Jej séria fotografií zo slovenských plavární obletela svet, vo svojej tvorbe spája budúcnosť s retrom. Tentoraz fotografka Mária Švarbová preniesla symetriu a čistotu charakteristickú pre jej fotografie do limitovanej edície zubných kefiek CURAPROX. S Máriou sme sa stretli v Malackách − ako inak − na plavárni, aby sme sa porozprávali o fotografovaní, jej kefkách, ale aj o tom, aké je mať so svojou prácou medzinárodný úspech. 

Pôvodne si vyštudovala archeológiu. Spomínaš si na moment, keď si si povedala, že raz by si sa chcela živiť ako fotografka?

Nikdy som nechcela byť fotografkou, vždy som chcela byť maliarkou. Spomínam si, ako som sa do fotografie úplne zamilovala. Fotila som všetko, deti, prírodu, ale predovšetkým som od začiatku fotila najmä svoje projekty. Učila som sa fotiť portréty a postupne, za tých osem rokov, som sa dopracovala až k filmovým scénam.

Vnímaš  rozdiel v prístupe k fotografii doma a v zahraničí? 

Vo svete je všetko, čo sa týka fotografie, rozvinutejšie. Aj v rámci výstav či galérií. Je to na lepšej úrovni. Celosvetovo fungujú tzv. Art Fairs, kde niekoľko galérií prezentuje svojich umelcov na veľkom priestore. Vo svete sa aj takýmto spôsobom šíri umenie.

V ktorej krajine si mala doposiaľ najväčší úspech?

Je to podobné v Ázii, v Európe aj v Amerike. V Amerike mám napríklad najviac kurátorov, ale v Ázii som mala najväčšiu tzv. expo výstavu v Taipei a veľké sólo výstavy v Soule. Minulý rok v Južnej Kórei moju výstavu videlo tristotisíc ľudí za tri mesiace, takže to bolo výborné.

Svoju prvú výstavu na Slovensku si však mala len nedávno. 

Výstavu som mala v privátnej galérii collective v Bratislave. Je to platforma na podporu umelcov. Chceli sme, aby výstava bola interaktívna. Boli tam živé modelky, rekvizity, retro jedlo. Chceli sme ľuďom ukázať, ako výstavy fungujú v zahraničí. Nie je to len o fotografiách na stenách, ale aj o sprievodnom programe.  Na výstave v collective bola napríklad aj animácia z mojej výstavy z Taipei. Snažili sme sa čo najviac priblížiť atmosféru „swimming pool“. Boli tam aj tabuľky Zákaz skákať či Podlaha kĺže, ktoré sú pre moje fotografie typické.

Kde by si ešte chcela svoje fotografie vystavovať?

Chcela by som mať veľké svetové výstavy ako v Taipei alebo vystavovať vo výnimočných galériách. Tiež by som chcela viac vystavovať v Amerike a Európe. Vnímam to tak, že všetko sa začne v Ázii a postupne to príde aj do Ameriky a Európy. Ázia je výborný trh, oni sú vo všetkom o krok vpredu. Sú pedantní, všetko sledujú, vo všetkom chcú byť prví alebo druhí.

Predpokladám, že ako celosvetovo známa fotografka dostávaš mnoho ponúk na spoluprácu od značiek. Podľa čoho si vyberáš, s kým budeš spolupracovať?

Nedávno sme s agentúrou, ktorá ma zastupuje v Ázii, odmietli svetových zástupcov Huawei, Samsung a LG. Chceli až prílišnú propagáciu ich značky na Instagrame a ja sa s tým úplne nestotožňujem. Neviem si predstaviť, že by som robila reklamu na telefón, ktorý nepoužívam, len preto, aby mi zaplatili. Peniaze nie sú všetko.

„Neviem si predstaviť, že by som robila reklamu na telefón, ktorý ani nepoužívam, len preto, že by mi zaplatili.“

So značkou CURAPROX si vytvorila limitovanú edíciu kefiek. Čo znamená pre teba táto spolupráca? 

Spoluprácu s CURAPROX som vnímala úplne inak, pretože roky používam CURAPROX produkty. Skôr to beriem tak, že mi dali možnosť, aby som kefky mohla vytvoriť. Nevnímala som to tak, že svoju fotku dám na pozadie kefky. Poznala som limitované edície kefiek, ktoré vytvorili slovenskí umelci, a chcela som ich vytvoriť aj ja. Vedela som, že ma to bude od začiatku veľmi baviť.

Ako prebiehal proces dizajnovania?

Keď mi Evka, grafická dizajnérka CURAPROX, poslala materiály, kam som si mohla kefky navrhovať, vytvorila som ich za jeden deň. Veľmi dobre sa mi tvorilo. Za deň som urobila šesť návrhov, čiže tri kompletné návrhy kefiek. Nebol tam len ten výsledný, boli tam aj iné návrhy, ale nakoniec sme sa dohodli na edícii Swimming pool. Keďže Swimming pool je momentálne moja najpopulárnejšia séria, zhodli sme sa, že bude lepšie, keď sa to prepojí.  

