S dezinformáciami sa stretávame na internete všetci. Kľúčová je však naša reakcia a to, ako ich dokážeme vyhodnotiť. Omnoho zložitejšia situácia nastáva, keď sa k pochybným témam dostávajú deti. Niekedy stačí náhodne vypočutý rozhovor či komunikácia so spolužiakmi na sociálnej sieti a dieťa si začne utvárať názor. Ako teda chrániť dieťa pred dezinformáciami? Rozprávali sme sa s Veronikou Pavlíkovou Klindovou z Teach for Slovakia, ktorá sa tejto problematike dlhodobo venuje.

Veronika Pavlíková Klindová pracuje v programe Teach for Slovakia ako komunikačná a marketingová manažérka. V rámci Teach for Slovakia pôsobila aj ako učiteľka, rok učila nevidiace deti v špeciálnej škole a ďalší rok deti v Bratislave. Založila aj iniciatívu #somtu, ktorá bojuje proti extrémizmu, vzhľadom na čo dobre vie, aký nebezpečný dokáže byť vplyv hoaxov a dezinformácií najmä pre mladú generáciu.

Ako ste sa dostali k téme dezinformácii a hoaxov?

Učila som v škole vo Vrakuni aj ôsmakov a deviatakov. Hoci to bola matematika, na hodinách sme sa sem-tam dostali aj k iným témam, napríklad k utečeneckej kríze. Žiaci sa ma po hodine pýtali, či som počula, že utečencov, ktorí prichádzajú k nám zo Sýrie, platí americká vláda, aby nám na Slovensko prišli rozbiť demokraciu a nastavili americký spôsob života.

Ako ste reagovali?

Opýtala som sa ich, odkiaľ majú tieto informácie. Odpoveďou bolo, že je to na Facebooku. Rozhodla som sa vytvoriť svoj učiteľský profil, kam som si pridala žiakov, a zrazu som bola v ich informačnej bubline. Videla som, čo zdieľajú, boli to témy o rôznych bádateľoch, zdravotné témy, alternatívne liečenia. Chápem, že sa o to zaujímajú. Majú rodiny, možno v blízkosti niekoho chorého a v tom detskom svete ich to zaujíma, chcú to tiež riešiť.

Riešili ste to, čo ste videli na sociálnych sieťach, potom ďalej aj na vyučovaní?

Vysvetľovala som im, že si treba dávať pozor na to, čo na sociálnych sieťach čítame. Vždy sme sa však vrátili k tej istej otázke − ako je možné, že to nie je pravda, keď to zdieľa tak veľa ľudí. Pre nich to, že to všetci komentujú, často znamená, že to aj zažili a je to pravda. Museli sme ísť v téme ďalej a začať riešiť, že profily môžu byť falošné. V tejto problematike je zložité, že deti vidia pravdu cez lajky a zdieľania. Veľmi ťažko sa pretína dôvera spojená s tým, že všetko, čo ľudia zdieľajú, je pravda.

Tejto téme ste sa začali venovať aj po tom, čo ste prestali učiť.

Problém vo mne ostal. Nejaký čas som spolupracovala na prieskume s mladými a tam sa vo viacerých fokusových skupinách ukázalo, že to neboli len moji žiaci, že podobné uvažovanie majú aj iné decká. Vyplynulo, že diskusie a komentáre čítajú, ale vyslovene tak, že z toho majú ako zábavku a zároveň si o nich píšu na messengeri. Deti aj dospelí sú často v komentároch prítomní, ale nezapoja sa, pretože sa boja hejtu, ktorý sa na nich spustí. Boja sa toho, že to bude vidieť mama, otec, tak si potom o tom píšu radšej niekde na messengeri s kamarátmi.

Ako sa najčastejšie deti k takým informáciám dostávajú?

K informáciám sa dostávajú veľmi ľahko, často náhodne. Stačí, že na fyzike dostanú urobiť projekt o zemeguli. Zadajú na YouTube „zemeguľa“ a hneď štvrté video je o tom, že zem je plochá a ďalšie, že zem ovládajú ilumináti. Stačí málo a YouTube človeka zvedie na šialenstvá.

Má v tomto prípade zasahovať učiteľ alebo je to skôr zodpovednosť rodiča?

