Boli sme generáciou, ktorá v pätnástich rokoch zažila revolúciu a mali sme pocit, že dokážeme všetko, hovorí spisovateľka Lucia Pastierová Čarná

Lucia Pastierová Čarná je dcérou disidenta Olega Pastiera, ktorý v časoch komunistického režimu vydával a písal samizdatovú literatúru. Lucia mala k písaniu tiež vždy blízko − po rokoch pôsobenia v reklame dnes pracuje pre jedno z najväčších vydavateľstiev a nedávno jej vyšla aj prvá kniha. S Luciou sme hovorili o tom, ako ju formovalo prostredie, v ktorom vyrastala, a čo pre ňu znamená sloboda slova.

Rozhovor je súčasťou série článkov o slobode, ktoré vznikli pri príležitosti 30. výročia novembra 1989. CURAPROX si uvedomuje, že bez slobody by neexistovala zdravá spoločnosť, a aj preto dáva priestor ženám, ktoré sa vďaka svojim slobodným rozhodnutiam dnes venujú tomu, čo ich napĺňa a baví.

Mali ste vzťah k literatúre od detstva?

Doma sme mali veľa kníh a veľa času som trávila u starých rodičov, ktorí mali obrovskú knižnicu, pretože môj dedko bol univerzitný profesor. Ako štvorročná som sa naučila čítať z dennej tlače, lebo som sa vždy pýtala na písmená v novinách. Literatúra bola súčasťou môjho života od malička.

Začalo sa to čítaním alebo aj písaním?

Hlavne čítaním. V dvanástich rokoch som sa rozhodla, že budem novinárkou, čo bolo dosť nereálne, keďže na tú školu prijímali pomerne málo ľudí. Na strednú školu som začala chodiť v septembri 1989,  v novembri prišla revolúcia.

Boli sme generáciou, ktorá v pätnástich rokoch zažila novembrovú revolúciu a mali sme pocit, že dokážeme všetko. V 90. rokoch sme boli veľmi optimisticky naladení, že svet sa nám otvára a nič nie je nemožné. Verili sme, že budeme študovať na svetových univerzitách, všetko bude otvorené a jednoduché.

Prijali ma na žurnalistiku, začala som veľa písať, no po škole prišlo vytriezvenie. Drsná doba mečiarizmu novinárom nepriala. Nemali sme sa kde zamestnať, lebo bolo málo médií, ktoré sme v tom čase považovali za slobodné a ktoré neboli ovplyvňované vládnou stranou. Neprišla vytúžená sloboda tlače a vyjadrovania, ako sme si ju predstavovali. Skončila som ako textárka v reklamnej agentúre, lebo v médiách som vtedy nevidela budúcnosť.

„Nemali sme sa kde zamestnať, lebo bolo málo médií, ktoré sme v tom čase považovali za slobodné.“

Ako ste vnímali vplyv komunistického režimu v rámci svojej rodiny?

Ako dieťa som nevedela, že môj otec je disident a ani to slovo som nepoznala. Vedela som, že píše poéziu a robí časopisy a že sa o tom nemôže hovoriť v škole ani na verejnosti, ale necítila som, že žijem v neslobode.

Intenzívnejšie sa to začalo prejavovať okolo roku 1988, keď môjho otca začala predvolávať na výsluchy Štátna bezpečnosť. Začala som pociťovať, že to, čo robí, je asi nebezpečné. Až po revolúcii som zistila, čo všetko sa tam dialo, že organizovali zakázané výstavy výtvarného umenia v súkromných bytoch, že vydávali časopisy a že bolo na Slovensku veľa ľudí, ktorí časopisy a samizdatové texty potajomky rozmnožovali a distribuovali ďalším ľuďom.

Čo to vlastne znamenalo, robiť v tej dobe samizdaty?

Bolo to nebezpečné. Tí ľudia však mali svoj tajný, neverejný svet, v ktorom sa cítili slobodní. Navonok robili nejaké robotnícke povolania, môj otec bol napríklad kurič. Kúril každý deň na Duklianskej ulici a popritom si mohol čítať, písať, robiť na textoch. Nikdy v živote sa necítil taký slobodný ako v tom období.

Samozrejme, vydavateľom samizdatov hrozili vysoké tresty odňatia slobody a ŠTB sa ľuďom vyhrážala, že ich deti nebudú študovať a nikdy nezískajú dobrú prácu. Vydieranie najmä cez rodinných príslušníkov bolo veľmi intenzívne a mnohí ľudia, ktorí absolvovali výsluch na ŠTB, až po niekoľkých rokoch hovorili, že to bolo veľmi nepríjemné. Strach určite cítili, len si ho nepripúšťali, aby ich to neprevalcovalo.

V čase revolúcie ste boli tínedžerkou. Ako ste revolúciu prežívali?

Mala som pätnásť a bolo to obdobie rebelského života. Všetci sme cítili, že sa deje obrovský zlom a musíme každý deň chodiť demonštrovať. V škole sme maľovali plagáty a chodili sme na námestia. Bola som aj na úplne prvej demonštrácii, ktorá bola na Hviezdoslavovom námestí.

Môžete bližšie popísať svoje dojmy, keď ste si uvedomili, že nadobudnutá sloboda má výrazné limity?