Ako vidí spoluprácu Eva Kimličková, grafická dizajnérka CURAPROX, ktorá na limitovaných edíciách s umelcami pracuje?

„Limitovanými edíciami zubných kefiek chceme ľudí viesť k láske ku kráse a estetike, priblížiť im tvorbu domácich umelcov. Viacerí zákazníci nám dokonca písali, že limitované edície zbierajú, kefky nepoužívajú. Pretože v tomto prípade to nie je len predmet dennej potreby – zubná kefka, je v nej aj kúsok umenia.

Pri žiadnom umelcovi nebol návrh taký rýchly a zároveň taký produktívny. Swimming pool sme vybrali, keďže je táto séria ikonická, príznačná pre tvorbu Márie, no zároveň reprezentuje aj našu kultúru – socialistickú estetiku, odkazy na spartakiádu, dobové plavky. Keď má ísť táto limitka do sveta, tak s týmto posolstvom,“ hovorí grafická dizajnérka CURAPROX Eva Kimličková.

Aké boli tie ostatné návrhy?

Ešte som tam mala kefky inšpirované dievčenskou sériou The Walls, ktorá bola minimalistickejšia, ďalšie návrhy boli zasa tmavšie. Ja ani CURAPROX sme si nevedeli vybrať, ale to bol môj cieľ, urobiť všetky návrhy najlepšie, ako viem, aby bolo ťažké vybrať. Keď si napokon vybrali, urobila som k nemu ešte jeden návrh. S tým, že k tejto verzii sa ešte hodí motív vlnky.

Na kefke ma fascinovalo, že má určený počet vlákien, a tak sú pri tvorbe obmedzenia. Nedá sa tam vytvoriť hocičo. Na iných kefkách už bolo srdiečko, boli tam kvetinky, rôzne abstrakcie, krúžky alebo prúžky. Chcela som grafickú líniu, ktorá ešte nebola. Vytvorila som vlnku, pri čom ma inšpirovala výstava v Taipei, kde sa pracovalo práve s vlnami. Potom som vytvorila ešte druhý dizajn, ktorý je minimalistickejší. Tu som vychádzala zo svojich fotografií, inšpirovali ma najmä plavci.

Čo sa týka farieb zubných kefiek, vidieť, že si vychádzala z tvojej kolekcie fotografií.  Sú to tvoje obľúbené farby? 

Sú, ale v prvom rade to mala byť kolekcia, ktorá odzrkadľuje moju tvorbu a farby. To sú hlavne modrá, červená a biela. Tieto farby tvorili základ. Podľa mňa výborne vyzerá kombinácia červenej a modrej. Veľmi ma bavilo, že som mohla vytvoriť kefky a pristupovať k tomu tak, ako keď vytváram fotografie.

Vieš si predstaviť aj ďalšie podobné spolupráce s inými značkami? 

Nechcem teraz spolupracovať na rôznych produktoch s rôznymi značkami a vytvárať tričká alebo kúpacie čapice. S CURAPROX to bola skôr príležitostná, exkluzívna spolupráca a nad ďalšími spoluprácami v budúcnosti neuvažujem. Kefky som chcela vytvoriť, lebo som vedela, že ma to bude baviť, a chcela som sa pohrať.

Asi dostávaš často otázku, aký je tvoj vzťah k bazénom, plavárňam. Máš rada vodu?

Mám rada vodu, ale neplávam v bazénoch. Skôr sa pozerám na ľudí, ktorí sú vo vode, pozorujem ich. Som taký pozorovateľ nad hladinou.

Modelky v tvojich fotografiách sú charakteristicky podobné. Podľa čoho ich vyberáš?

Modelky si vyberám hlavne podľa projektu. Určite ma musia zaujať. Áno, je pravda, že niekedy sú charakteristicky podobné. Mám rada, keď spolu ladia, inokedy mám rada, keď sa rovnaká vizualita rozbije. Vyberám ich pocitovo.

Na tvojich fotkách vôbec nevidíme prírodu. Je to zámer?

Áno. Z vizuálneho hľadiska nemám rada stromy ani trávu. V súkromí chodím do prírody, ale nemám rada, keď je vo fotografii tráva. Lebo keď sa na to pozerám, je to pre mňa chaos. Listnaté stromy nefotografujem už vôbec, ale keď strom, tak jedine ihličnan, pretože má tvar. Celkovo nemám rada ani zelenú farbu. Keď kedysi budovali sídliská bez stromov, bolo to také až púštne a to sa mi páči. Teraz je veľký problém nájsť sídlisko bez stromov. Akurát jedno také hľadáme. (smiech)

Čiže aj v súkromí uprednostňuješ skôr čistý štýl a minimalizmus. 