Nie je to tak, že to, čo sa deje v škole, má riešiť učiteľ a všetko mimo školy je na rodičoch. Často sa stáva, že rodičia hovoria, aby to učitelia vyriešili a učitelia zas, že je to problém rodičov. Deti žijú v tom istom svete ako my. Cestujú autobusom, počúvajú, o čom sa rozprávajú ľudia, sú na mobile, vidia, čo sa deje okolo nich. Nevyriešime to tým, že posilníme jednu stranu. Je to celospoločenská vec. Dôležité je nastaviť kultúru diskusie. Tak sa to potom prenáša do všetkých častí spoločnosti. Netýka sa to len mladých ľudí či detí.

Ktoré témy, o ktorých sa šíria dezinformácie, sú najpálčivejšie?

Na Slovensku vnímam, že sú to najmä témy menšín, hlavne Rómov a LGBT komunity. Ale zároveň aj náboženské skupiny, a to nielen moslimovia, ale aj kresťania. Strácame citlivosť už aj k tradičným náboženským skupinám. A potom celkovo feminizmus a ženy v riadiacich funkciách. Tieto témy sú plné predsudkov a ľudia potom jednoducho konšpirujú.

Keď ste učili žiakov, vnímali ste, že oni presne tieto témy riešili?

V čase, keď som učila, vrcholila utečenecká kríza. Bolo to na dennom poriadku. Deti nečítali správy, videli to v memečkách, gifkách, videli nadpisy článkov, ktoré sa zdieľali niekoľkokrát. Zľakli sa, rovnako ako dospelí a vtedy to začali riešiť. Niektorí to riešili čisto zo zaujímavosti a iní zo strachu. Každý deň videli na internete rôzne správy, ako nás prídu zničiť, a tento strach sa na nich lepil.

„Žiaci sa ma po hodine pýtali, či som počula, že utečencov, ktorí prichádzajú k nám zo Sýrie, platí americká vláda.“

Je riešenie obmedzovať deťom prístup na internet?

Riešením nie je zakázať to, pretože potom to chce človek ešte viac. Teraz je internet všade. Zákaz nie je cesta, ale obmedzenie áno. Mať rodičovské zámky, to je základ. Na konšpirácie a hoaxy však neexistuje jeden zámok. V takom prípade je fajn nainštalovať doma na počítač tzv. bullshit detector, ktorý varuje človeka, ktoré správy pochádzajú z konšpiračných webov a vyzýva na väčšiu ostražitosť pri ich čítaní.  

Dobré je rozprávať sa s deťmi, odporučiť im, kde si o tom môžu načítať viac. Keď rodič nevie sám odpovedať, aspoň nech vie dieťaťu odporučiť, čo si má naštudovať. Urobiť aspoň to málo, čo viem. Odbiť dieťa tým, že číta hlúposti, nepomôže.

V čom by sme mali vnímať nebezpečenstvo?

Netreba si predstavovať, že deti hltajú všetky konšpirácie, že zem je plochá a pod. Stačí, že vidia, ako to zdieľajú ľudia. Postupne to naštrbuje systém dôvery v to, čo im ponúka škola, rodičia, médiá. Začínajú vnímať, existuje akási tajomná a lepšia interpretácia sveta a to postupne nahlodáva dôveru k tomu overenému.  To je skutočné nebezpečenstvo. Potom to ide krok za krokom aj s čitateľskou gramotnosťou na Slovensku, ktorú máme jednu z najhorších z krajín rozvinutého sveta.

Až 30% detí končí základnú školu bez čitateľskej gramotnosti. To neznamená, že si nevedia prečítať, ale to, že nevedia porozumieť, čo tam bolo napísané. V kombinácii so slabou výchovou ku kritickému mysleniu, pretože málo spolu diskutujeme aj v školách aj v spoločnosti, to postupne smeruje k tomu, že mladí ľudia, prvovoliči majú silné sklony k populistickým stranám, extrémistickým stranám, ľuďom, ktorí prinášajú jednoduché riešenia. Pretože za týmito riešeniami nevidia ten komplexný problém, lebo ho vidieť nedokážu.

Pôsobí mediálna výchova v školách ako prevencia?

