Rozvojová novinárka Boba M. Baluchová: Videla som projekty, ktoré miestnym ženám prinavrátili dôstojnosť tým, že sa v dedine postavil vodovod a záchod

Keby nebola sloboda, nežila by dnes s rodinou tisícky kilometrov od rodnej krajiny. Nemohla by robiť to, čo robí, a vôbec, jej život by zrejme vyzeral úplne inak. Rozvojová novinárka Boba Markovič Baluchová hovorí o tom, prečo si váži život v novozélandskom Aucklande, ale aj svoju domovinu a možnosti, ktoré slobodná krajina ponúka.

Rozhovor je súčasťou série článkov o slobode, ktoré vznikli pri príležitosti 30. výročia novembra 1989. CURAPROX si uvedomuje, že bez slobody by neexistovala zdravá spoločnosť, a aj preto dáva priestor ženám, ktoré sa vďaka svojim slobodným rozhodnutiam dnes venujú tomu, čo ich napĺňa a baví.

S rodinou si sa usadila na Novom Zélande. Voľba nového pôsobiska bola naviazaná na prácu tvojho manžela. Bolo rozhodnutie odísť pre teba ťažké?

K myšlienke odísť načas zo Slovenska nás dohnala nezlepšujúca sa politická situácia, hoci sme sa v lokálnom aktivizme a fungovaní občianskej spoločnosti angažovali dlhodobo. Keď muž dostal pracovnú ponuku z aucklandskej firmy vyvíjajúcej hudobný softvér, bolo rozhodnuté.

Keďže som aj v minulosti trávila z každého roka aspoň štvrtinu v zahraničí, neváhala som. Mám výhodu, že svoju novinársku, výskumnú aj pedagogickú činnosť môžem vykonávať na diaľku, presun 18 000 km teda neprekážal. Prispôsobovanie v multikultúrnom prostredí s čistým ovzduším, unikátnou faunou i flórou, bohatým komunitným životom a prívetivými ľuďmi bolo bezproblémové.

Práve tu sme sa rozhodli priviesť na svet a vychovávať dcérku Tove Tui, čo hovorí samo za seba. Občas mi príde clivo, keď nemám nablízku nikoho z rodiny, no aspoň si viac vážim to, čo mám. A potom doma na Slovensku naplno ocením prítomnosť svojich blízkych.

Nie je to prvá krajina, kde dlhšie pôsobíš. Ako si však spomínaš na moment, keď si po prvý raz vycestovala sama do zahraničia? 

Často si spomínam na týždňový školský výlet starou Karosou do Talianska. Bola som ôsmačka a po prvý raz som išla k moru. V šuštiakovej súprave a botaskách, chrániac dve rolky farebného filmu do fotoaparátu. Viac ako more ma uchvátili Benátky. Prekvapil ma aj obsah výkladov, plných suvenírov s tvárami zo seriálu Beverly Hills 902 10. Na Slovensku sa to vtedy ešte nevysielalo, tak som nechápala, čo mi chce tá skupinka s vyfúkanými ofinami nahor povedať.

„Niektoré rozhovory dokážete urobiť na diaľku, ale kvalitná reportáž sa bez vycestovania urobiť nedá.“

Mnohí tínedžeri snívajú o tom, že budú veľa cestovať alebo pôjdu študovať do zahraničia. Mala si rovnaký sen?

Závidím im dnešné možnosti: napísať dobrú esej a za odmenu vycestovať na stáž do sídla EÚ či OSN. Kiežby som takúto možnosť mala pred rokmi aj ja. Počas celej strednej školy som túžila vycestovať, dokonca som so spolužiačkou v pätnástich rokoch sfalšovala podpis triednej a riaditeľa na nominačnú prihlášku, aby sme aj my mohli súťažiť o ročný študijný pobyt v USA. Obálky sa po čase vrátili naspäť na gymnázium a bol z toho obrovský problém, trojka zo správania, no ešte väčšie odhodlanie, že raz sa tam predsa len dostanem.

Kedy sa to podarilo?

O dvadsať rokov hneď dvakrát. Vďaka štipendijným programom americkej vlády pre komunitných lídrov a líderky. Dnes nabádam každého človeka vo veku od 18 do 30 rokov, aby absolvoval Európsku dobrovoľnícku službu. Keďže je plne hradená, môžu sa zapojiť aj mladí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Moje dobrovoľníctvo v rumunských centrách pre vylúčené deti mi pred desiatimi rokmi zásadne zmenilo budúce profesijné zameranie.

