V každodennej realite je určujúcim faktorom osobnosť učiteľa, nie systém. Prečítajte si, ako vníma vzdelávanie mentorka učiteľov Jana M. Balážová

Ako pedagogička pôsobila niekoľko rokov, teraz mentoruje a koučuje učiteľov. Cieľom Jany M. Balážovej je, aby sa v rámci vzdelávania rozvíjali nielen žiaci, ale aj učitelia. V rozhovore priblížila, aké výzvy vidí vo vzdelávaní a prečo je presvedčená, že vzťah učiteľa so žiakom musí byť založený na dôvere. 

Rozhovor je súčasťou série článkov o slobode, ktoré vznikli pri príležitosti 30. výročia novembra 1989. CURAPROX si uvedomuje, že bez slobody by neexistovala zdravá spoločnosť, a aj preto dáva priestor ženám, ktoré sa vďaka svojim slobodným rozhodnutiam dnes venujú tomu, čo ich napĺňa a baví.

Učiteľské povolanie vnímate hlavne z vlastnej pedagogickej skúsenosti aleboz mentoringu učiteľov. Ako si však spomínate na svoje časy v laviciach?

Na svoje školské časy spomínam rada najmä kvôli mojim dvom triednym učiteľkám. Obe boli angličtinárky a obe boli veľmi ľudské a profesionálne. Veľa som sa na ich hodinách naučila, podrástla vedomostne, ale aj osobnostne. Žiaci ich zaujímali aj ako ľudské bytosti, nielen ako nádoby, ktoré dostali za úlohu naplniť „novými slovíčkami”. Vďaka nim som vyštudovala angličtinu, a tak trošku dúfam, že typovo som bola podobná triedna pre svojich žiakov.

V tomto smere pokračujem aj ako mentorka a koučka učiteľov. Spoločne s kolegami z Individuálneho rozvojového programu učiteľov (IRPU) sa snažíme podporovať učiteľov vo vytváraní prostredia, kde sa žiaci môžu rozvíjať celostne, nielen z akademickej, ale i z charakterovej a osobnostnej stránky. Kde môžu objavovať, robiť voľby i chyby. Lebo chyba je v procese učenia veľmi dôležitý a vzácny moment, pokiaľ nasleduje reflexia a nie trest a hanba, ako to bolo, a, žiaľ, často stále je v tradičnom vzdelávaní.

Čo bolo vašou osobnou motiváciou začať pôsobiť v oblasti vzdelávania?

Neplánovala som stať sa učiteľkou. V maturitnom ročníku som sa rozhodla pre propagáciu, nový odbor, ktorý sa otváral na Katedre žurnalistiky v Bratislave. Na prijímačkách som skončila tesne pod čiarou. O rok sa tento odbor neotváral, a tak som sa rozhodla pre angličtinu v kombinácii so španielčinou. V danom roku sa však neotváralo tlmočenie a prekladateľstvo, a tak som začala študovať učiteľstvo.

To, čo však naozaj rozhodlo, bola až ročná stáž mladých pedagógov na jednej z prestížnych internátnych súkromných škôl v Anglicku, ktorú som získala vďaka Open Society Foundation. Tam som zažila, že vzťah učiteľa a žiaka môže byť partnerský, založený na dôvere a učiteľ nemusí byť ukričaná, direktívna, prísna a zachmúrená osoba. Cítila som sa v tom natoľko dobre, že som si povedala, že toto chcem robiť a chcem to robiť aj na Slovensku.

„Chyba je v procese učenia veľmi dôležitý a vzácny moment, pokiaľ nasleduje reflexia.“

Čomu všetkému ste sa ako pedagogička v zahraničí venovali?

Na súkromnej škole v Anglicku som pôsobila rok. Prvé týždne som mala príležitosť prejsť celou školou, „tieňovala som“ prácu učiteliek od štvorročných žiakov až po maturantov. Neskôr som robila asistentku na hodinách španielčiny a keramiky u starších žiakov, vyučovala som angličtinu žiakov z cudziny a mala som služby v internáte pre najstaršie dievčatá.  

Približne po desiatich rokoch praxe som mala možnosť vycestovať aj na štvrťročnú stáž do Španielska. V škole som učila angličtinu a pomáhala som učiteľovi hudobnej s projektmi, ktoré mali krásne medzipredmetové väzby.

Vnímate rozdiely vo vzdelávaní u nás a v zahraničí? 