Áno, čistý minimal a jednoduché farby.

Kto je pre teba autorita alebo inšpirácia v oblasti fotografie? 

Mám veľmi rada Erwina Olafa alebo Gregoryho Grewdsona. To sú dvaja velikáni, ktorí pracujú s veľmi veľkým tímom ľudí. Zo Slovenska sledujem Evelyn Benčičovú, Michala Pudelku a Braňa Šimončíka.

Tým, že ste fotili na rôznych miestach vo svete, máš k niektorému špeciálny vzťah?

Rada sa vraciam do Kalifornie. Baví ma ten „american vibe“, púšte, kultúra, ale spájam to so slovenskými prvkami. Napríklad do Ameriky si nosím kostýmy z RTVS. Spájam slovenský a americký štýl dokopy.

Čo ťa baví v rámci tvorby viac, produkcia alebo fáza pred fotením?

Baví ma samotné fotenie. Myslím si o sebe, že niekedy som dosť rýchla fotografka. Bojím sa, že mi daný okamih unikne alebo pominie. Preto rýchlo fotím a chcem mať materiál o svojej idei už vo foťáku, v bezpečí.

„Z vizuálneho hľadiska nemám rada stromy a trávu. Keď sa na to pozerám, je to pre mňa chaos.“

Ako sa ľudia, či už majitelia alebo organizácie stavajú k tomu, že chceš v ich priestoroch fotiť? Prináša to aj ťažšie vyjednávania? 

Najväčší problém bol vybaviť lokalitu, a to konkrétne holičstvo v Zlatých Moravciach, pretože nájomníci si neželali, aby som tam čokoľvek fotila. Tri roky som čakala na túto lokalitu. Bolo to pre mňa najdlhšie čakanie, ale nevzdala som sa, pretože som tam veľmi chcela fotiť. Takže až po troch rokoch sa to podarilo. S plavárňami nikdy nebol problém, možno s jednou v Bratislave, kde trénujú športovci a majú ozaj nabitý program. Potrebovala som mať prázdnu plaváreň na hodinu a ani tak sa to nepodarilo. Športovci mi robili vlnky a mám ich aj na fotke, pokojná hladina nevyšla, no aj tak to vyzeralo nakoniec dobre.

Kam by si chcela momentálne tvoju tvorbu posunúť? 

Chcela by som mať trošku viac času na súkromné projekty, pretože momentálne veľa prezentujem svoju prácu, otváram výstavy, robím rozhovory. Berie to veľmi veľa času. Myslím si, že teraz už bude čas aj na moje projekty, opäť začínam viac fotiť a plánujem vydať druhú knihu, ešte tento rok. Svoju tvorbu chcem určite obohatiť o nové témy a novú vizualitu. Nemám rada akúkoľvek stagnáciu.

Tá prvá bola o sérii Swimming pool. O čom bude táto?

Kniha sa bude volať Futuro Retro a budú sa v nej nachádzať projekty od roku 2014 a, samozrejme, aj nové projekty, ktoré dosiaľ nie sú publikované. Viac nemôžem prezradiť.

Prečo Futuro Retro?

Futuro Retro sa môže aplikovať aj na projekt Swimming pool. Nazývam tak svoj štýl fotenia, čo znamená, že ma inšpiruje architektúra socializmu, ale napriek tomu, že je to architektúra minulosti, ja v nej stále vidím sci-fi. To znamená, že je to minimalistické, vidím v tom budúcnosť a bezčasovosť. To je futuro. A retro znamená „dozadu“, i keď nemám rada, keď sa používajú výrazy retro fotografia, retro štýl, retro nábytok. Aby mi toto slovo lepšie znelo, skombinovala som ho a vzniklo FUTURO RETRO. Takto mi to presne ladí k fotografiám, ktoré tvorím.   

Na čom momentálne okrem knihy pracuješ?

Naposledy som pracovala ešte na sérii Plastic World, ktorú budem mať aj v knihe Futuro Retro. Rozširujem túto sériu a v spojitosti s ňou som spolupracovala aj globálne so značkou Apple. Jedna séria bola pre mňa do knihy a druhá pre Apple. Teraz pracujem najmä na sériách do knihy.

Čiže leto bude pracovné?

Áno, bude. Minulý rok som bola viac unavená, tento rok som chytila druhý dych.

O Márii Švarbovej 

Pochádza zo Slepčian, žije v Bratislave. Pôvodne vyštudovala reštaurátorstvo a archeológiu, fotografovať začala pred ôsmimi rokmi. V roku 2018 získala prestížnu cenu Hasselblad Masters, Cenu Nadácie Tatra banka za umenie a bola zaradená aj do rebríčka Forbes 30 pod 30. So sériou fotografií Swimming pool sa preslávila na celom svete, vystavovala na Taiwane, v USA, Madride, Ríme či v Londýne.