Každý vzťah, či už partnerský, rodinný, alebo ten kamarátsky, je postavený na vzájomnej komunikácii. Čo však komunikácia naozaj znamená? Ako, o čom a koľko by sme sa mali navzájom rozprávať? O dôležitosti rozhovorov, riešení hádok a dôvodoch vzájomného odcudzenia hovorí psychologička Denisa Zlevská, ktorá založila projekt Vzťahovo.sk a vo svojej praxi sa pravidelne zaoberá medziľudskými vzťahmi.

Definícia slova komunikácia je asi každému z nás jasná. Jednak ňou vyjadrujeme, čo potrebujeme, kým sme a ako vidíme veci, zároveň však prostredníctvom komunikácie spoznávame ľudí okolo seba. Jej dôležitosť spočíva práve v tom, že vďaka nej naše vzťahy tvoríme, rozvíjame. Je akoby dverami, ktorými vstupujeme k druhým a oni zas k nám,“ hovorí psychologička Denisa Zlevská.

Problémy spôsobujú nezvládnuté emócie aj mlčanie

Hoci to znie jednoducho, komunikácia mnohým z nás robí veľké problémy a dokáže spôsobiť množstvo nedorozumení. Nie je ani tak dôležité množstvo slov, ktoré si vzájomne adresujeme, ako skôr to, čo si hovoríme – obsah komunikácie a ako si veci hovoríme – teda forma komunikácie. Problémy spravidla spočívajú v tom, že naša komunikácia je presiaknutá nezvládnutými emóciami, kritikou, posudzovaním, vyjadrovaním neúcty či nejasným obsahom a cieľom komunikácie bez jasnej dohody,“ vysvetľuje psychologička.

Formou komunikácie je prekvapivo aj mlčanie a práve to môže byť veľmi nebezpečné. „Niektorí ľudia si myslia, že keď budú mlčať, tak nekomunikujú, no opak je pravda. Vyhýbanie sa jeden druhému, zatajovanie, sarkazmus, irónia či ťaživé mlčanie sú len inou formou komunikácie spôsobujúcou bolesť a vzďaľovanie sa jeden druhému,“ upozorňuje odborníčka.

Niekedy je užitočnejšie počúvať než hovoriť

V každom vzťahu si obe strany musia uvedomiť, že kvalitná vzájomná komunikácia sa odvíja od osobného rozhodnutia každého z partnerov, ale mala by mať aj nejaké dohodnuté pravidlá. „Užitočných pravidiel komunikácie je mnoho, napríklad venovať pozornosť druhému a vzdať sa v tej chvíli televízora či mobilného telefónu, nechať druhého dohovoriť a neskákať mu do reči, počúvať so záujmom, rešpektovať názor druhého, ako aj jeho pohľad na vec, vyjadrovať pochopenie či otvorene a pravdivo povedať, čo prežívam a čo potrebujem,“ menuje Denisa Zlevská.

Ak máte pocit, že niektorý člen vašej rodiny komunikuje málo, nemali by ste ho k rozhovorom umelo tlačiť podľa vašich predstáv. „Nikoho sa ku komunikácii nedá nútiť, dajú sa iba vytvárať podmienky, aby sa obom chcelo do komunikácie vstúpiť. Niekedy je užitočnejšie viac vnímať a počúvať toho druhého, ako ho tlačiť silou-mocou do rozhovoru. Často totiž máme striktné predstavy o tom, ako by mala komunikácia zo strany partnera či detí prebiehať, a do týchto predstáv ich nútime − bez rešpektu jedinečného štýlu, potrieb, spôsobu komunikácie,“ radí psychologička.

Práve nedostatok komunikácie, mlčanie, dusenie pocitov a nezáujem spôsobuje, že človek sa často cíti sám. „V rodinách či partnerstvách sa stretávam s fenoménom pocitu samoty. Možno je to zvláštne, lebo si asi poviete, ako môžu byť ľudia sami, keď žijú vo vzťahoch. To je presne ten paradox. Žijeme spolu, ale predsa akoby každý sám vo vlastnom svete. Cítime sa nepoznaní, odcudzení, koniec koncov sami. O svete toho druhého vieme len veľmi málo, málo sa o seba zaujímame, netrávime spoločne pomaly žiaden čas. Ten venujeme virtuálnym vzťahom či správam na Facebooku, práci a všetkým činnostiam pomenovaným slovom musím.“

Výchovné monológy vytvárajú bariéry v komunikácii s deťmi

Jednou z najväčších výziev je vzťah medzi rodičmi a deťmi. Najmä v problematickom období dospievania. „Základom komunikácie s deťmi nie sú slová, ale efektívne počúvanie založené na výlučnej nerozdelenej pozornosti voči dieťaťu. Vďaka takémuto počúvaniu sa totiž dozvieme o deťoch to, čo túžime poznať. Neustále výchovné monológy, príkazy a dobre mienené rady sú často neefektívne a skôr vytvárajú bariéry. Potrebujeme byť úprimne zvedaví na to, čo chce dieťa povedať, nie na to, čo chceme počuť. Dobrými otázkami povzbudzujme deti k tomu, aby slobodne povedali svoju verziu príbehu a pýtajme sa na to, ako situáciu riešili, čo sa podarilo a až potom dávajme otázky, čo by robili s odstupom času inak, čo sa potrebujú naučiť alebo čo by potrebovali od nás. Takáto komunikácie otvára dvere do sŕdc detí.“

Posilnenie komunikácie, či už medzi partnermi, alebo rodičmi a deťmi, môže fungovať rôzne. „Rodiny či partneri majú mnohé krásne rituály, ktorými posilňujú svoju komunikáciu. Môže to byť napríklad každodenné večerné zdieľanie toho, čo sa cez deň komu podarilo a čo koho, naopak, zarmútilo. Alebo denný rituál vďačnosti, keď spoločne aj s deťmi vyjadrujeme vďaku jeden druhému či voči životu za to, čo nás cez deň postretlo. Krásnym miestom na rozprávanie je večerné zaspávanie alebo rodinná modlitba,“ opisuje psychologička.

