Keď niečo očakávam od kolegov, tak to musím byť ochotná robiť aj ja, hovorí podnikateľka Lucia Pašková

Pred štrnástimi rokmi vôbec neplánovala založiť firmu, na začiatku mala len motiváciu učiť deti na Slovensku, ako si správne umývať zuby. S Luciou Paškovou, zakladateľkou slovenskej pobočky švajčiarskej značky CURAPROX, sme sa rozprávali o tom, aké boli začiatky firmy, čo pre ňu znamená sloboda v podnikaní, a prečo u nej vyhráva vzdelávanie nad marketingom.

Rozhovor je súčasťou série článkov o slobode, ktoré vznikli pri príležitosti 30. výročia novembra 1989. CURAPROX si uvedomuje, že bez slobody by neexistovala zdravá spoločnosť, a aj preto dáva priestor ženám, ktoré sa vďaka svojim slobodným rozhodnutiam dnes venujú tomu, čo ich napĺňa a baví.

Vyštudovala si cudzie jazyky, pracovala si ako prekladateľka. Môžeš priblížiť, ako vznikol slovenský CURAPROX a prečo si chcela podnikať práve v oblasti ústneho zdravia?

So zubným lekárom Pavlom Andelom som sa zoznámila v čase, keď bol študent u mojej mamy, ktorá je ortodontistka. Začali sme sa rozprávať o tom, v akom stave je chrup detí na Slovensku. Ako krajina sme boli v tom čase v rebríčku Európskej únie druhí od konca. Rozhodli sme sa vytvoriť program, ktorý deti naučí čistiť si zuby. Išli sme s tým do Švajčiarska do centrály Curadenu. Chceli sme do vzdelávania zapojiť študentov zubného lekárstva a učiť deti v materských a základných školách. Ueli Breitschmid, šéf Curadenu, nám dal zelenú, ale povedal, že by bolo dobré založiť k tomu firmu. V tom čase som ešte pracovala na mestskom úrade v Bratislave-Starom Meste. Udialo sa to v marci, dala som výpoveď s trojmesačnou výpovednou lehotou a v júni sme začali zakladať firmu.

CURAPROX je na Slovensku už zabehnutou značkou. Spomenieš si, ako vyzerali prvé mesiace, keď ste firmu rozbiehali?

Prenajala som si kanceláriu s veľkosťou devätnásť štvorcových metrov v Podunajských Biskupiciach, ktorú som zariadila nábytkom z izby môjho brata. Vtedy som na to bola ešte sama. Môj biznis partner zubný lekár Pavol Andel mal na starosti prednášanie. Začiatky boli takmer ako v každej rozbiehajúcej sa firme. Nemali sme peniaze, takže som sa dojednávala o každú tisícku, vtedy ešte slovenských korún.

Bola to taká partizánčina a riešila som veci za pochodu. Na prvú výstavu sme použili stánok po nejakej inej firme, ktorý sme oblepili banermi. Aby nás bolo viac, zavolali sme na pomoc pri výstave sestričky z ambulancie mojej mamy (smiech).

Slovensko predstavuje jeden z najúspešnejších trhov, kde švajčiarsky CURAPROX pôsobí. Čo má na to podľa teba najväčší vplyv?

Zubné firmy štandardne o svojich produktoch informujú. My sme to otočili. Vždy sme sa orientovali na riešenie problému, ktorý má zákazník. Produkt je iba riešením. Keď ľudia dostatočne chápu, ako problém vzniká, CURAPROX môže byť odpoveďou.

„Je ľahké mať hodnotovo dobre nastavenú firmu, pokiaľ si tam od začiatku berieš hodnotovo orientovaných ľudí.“ 

Vždy sme išli skôr vzdelávacou než marketingovou cestou a všetko išlo postupne. Dlhé roky sme boli iba v ambulanciách, neskôr sme začali predávať cez lekárne. Keď už bola určitá penetrácia na trhu, mohli sme ísť ďalej.

Vďaka firemným hodnotám a aktivitám ľudia značku CURAPROX nevnímajú iba v spojitosti s ústnym zdravím. Otvárate témy ekológie, vzdelávania, lokálneho dizajnu… Nedávno ste spustili program, v rámci ktorého ste zamestnali v Smile shope zdravotne znevýhodneného človeka. Bola akási hodnotová nadstavba cieľom od začiatku?

Je ľahké mať hodnotovo dobre nastavenú firmu, pokiaľ sú tam od začiatku hodnotovo orientovaní ľudia. Druhým trvalým zamestnancom v CURAPROX bola Zuzka Beláková, ktorá je veľmi etický človek. Jeden z najetickejších, akých vôbec poznám. To podľa mňa tomu celému veľmi pomáha.