Systémy vzdelávania nie sú identické, takže technicky vzaté rozdiely existujú. Uvedomila som si však, že v každodennej realite je určujúcim faktorom osobnosť učiteľa. Nie systém ako taký, ten buď pomáha, alebo trošku brzdí. Je to práve učiteľ a jeho spôsob komunikácie, jeho hodnoty, sloboda, zodpovednosť, láska k učeniu a rozvíjanie žiakov i seba samého, čo rozhoduje. To je dobrá správa pre našich učiteľov. Zároveň i zdroj optimizmu, energie a chuti do práce pre mňa.

Z pozície pedagogičky ste prešli k mentorovaniu učiteľov. Okrem iných škôl podporujte aj učiteľov na LEAF Academy. Môžete priblížiť, čo je LEAF Academy?

Je to stredná škola, v ktorej nie sú najdôležitejšie poučky a bifľovanie, ale analytické a kritické myslenie, rozvoj charakteru a schopnosť premeniť nápad na skutočné podnikanie. Môže to znieť ako experiment zo škandinávskej krajiny, ale táto škola sídli v Bratislave. Je to súkromná škola, ktorú navštevujú talentovaní študenti bez ohľadu na to, či si to ich rodičia môžu dovoliť. Škola poskytuje štipendiá až do výšky 98 % školného.

Akou formou prebieha vyučovanie?

Nejde o klasické vyučovanie v zmysle zamerania sa iba na získavanie akademických poznatkov. Kľúčové je rozvíjať osobnosť študentov a ich silné stránky, naučiť študentov pracovať s informáciami, čiže rozvíjať ich analytické schopnosti a kritické myslenie. Škola vedie študentov k inovatívnemu mysleniu a rozvíja ich schopnosť spolupráce. Spolupracujeme s firmami, súčasťou štúdia sú aj pravidelné „Experiential Weeks“, týždne zážitkového vzdelávania, ktoré môžu prebiehať napríklad ako stáž, cestovanie Európou po stopách 2. svetovej vojny či vyskúšanie si života bezdomovca.

„Keď učiteľ hovorí žiakom čo, kedy a ako majú robiť, v reálnom živote takíto žiaci čakajú na inštrukcie a majú sklony správať sa stádovito.“

Vráťme sa k mentoringu učiteľov. Na ktorých oblastiach chcú učitelia najviac pracovať?

Veľmi často sa dostávame k tomu, ako premeniť hodinu, na ktorej učiteľ prednáškovým štýlom vysvetľuje nové učivo a žiaci sedia ticho v laviciach a píšu poznámky z tabule, na hodinu, kde učiteľ je sprievodcom a kde žiaci aktívne vstupujú do procesu učenia.  

S niektorými učiteľmi sa dostaneme k tejto téme, lebo žiakov čisto prednáškové hodiny nebavia a nevydržia sa sústrediť 45 minút. S inými učiteľmi sa k rovnakej téme dostaneme napríklad preto, že chcú dať žiakom šancu rozvíjať kritické myslenie, tímovú prácu či komunikačné zručnosti. Impulzy na zmenu sú rôzne. A rôzne sú aj cesty, po ktorých sa s učiteľmi dostaneme do cieľa. U jedného učiteľa to znamená popracovať na zadávaní jasných inštrukcií pre žiakov, u iného je to viac o časovom manažmente takejto hodiny.

Majú učitelia záujem vzdelávať sa a dať si poradiť?

V našich programoch IRPU a Premena školy zvnútra sa na takmer sto percent stretávame s učiteľmi, ktorí majú vnútornú motiváciu a veria tomu, že učiteľ sa potrebuje neustále rozvíjať a vzdelávať. Spôsob, akým s učiteľmi pracujeme, je veľmi partnerský, vyzdvihujeme a staviame na vnútorných zdrojoch učiteľa, jeho silných stránkach a skúsenostiach. Nedávame hotové návody a postupy, ktoré potom učiteľ do bodky napĺňa. Radenie môže mať totiž niekoľko slabín.

Ktoré napríklad? 

Prvou je, že moje riešenie nemusí fungovať každému. Kolega to s obľubou ilustruje na príklade, keď odučil hodinu prezlečený za Máriu Teréziu. Ak mám introvertnejšiu povahu ako on alebo sa cítim v kostýme ako šašo, je veľká pravdepodobnosť, že hodina nakoniec nevypáli tak dobre ako uňho v triede. A to i napriek tomu, že do bodky skopírujem jeho postup.