V 90. rokoch sa ukázalo, že na demokraciu vôbec neboli pripravení. Síce sme po nej strašne túžili, ale keď prišla, nevedeli sme si ju ustrážiť. Začala vzrastať korupcia, vplyv mafie, vytvorili sa tu rôzne organizované skupiny, ktoré boli prepojené so štátnou mocou, k vláde sa dostal Mečiar. Začala totalita, ktorá bola síce navonok zakrytá rúškom, že sme slobodná demokratická krajina, ale reálne ľudia cítili, že tu sloboda nie je. To bolo prvé memento, ktoré nám ukázalo, že demokracia a sloboda je neuveriteľne krehká a ak si ju nebudeme strážiť, môžeme o ňu prísť. 

„Všetci sme cítili, že sa deje obrovský zlom a musíme každý deň chodiť demonštrovať.“

Čo je podľa vás dôležité na uchránenie slobody?

Vzdelanie je úplný základ. Keď ľudia vedia uvažovať v kontexte a vedia sa poučiť z histórie, to je jediný spôsob, ako sa dá demokracia uchrániť. Nemôžete chcieť, aby sa niekto správal správne, keď sa človek nedokáže vzdelávať, nedokáže rozmýšľať, rozlišovať falošné správy od serióznych, nie je schopný kritického myslenia. Vzdelaný človek je menej náchylný na korupciu a na to, aby uveril nezmyselným populistickým myšlienkam. Je oveľa viac schopný pracovať, zarábať peniaze poctivým spôsobom a nekradnúť.

Vyšla vám kniha, píšete texty, pracujete vo vydavateľstve. Čo pre vás znamená sloboda slova?

Prvých pätnásť rokov som žila v spoločnosti, kde sloboda slova nebola a presne viem, čo to znamenalo: nemôžete hovoriť to, čo naozaj cítite, nemáte možnosť pozerať v televízii objektívne správy, ale iba niečo, čo vám niekto podsúva ako pravdu.

Sloboda slova znamená aj slobodu prístupu k informáciám. Dnes môžeme na internete čítať články z celého sveta, máme neobmedzený prístup k učebniciam, knihám, literatúre. To je obrovský dar. Treba si vážiť, čo tu máme dnes a nezneužívať to.

Kniha Hladko obratko je výberom textov, ktoré ste napísali pre portál Ženy v meste. Čo vás motivovalo písať tieto príbehy? O čom vlastne sú?

Keď portál vznikal, jeho ambíciou bolo otvárať témy týkajúce sa žien, o ktorých sa v tom čase v bežných médiách až tak nepísalo. Bolo veľmi málo článkov, ktoré boli venované ženám v zrelšom veku. Ženy okolo 35 − 45 rokov sú na vrchole kariéry, mnohé zarábajú veľmi dobre, sú podnikateľky, ktoré si vybudovali vlastné firmy, pracujú na vysokých manažérskych postoch a zrazu akoby neexistovali, lebo prekročili istú vekovú hranicu a pre ženský časopis už neboli zaujímavé. Povedali sme si, že budeme robiť žurnalistiku pre zrelšiu mestskú ženu, ktorá má ambície. Začali sme písať aj o ženách v politike a biznise, o témach, ako je nerovnocenné odmeňovanie, alebo o tom, čo znamená stať sa matkou v zrelšom veku.

Vo vašich textoch často zaznieva neochota podriaďovať sa očakávaniam o ženských rolách. Je to niečo, čo vo vás vždy bolo, alebo ste k tomuto postoju dozreli postupne?

Bolo to vo mne vždy, pretože som vyrastala s mamou, ktorá bola rozvedená žena s dieťaťom v dobe, ktorá tomu veľmi nepriala. Na mojej mame som videla, s akými vecami musí bojovať. Keď som začala chodiť do prvej triedy, bola som v triede jediná, ktorej rodičia boli rozvedení. Zo strany spolužiakov som sa dočkala rôznej šikany. Videla som na svojom detstve a prežívaní, že stereotypy sú vžité strašne hlboko.

„Sloboda je veľmi ohraničená a v spoločnosti sú stále predsudky, o ktorých je potrebné hovoriť.“

Dnes je množstvo rozvedených rodín a deti žijú v rôznych rodinách, mnohé stereotypy však pretrvávajú dodnes. Ženy často musia bojovať s nezmyselnými očakávaniami spoločnosti. Boli to pre mňa pálčivé témy a vedela som, že sa nedotýkajú len mňa.

Máte pocit, že pozícia ženy v spoločnosti sa za posledných 30 rokov zmenila?

Veľa vecí sa zmenilo k lepšiemu, ešte stále však nie sme tam, kde by sme mali a mohli byť. Sloboda je veľmi ohraničená a v spoločnosti sú stále predsudky, o ktorých treba hovoriť.

Dopočula som sa od rôznych ľudí, ktorí Hladko obratko čítali, že knižka je feministická a že tam zaznieva silný ženský hlas. Podľa mňa by mohla byť ešte viac feministická. Pred piatimi rokmi som bola optimistickejšia a mäkšia a za ten čas som zistila, že sú veci, pri ktorých treba ešte pritvrdiť, lebo stále sa to neposúva tak rýchlo, ako sme si mysleli. Veľmi som sa však tešila, že sme si zvolili prezidentku, je to veľký posun pre našu spoločnosť.

Máte nejaké želanie pre Slovensko do ďalších rokov slobody? Predstavu, kam by sme sa mohli posunúť?

Bolo by úžasné, keby sme sa mohli posunúť k väčšej vyspelosti a keby každý jeden človek našiel v sebe väčšiu lásku a pokoru voči sebe aj voči ostatným ľuďom. Keď sa každý bude starať dobre o seba, tak bude o všetkých dobre postarané.