Medzigeneračná komunikácia je celkovo tvrdým orieškom, uvedomujeme si to aj vtedy, keď čelíme nedorozumeniam napríklad so svojimi rodičmi. Podľa psychologičky sa medzigeneračné rozdiely dajú prekonávať len pestovaním vzájomnej úcty a zameraním pozornosti nielen na to, čo nás rozdeľuje, ale hlavne na to, čím sa obohacujeme. „Keď sa cítime prijatí, sme viac ochotní prijať toho druhého. Pomáha tiež zdieľanie oboch svetov a približovanie názorov. Dôležitým faktorom v tejto téme je aj otázka hraníc, ktoré potrebujú byť jasne definované a dodržiavané,“ hovorí.

Hádky sú normálne, ale treba sa s nimi vedieť vysporiadať

Súčasťou každého vzťahu sú aj hádky. Psychologička potvrdzuje často opakované tvrdenie, že hádky sú normálne. „Hádky sú normálnou súčasťou vzťahov, pretože sme rozdielni ľudia. Zistilo sa, že spokojné vzťahy nie sú tie, kde hádky nie sú, ale tie, ktoré sa vedia s hádkami vyrovnať. Cestou, ako sa s nimi vyrovnať, je vedome prijať našu rozdielnosť a neočakávať, že druhý bude ako ja, byť nastavený na kompromisy a mať schopnosť ustúpiť pre spoločnú dohodu. Nemenej dôležitým prvkom je odpustenie. Je dokázané, že nám neubližujú hádky, ale skôr to, keď sa vzájomne nevieme zmieriť a požiadať o odpustenie. Až keď si odpustíme, sme schopní viesť zmysluplný dialóg vedúci k riešeniu,“ dodáva.

Psychologička zároveň ponúka tri základné rady, ako hádkam predchádzať a zvládať ich tak, aby viedli k spokojnosti oboch strán.

1Hádkam predídeme, keď sa podelíme o to, ako sa máme

„Účinným nástrojom prevencie hádok je každodenné zdieľanie toho, čo sme cez deň prežili, ako sa máme a čo nás trápi. Zdieľanie bez hodnotenia, nutného riešenia, ktorého cieľom je vedieť, čo sa odohráva v živote nášho blízkeho človeka. Skvelým zvykom je vyjadrovanie vzájomnej vďačnosti a uznania za to, čo ten druhý pre nás či rodinu urobil, čo pre nás znamená. Život je o drobnostiach, ktoré potrebujú byť povšimnuté,“ radí Zlevská.

2Pred konfrontáciou dajme pod kontrolu vlastné emócie

„Skôr nemá zmysel vojsť do rozhovoru s cieľom riešiť vzniknutú situáciu. Dajme si čas na to, aby sme sa upokojili a dali priestor racionálnemu uvažovaniu. Predtým než ideme veci riešiť, pomenujme si, čo potrebujeme – teda dôvod, prečo hádka vznikla, a sformulujme si riešenie. Nastavme sa na to, že môžeme počuť iný názor a možno bude nutný kompromis,“ pokračuje.

3V rozhovore vyjadrime porozumenie a odpustenie

„Potom vstúpme do rozhovoru s tým druhým. Povedzme si, o čom sa potrebujeme porozprávať, a vytvorme si priestor na rozhovor. Vyrozprávajme si bez nutnosti presviedčať druhého o vlastnej pravde, čo sa stalo a aké to má následky. Vyjadrime porozumenie a odpustenie. Vkročme do hľadania riešenia, nie príčin či vinníka. Dohodu o riešení urobme spoločne a prijmime za ňu osobný záväzok vo vzťahu k jej realizácii,“ uzatvára návod na zvládanie konfliktov Denisa Zlevská.

Hoci je základom vzťahu vzájomná otvorenosť, niekedy nie je na škodu nechať si niektoré veci pre seba. „Dôležité je, aby si ľudia hovorili pravdu. Niekedy máme svoje tajomstvá, lebo sa ešte necítime na to, aby sme sa niekomu o nich zverili, a to je v poriadku. Horšie je však to, keď tajíme veci z dôvodu vzájomnej nedôvery, strachu z odmietnutia alebo neprijatia. Vtedy je to alarm vo vzťahu a cesta k odcudzeniu a jeho koncu,“ upozorňuje psychologička.

O Denise Zlevskej

Je psychologička a psychoterapeutka zaoberajúca sa medziľudskými vzťahmi a osobnostným rozvojom. Poskytuje odborné poradenstvo pre individuálnych klientov a páry. Je autorkou projektu Vzťahovo.sk a komunikačnej hry pre páry s názvom DUET. Založila a riadi poradenské Centrum pre tréning a rozvoj, ktorého cieľom je pomáhať rozvíjať vnútorný potenciál človeka, umožniť mu realizovať dôležité zmeny a prežívať život naplno v harmónii so sebou i vo vzťahoch.