Prvé hodnoty sme si zadefinovali, keď mala firma štyri roky a bolo nás dokopy pätnásť. Počas dvojdňového workshopu so Zolom Demjánom sme sa o hodnotách veľa rozprávali, hovorili sme si, prečo tieto hodnoty, prečo nie iné, čo to pre nás znamená a ako sa to bude prejavovať. Bolo perfektné, že sme si na to vyčlenili dostatok času a tiež to, že sa zapojili všetci. Často sa hodnoty vo firmách tvoria tak, že si sadne vedenie a ostatní ich dostanú na papieri. Keď si človek neprejde procesom ich tvorby a výberu, nemá to takú zvnútornenú hĺbku.

Ľudia, ktorí pracujú v CURAPROX, zostávajú vo firme väčšinou roky. Čo je podľa teba základom, aby bol tím šťastný?

Jedna z našich hodnôt je rovnocennosť. Naozaj máme k sebe rovnocenný a férový prístup. Keď niečo očakávam od kolegov, tak to musím byť ochotná robiť aj ja. Je to také naše DNA. Nie je tu exkluzivita alebo nejaká hierarchia v pravom zmysle slova. Napríklad kolegyňa Evka šéfuje našim predajniam − Smile shopom, ale to neznamená, že sa k ľuďom z tímu správa inak, ako sa oni správajú k nej. Pozeranie zhora vo firme nikdy nebolo.

Zároveň máme veľmi zdravú kultúru, pretože hovoríme o chybách. Chyby sa dejú a kto nič nerobí, nič nepokazí. O chybách sa bavíme hneď, keď vznikajú, preto ich môžeme opraviť oveľa rýchlejšie. Jednotlivé tímy sa každý týždeň rozprávajú o tom, čo sa podarilo a čo nepodarilo. Tak vedia hneď reagovať a veci si rýchlo vyjasniť.

Púšťaš sa do rozhodnutí, ktoré sú riskantné, alebo radšej volíš istejšiu cestu, ktorú môžeš predvídať?

O rozhodnutiach sa v tíme veľa rozprávame. Kľúčové v rámci rozhodovaní je venovať čas diskusiám o tom, čo je správne. Otáčame to sprava-zľava, každý sa k tomu vyjadruje. Funguje to tak, že ak sa rozhodujeme o jednom  predajnom kanáli, ovplyvňuje to aj ostatné. Práve preto pozývame do diskusií vždy širšie pole ľudí.

„Mať možnosť slobodne podnikať a slobodne pracovať na veciach, ktoré ma bavia, je podľa mňa obrovská výhoda.“

Robíme veľa riskantných rozhodnutí, napríklad sme nakúpili 300-tisíc zubných pást, keď všetky ostatné krajiny spolu nakúpili polovicu. Tak sme si však mohli dať nižšiu cenu, vyrobiť špeciálne balenie a vybavili sme si dlhšiu splatnosť. Čiže áno, je to riskantné, ale snažíme sa to ošetriť, znížiť mieru rizika na minimum a uvažovať dopredu.

Čo pre teba znamená slobodne podnikať?

Nikdy som nebola nikde dlho zamestnaná. Mať možnosť slobodne podnikať a slobodne pracovať na veciach, ktoré ma bavia, je podľa mňa obrovská výhoda. Dnes je to vďaka živnosti možné, za komunizmu nebolo. Cením si, že človek môže byť zodpovedný sám za seba a nebyť stále od niekoho závislý.

Aj počas komunizmu mávali ľudia dve-tri práce. Vtedy sa to robilo kadejako načierno. Teraz máme možnosť také niečo robiť oficiálne a je to perfektné. Otázne je, ako to ľudia využívajú. Je pomerne veľa ľudí zo staršej generácie, ktorí nikdy nepôjdu do žiadneho rizika, pretože boli roky zvyknutí na iné.

Pomáhaš rôznym projektom a otvorene podporuješ politikov, ktorým dôveruješ. Nestalo sa ti, že by bolo tvoje prezentovanie názorov vnímané negatívne alebo sa to negatívne odrazilo v prístupe ľudí k firme?

Ale áno, stalo. Keď som podporovala Zuzanu Čaputovú, na konšpiračných médiách vznikla kampaň proti Curaproxu, ktorá mala vyše tisíc zdieľaní. Keď sa však deje niečo správne, treba sa za to nahlas postaviť. Väčšinou funguje syndróm skupiny. Hovorí sa, že keď má skupina prvých dvoch, ostatní sa postupne pridajú. Príde mi dôležité byť tým prvým alebo druhým.