Pracuješ ako rozvojová novinárka a pedagogička. Ako sa dá tvoja práca viac priblížiť laickej verejnosti? 

Počas terénnej rozvojovej práce v Keni som rozposielala vlastné reportáže a analýzy do slovenských redakcií, ale objektívne novinárske prejavy bez stereotypov nikto, ani moji bývalí spolužiaci zo žurnalistiky, publikovať nechcel. Chýbalo im tam čosi bulvárne a presviedčali ma, že keď ide o program na znižovanie podvýživy, určite tam musíme mať nejaké dieťa na hranici smrti, o ktorom by sa dalo písať. To by v preklade znamenalo citové vydieranie a pornografiu chudoby, čo som odmietla.

Začala som blogovať a globálne témy spracovávať bez stereotypov, čím som menila pohľad na tzv. rozvojový svet a prácu rozvojových pracovníkov, pracovníčok u širšej slovenskej verejnosti. Dostala som kopu podnetnej spätnej väzby, cítila som, že to má zmysel. Séria blogov Lekcie rozvoja získala už v roku 2013 Novinársku cenu. V napĺňaní a editovaní webu Media about Development pokračujem dodnes.

Učím tiež študentky a študentov z Univerzity Palackého písať zodpovedne, eticky a komplexne o medzinárodnom rozvoji a globálnych výzvach v krajinách s nižšími príjmami. To všetko sa prepája aj v mojej práci komunikačnej manažérky pre Ambrelu, strešnú platformu rozvojových organizácií, ktorá sa snaží advokovať a verejne informovať o aktivitách našich členov v oblasti humanitárnej pomoci, rozvojovej spolupráce a globálneho vzdelávania doma i vo svete. Je to doslova poslanie.

Mohla by si sa svojmu poslaniu venovať aj bez možnosti cestovania a zažívania niektorých vecí na vlastnej koži?

To si veru neviem predstaviť. Niektoré rozhovory dokážete urobiť na diaľku, ale kvalitná reportáž sa bez vycestovania urobiť nedá. To isté platí o výskumoch. Venovať sa medzinárodnému rozvoju bez vycestovania do terénu nedáva zmysel. Aj preto s dvoma kolegyňami už niekoľko rokov organizujeme pre naše decká terénne exkurzie za projektmi rozvojovej spolupráce do nízkopríjmových krajín v Európe.

„Moje dobrovoľníctvo v rumunských centrách pre vylúčené deti mi pred desiatimi rokmi zásadne zmenilo budúce profesijné zameranie.“

Aj na našom kontinente stále nájdete republiky, kde treba zabezpečiť zdravotne neškodnú vodu, odstrániť škodlivé látky zo zamorených území, vybaviť prístrojmi zdravotnícke zariadenia a dovzdelať personál, ale sa aj postarať o vnútorne presídlených ľudí v dôsledku vojnového či iného konfliktu. Stačí sa pozrieť do Moldavska, Gruzínska či Bosny a Hercegoviny.

Čo pre teba znamená sloboda cestovania? Ako často sa počas svojich ciest zamýšľaš nad minulosťou a nad tým, že len nedávno (pred rokom 1989) bolo doma všetko úplne inak?

Príliš intenzívne a príliš často sa v myšlienkach vraciam do obdobia, keď sa nič nesmelo. Za socializmu sme so sestrami ako iskričky a pionierky recitovali ruské básničky pri samovare, ilustrovali krížnikom Aurora triednu kroniku na výročie VOSR, kládli vence k pamätníkom rôznych súdruhov hrdinov, súťažili v zbere papiera a liečivých bylín – navonok zjavne bezproblémové detstvo. Videla som však, čo spravila nesloboda a nemožnosť cestovania s mojimi rodičmi. Najmä s mojím tatom. Sedel pri gramofóne a dokola si púšťal pár platní s muzikou zo Západu, ktoré ako horský nosič na hrebeni Tatier „vydíloval“ so zahraničnými turistami. Celý život sníval o slobode, nakoniec sa jej ani poriadne nedožil. Zomrel rok po revolúcii.