Tiež je dobré uvedomiť si, že ak neustále nasledujem len rady mentora, stávam sa od neho závislá.Presný opak toho, o čo sa spolu s kolegami mentormi snažíme. Je to analógia toho, čo sa nezriedka deje v triedach, kde učiteľ hovorí žiakom čo, kedy a ako majú robiť. V reálnom živote potom takíto žiaci čakajú na inštrukcie, neprichádzajú s iniciatívou, nie sú schopní kriticky myslieť a majú sklony správať sa stádovito. V minulom režime to bolo určite žiaduce, v súčasnosti je to opak toho, čo očakávajú zamestnávatelia a čo potrebujú mladí ľudia, aby boli úspešní v živote.

Dajú sa pretvoriť aj starší učitelia?

Sprevádzaniu a podpore učiteľov sa venujem už päť rokov. Počas tohto obdobia som sa presvedčila, že vek a odhodlanie učiteľa neustále vylepšovať svoju prácu nie sú od seba závislé. Rozhodujúca je skôr vnútorná motivácia učiteľa, s ktorou sa hlási do programu, a miera jeho otvorenosti k zmene. Tiež nastavenie mysle, že škola tu nie je kvôli učiteľom, aby im dávala prácu, ale je tu kvôli žiakom, aby im poskytovala prostredie na ich rozvoj.  

„Mnoho ľudí siaha po slobode, no nechce preberať zodpovednosť. Potom to dobre nefunguje.“

Čo pre vás znamená sloboda vo vzdelávaní?

Je to ako so slobodou v živote. Sloboda znamená, že mám priestor robiť voľby, byť zvedavá a pýtať sa, vysloviť svoj názor, pomýliť sa a poučiť sa. Druhou stranou mince je moja osobná zodpovednosť. Mnoho ľudí siaha po slobode, no nechce preberať zodpovednosť. Potom to dobre nefunguje. Sama cítim v tejto téme veľkú pokoru, stále sa učím hľadať rovnováhu medzi slobodou a zodpovednosťou.

Zmenil sa váš pohľad na vzdelávanie?

Nezávisle od mojej roly v systéme boli doteraz vždy pre mňa dôležité tieto tri veci: priestor na sebarealizáciu, bezpečie a objavovanie nového, vzájomné učenie sa s ďalšími a od ďalších ľudí v triede, či už od spolužiakov alebo od učiteľa. Nebolo to vždy samozrejmosťou, v súvislosti so školou som zažila aj veľa strachu − strach zo zlej známky, strach z toho, že na mňa bude učiteľka kričať. Aj pocit poníženia.

Študenti dnes majú na výber veľa možností. Vnímate, že ich dostatočne využívajú?

Tridsať rokov po revolúcii sú možnosti a príležitosti skutočne obrovské. Nikdy nezabudnem, ako sme pri prvej ceste do Viedne, tesne po otvorení hraníc v roku 1989, stáli autom v zápche až pri Prezidentskom paláci. Veľa ľudí vtedy chcelo využiť šancu pozrieť sa za hranice. A teraz nielenže môžeme ísť do Viedne, ale už tam môžeme pokojne aj študovať. Veľa mojich študentov študovalo na univerzitách po celom svete a pritom neboli boháči.  

Rozhodovanie však nie je vždy jednoduché. A chce to aj pevnú vôľu, občasné sebazaprenie a mnohokrát aj odvahu a osobnú zrelosť. Mladí využívajú to, na čo sú pripravení. Ak sa nám zdá, že príležitosti využívajú málo, vracia nás to k sebe samým a k spôsobu, ako ich vychovávame a aké podmienky na rozvoj majú.

Čo je podľa vás kľúčové pri kvalitnom vzdelávaní? 

Vyváženosť. Vyvážený pomer, v ktorom rozvíjame akademické vedomosti, zručnosti a charakter žiaka. Lebo jedno bez druhého a tretieho nedáva v živote zmysel. Vyváženosť rôznych foriem práce, ktoré volíme s ohľadom na cieľ učenia a žiakov. Rovnováha medzi jasne stanovenými hranicami a možnosťou voľby. Vyvážená komunikácia a vzájomná úcta medzi všetkým zúčastnenými − učiteľom, žiakom, vedením školy a rodičom. 

Dôležité je spoznávať svoje silné stránky i priestor na zlepšenie, zmenu. Ďalej je to správny mix známeho a neznámeho. A tiež bezpečné prostredie na to, aby sme podnikali kroky mimo našej komfortnej zóny, lebo v nej sa učíme. Dôležité je to neprepáliť a neposlať žiakov ani učiteľov do zóny paniky.