie, že sú to normálne a prirodzené veci. Chemoterapia má tiež následky, tak fyzické, ako aj psychické. Starostlivosť by mala byť multidisciplinárna.

Ako to psychicky zvládate vy?

Keď som v psychickej pohode, ľahšie sa cez to prenesiem, ale keď mám ťažšie obdobie, tak to je aj pre mňa ťažšie. Niektoré ženy si viac k sebe pripustím, niektoré menej. Ťažko znášam obdobia, keď sa naraz stav viacerých pacientok zhorší. Sú obdobia, keď veľa vecí funguje, a potom obdobia, keď liečba nezaberá. Aj ja mám sínusoidy, keď sa teším a keď ma to trápi.

Vzhľadom na to, že sa s vážnymi ochoreniami stretávate denne, máte podvedome strach?

Nemám. Beriem to tak, že niektoré veci v živote prídu a nedá sa na ne pripraviť. Nepripravíte sa na to, aká budete matka, aká budete manželka, ani na to, ako budete reagovať, keď niečo také do života príde. Môže sa stať čokoľvek, ale nemôžem to teraz riešiť.

Prsia sú pre ženy citlivou témou a ak ide o ochorenie, tak dvojnásobne. Stretávate sa s tým, že ženy po operácii riešia viac estetické hľadisko?

Veľmi to závisí od veku, od motivácie a od toho, ako je žena nastavená. Keď je nastavená na to, že chcem prežiť, chcem sa starať o deti, mám partnera a viem, že to so mnou dá, tak je to super. To je dobrý prístup. Kombinácia toho, že som namotivovaná na liečbu, chcem vychovávať deti a môj partner ma v tom podporuje, je ideálna. Niektoré ženy možno podporu partnera nemajú, tam často vidím, že estetické hľadisko zohráva úlohu. Alebo majú strach, ako partner zareaguje. Staršie pacientky to väčšinou akceptujú také, aké to je. Ony uprednostnia menšiu následnú liečbu na úkor väčšieho operačného zákroku.

Väčšina pacientok je nastavená tak, že v prvej fáze chcú vyriešiť chorobu a potom ostatné. To je prirodzené, tak to má byť. Vďaka tomu, že sa robia chirurgické rekonštrukcie prsníkov, máme náhrady, podprsenky, ktoré pekne vyzerajú, dá sa pracovať aj s estetikou. Vždy je základom onkologická radikalita. Vyliečenie je prvoradé, estetické hľadisko prichádza potom. A možno aj pud sebazáchovy je nastavený tak, že otázky u ženy prichádzajú postupne.