Mediálna výchova je voliteľný predmet v rámci školy. Škola si ho môže pridať ako ďalší predmet, ako prierezovú tému. Mediálna výchova je kľúčová, čo ale popri nej trochu chýba, je digitálna gramotnosť. Mladí ľudia často nevnímajú, že keď napíšu komentár pod nejaký verejný post, aj ten bude verejný a môže si ho prečítať každý. Často majú deti zle nastavené súkromie na Facebooku. Je to súčasť každodenného života, ktorú bohužiaľ nie je v školách čas pokryť.

Na jednej strane máme v štátnom vzdelávacom programe, že piataci alebo šiestaci sa učia o tom, čo je to fakt. Na druhej strane učitelia nemajú k téme dostatočné materiály. Neexistuje  systémová podpora ku kritickému mysleniu. Každý by mal prispieť svojou troškou. Podporovať učiteľov a urobiť čo najlepšie metodické rozhodnutia.

Má v tejto téme vplyv aj to, že príjímame veľa informácii, povrchne a nevenujeme im väčšiu pozornosť?

Áno aj to, ale dôležité je, ako s tými informáciami pracujeme. Deti často nevedia pracovať s takým množstvom informácií, nevedia si povedať, že toto je dobrá informácia, pretože pochádza z overeného zdroja. Zároveň je super, že vzniká veľa iniciatív a sú tu ľudia, ktorí sa do toho púšťajú buď už cez rôzne neziskovky, alebo v rámci vzdelávacieho systému. Existujú skupiny učiteľov, ktorí sa naozaj snažia, vidíme to aj na konferenciách, kde prezentujú úžasné veci. Dávajú do toho kus svojho života.  

Často o týchto témach hovoríme na oddelených fórach, na jednom sa hovorí o hoaxoch, na druhom o vzdelávaní. Lenže to je prepojené. A potom je zas iné fórum, kde preberáme sociálnu politiku a tiež to do toho zapadá. Rodičia chodia do práce, nemajú čas sa s dieťaťom rozprávať, nemajú čas si s ním robiť úlohy. Všetko spolu súvisí.

Rozprávame sa o Slovensku. Vnímate dezinformácie ako celosvetový problém, ktorý prišiel s digitálnou dobou?

Rozširovanie konšpirácií a falošných správ je celosvetový problém. S rozširovaním internetu a jeho ľahkou dostupnosťou majú čoraz väčší dopad. Svedčí o tom aj vyšetrovanie zásahov Ruska do Amerických volieb alebo volieb v krajinách Európskej únie. Cieľom pritom nemusí byť vždy len nejaký mocenský zámer.

Príkladom je aj partia mladých Macedóncov, ktorí pred prezidentskými voľbami v Amerike vyrábali falošné správy, lebo im dobre zarábali. Vôbec ich nezaujímalo, aký majú vplyv. A pritom si ich čítali a zdieľali ich státisíce ľudí.

Mali by byť rodičia prísnejší v tom, kedy dieťaťu dovoliť prístup na sociálne siete?

Na Facebook sa môžu ľudia prihlásiť od 13 rokov, to sú siedmaci. V praxi sú už však na Facebooku štvrtáci, piataci. Neviem, do akej miery fungujú zákazy rodičov. Pretože dieťa si vymyslí meno, vek a účet vytvorí bez problémov. Nedá sa to úplne zakázať a vždy záleží aj na tom, aký vzťah má dieťa s rodičom a v akom kolektíve je. Myslím si, že je rozumné, aby hranica bola vyššia. Pretože tým, že dieťa nerozumie dosahu technológií, z ľahkovážneho zdieľania napríklad súkromných fotiek, môže vzniknúť aj kyberšikana.

„Neexistuje systémová podpora ku kritickému mysleniu. Každý by sme mali urobiť svoju trošku.“

Na školách je to obrovský problém, lebo to je niečo, čo učiteľ nevidí. To sa nedeje v škole na WC, deje sa to v online priestore. A z takéto hľadiska je fajn to obmedzovať, ale hlavne vzdelávať. Buď priamo škola, učiteľ na informatike, alebo nadviazať spoluprácu s vyškolenými pracovníkmi, s neziskovkou, prípadne s rodičom, ktorý pracuje v tejto oblasti. Je dobré prepájať školu s ľuďmi, ktorí sa tejto problematike venujú, pretože nemôže celú váhu problému niesť na pleciach škola.