Niektorí ľudia majú v hlave zromantizovanú predstavu, že v zahraničí sa žije lepšie. Pozeráš sa na život doma či v zahraničí inak ako kedysi?

Na obe krajiny sa pozerám triezvo a hodnotím ich z pohľadu kvality zdravotníctva, dostupnosti vysokého školstva a bývania (tu vyhráva Slovensko), prístupu k verejnému priestoru, budovania komunitných centier, parkov a ihrísk pre deti (tu vyhráva Nový Zéland).

Nové kultúry spoznávame každý deň. Na detskom ihrisku v centre mesta či v detskom kútiku v rámci centrálnej knižnice sa premelie toľko rodičov s deťmi, že sa človek nestíha diviť. Žije tu okolo dvesto etnických a kmeňových skupín, ktoré sa dorozumievajú 160 jazykmi. Z verbálnej i neverbálnej komunikácie sa dá veľa naučiť a danej kultúre viac porozumieť.

„Dúfam, že nebudeme musieť organizovať prevýchovné zájazdy do Číny či Severnej Kórey, aby mládež pochopila, čo je totálna nesloboda v totalite.“

Tvoja cestovateľská skúsenosť nie je spojená s klasickým turizmom a dovolenkovaním. Pôsobila si v tzv. rozvojových krajinách; videla a zažila realitu, pred ktorou mnohí zatvárajú oči. Ako ťa to ovplyvnilo? 

Nikdy som nebola fanúšičkou dovoleniek v rezorte. Okrem Antarktídy som navštívila všetky kontinenty. Najviac prepleskov, ale i nádeje som získala počas výskumného pobytu v Indii. Naživo som videla projekty, ktoré miestnym ženám prinavrátili dôstojnosť napríklad tým, že sa v dedine postavil vodovod a záchod. Pitnú vodu z kohútikov a splachovacie toalety berieme ako samozrejmosť, vo väčšine indických miest a obcí je to čosi nevídané. Doma nás vie párhodinová odstávka teplej vody totálne rozhodiť, tam ženy bojujú s tým, aby nemuseli byť počas svojej periódy v „menštruačnom exile” v chatrči za dedinou, odkiaľ sa nemusia vždy vrátiť živé.

Aké sú tvoje spomienky na november 1989? Ako si udalosti ohľadne Nežnej revolúcie vnímala ty, resp. tvoja rodina?

Bola som vtedy ešte len na základnej škole, no novembrové udalosti som vnímala veľmi intenzívne a pamätám si ich dodnes. Zo dňa na deň sa kompletne vymenila výzdoba školy, zmizli nástenky so sovietskymi vlajkami a s portrétmi významných súdruhov, v košoch boli polystyrénové písmená, ktoré kedysi tvorili budovateľské heslá na chodbách. Trikolóra bola v galantérii nedostatkovým tovarom, všetci sme ju chceli mať prišpendlenú na bundách. Doma všetci sedeli pri rádiu a počúvali správy z Prahy. Do okien v našom starom byte som lepila československú vlajku a povystrihované kvety. Tato ma zobral štrngať kľúčmi. Počúvali sme Kňažkove a Havlove prejavy, spievali Krylove a Kubišovej piesne, vo vzduchu bolo cítiť vzrušenie a radosť zo zmeny.

Tá zmena prišla, už 30 rokov žijeme v slobodnej krajine. Mladá generácia si však nevie predstaviť totalitu. Ty máš skúsenosti a vedomosti aj o tom, ako to funguje nielen v rozvinutých, ale aj v  krajinách, ktoré zaostávajú. V čom sme na Slovensku slobodní a čo by sme si mali viac vážiť?

Veľmi nerada to hovorím, ale my ako národ sa nevieme poučiť z prečítaného, vypočutého, napozeraného. Asi tú neslobodu musíme zažiť na vlastnej koži, inak nám to nedocvakne. Dúfam, že nebudeme musieť organizovať prevýchovné zájazdy do Číny či Severnej Kórey, aby mládež pochopila, čo je totálna nesloboda v totalite a že to naozaj nikto nikdy nechce zažiť. Mohli sme dopadnúť podobne, keby študenti a študentky, naši rodičia a prarodičia nevyšli vtedy do ulíc a nezasadili sa za spoločenskú zmenu. Vážme si, čo pre nás spravili a nepokazme to.