„Keď si v spoločnosti človeka, ktorý je sám sebou, tak oveľa ľahšie sa aj ty stávaš sám sebou. Práve cez toho druhého človeka naberáš odvahu.“

Môžeme sa, samozrejme, aj sklamať. No pokiaľ sa na politiku budeme vždy pozerať ako na niečo, kam idú tí zlí, potom budeme mať aj takú politiku. Keď sa do politiky rozhodnú ísť hodnotoví ľudia, tak ich v tom treba podporiť, keď už my sami do toho ísť nechceme.

Pred pár dňami si vyhrala ocenenie Manažér roka. Pre mnohých si vďaka svojim aktivitám inšpiráciou. Kto inšpiruje teba, máš podnikateľské vzory?

Vždy sa mi páčili ľudia, ktorí veľmi otvorene zostávali sami sebou a išli do rizika, že budú robiť niečo, čo je excentrické, nebude sa to niekomu páčiť, ale boli sami sebou. Baví ma, keď sú ľudia autentickí. Podnikateľským vzorom je pre mňa napríklad aj Jano Šifra z Folk & Milk. Baví ma, keď má niekto pre mňa rušivé myslenie. S Janom sa veľa míňame v názoroch, ale baví ma sa s ním o tom rozprávať. Väčšinou mi to prinesie pohľady, ktoré mi len tak nenapadnú. 

Aj Ueli Breitschmid z Curadenu. V niektorých manažérskych veciach s ním nesúhlasím, ale je pre mňa autentický, je vizionár a schopný púšťať sa do vecí. To ma baví oveľa viac, ako keď je niekto strojený a vo výsledku cítiť, že to iba hrá. Keď majú podnikatelia super výsledky, ale ich zamestnanci sa cítia zle, je to pre mňa naleštená bublina, čo nemusím.

Séria týchto rozhovorov vzniká pri príležitosti 30. výročia novembra 1989. Pamätáš si na toto obdobie pretvárania spoločnosti?

Pamätám si obrovský rozdiel predtým a potom. Keď sme chodievali na dovolenky, na hraniciach sme stáli štyri hodiny, museli sme vykladať všetky kufre, aby nám ich colníci pootvárali a skontrolovali. Bola to automatická nedôvera, ktorá mi veľmi prekáža. Dôvera je niečo, čo posúva celú spoločnosť dopredu. Keď si veríme, tak sa niekedy nepotrebujeme ani rozprávať. Pretože už máme predpoklady, že ten druhý to spraví dobre, že na nás pri rozhodovaní myslí. Keď niekto musí vyložiť celý kufor, je to znak nedôvery.

Ľudia, ktorí tu žijú, pretváranie spoločnosti možno ani nevidia. Zmenou je aj to, keď sa pozrieme na to, ako vyzerajú reštaurácie či domy. Je však pravda, že  Bratislava je iná ako zvyšok Slovenska. V Bratislave sa to veľmi posunulo, teraz by sa patrilo investovať peniaze inde. 

Rozprávaš sa o tom so svojimi dcérami?

Doma sa celkovo veľa rozprávame o rôznych veciach. Deti evidujú naše aktivity a snažíme sa ich vychovávať k slobode ako takej − aby sa nebáli toho, kto sú. Človek sa veľmi ľahko zabudne. Keď si v spoločnosti človeka, ktorý je sám sebou, oveľa ľahšie sa aj ty stávaš samým sebou. Práve cez toho druhého človeka naberáš odvahu. To si ľudia často neuvedomujú a obklopujú sa ľuďmi, ktorí ich ťahajú dole. Je dobré si to uvedomovať.

Keď sa pozrieš spätne na 14 rokov podnikania, je niečo, čo by si svojmu mladšiemu ja poradila na základe dnešných skúseností?

Som spokojná, ako to prebiehalo a vďačná aj za zážitky, ktoré neboli až také pozitívne. Povedala by som si − nedaj si do ničoho hovoriť. To by som si povedala aj pred dvadsiatimi rokmi. Veľká zmena tam teda nie je.

Dcéra Matilda sa ma pýta, že čo ak spadne lietadlo, keď budeme letieť. Vždy jej hovorím, že aj preto je dôležité mať život naplnený, a čo musí prísť, to aj príde. Ja sa na život nepozerám tak, že musím žiť sto rokov. Dôležitejšie je to, čím si ten život naplníme.