Nedá sa vzdelávať ku kritickému mysleniu, ak učitelia sami nemajú k tomuto kvalitné metodické príručky. A podobne je to aj s ďalšími požiadavkami zručností, ktoré deti potrebujú v 21. storočií. Musí vzniknúť celospoločenská zhoda v tom, že vzdelanie ako také je priorita. Nielen v zmysle vedomostí, ale aj v zmysle vzdelávania charakteru a spomenutého kritického myslenia. Čo to znamená čestný človek a nerobiť si navzájom zle, čo znamená vnímať veci v kontexte, či fungovať v diverznej spoločnosti.

Keď pred štyrmi rokmi vyšlo najavo, že mladí ľudia by volili extrémistov, prihodili im dve hodiny dejepisu. To nič nevyrieši, pokiaľ učitelia nedostanú podporu. Vyrieši to akurát to, že žiaci si budú pamätať viac poučiek z dejepisu ako z matematiky. Ten zmysel by mal byť v niečom inom.

Aké základné kroky by sme mali deti naučiť v rozlišovaní dezinformácií?

Dávnejšie som robila na túto tému workshop s deťmi v komunitnom centre na východnom Slovensku. Bola to skupina mladých Rómov, ktorí sa báli byť na sociálnych médiách aktívnejší. Práve kvôli nenávisti, predsudkom a ponižovaniu za to, z akého prostredia pochádzajú.

Tak sme si hovorili, že keď im niekto komentároch nadáva, je dobré kliknúť si na ten profil, často tam je fotka nejakého zvieratka alebo fotky, ktoré sú veľmi pekné. Vtedy je dobré vyhľadať si tú fotku cez Google, pretože sa stáva, že je to fotka nejakej americkej modelky.

Potom je dobré všimnúť si históriu, čo ten človek zdieľa, či tam má aj nejaké skutočné životné udalosti, alebo zdieľa všetko iba z nejakého konšpiračného webu. Deti to úplne sali do seba, bolo to niečo, s čím sa už stretli. Podstatné bolo vysvetliť im, ako si majú chrániť súkromie a ako sociálnu sieť využívať vo svoj prospech.

Ako sa teda majú chrániť? Nastaviť si súkromie?

Áno, dávať si pozor, koho si dávam do priateľov. Dávať si pozor, aké fotky pridávam, aké informácie o sebe zdieľam. Lebo keď vedia, ako používať sociálnu sieť, ako používať rôzne nastavenia, to už je prvý krok. Ak toto viem, môžem na tom stavať ďalej, napríklad na čo si dávať pozor na iných profiloch. Ide to krok za krokom. Kritické myslenie je obrovský komplex vecí. To nie je len o tom, že keď viem čítať, viem vyhodnotiť zdroj, ale pozrieť sa na veci aj z rôznej perspektívy. Napríklad si dať otázku, prečo takúto informáciu zdieľa stránka s neznámym adminom, prečo práve dnes, prečo tam chýbajú ďalšie údaje k veci?

Aký prínos má podľa vás prístup k internetu pre deti?

Je to obrovský zdroj inšpirácie, poznatkov z vedy a súčasného diania. Vedia si tu nájsť skvelé návody, ako si zjednodušiť nejakú úlohu. Môžu spoznať príbehy ľudí, ktorí sú im podobní. Môžu vyhľadať špecifickú pomoc. Spoznať rozmanitosť sveta. K tomu existuje aj množstvo dostupných vzdelávacích hier a aplikácií.

O Veronike Pavlíkovej Klindovej

Je komunikačná a marketingová manažérka programu Teach for Slovakia, ktorý sa venuje vzdelávaniu, aby všetky deti mali šancu v živote uspieť. V minulosti v rámci programu aj vyučovala. Je zakladateľkou iniciatívy #somtu, ktorá komentármi v internetových diskusiách reagovala na extrémizmus. Venuje sa najmä témam vzdelávania, extrémizmu a dezinformáciám.