Témy, o ktorých sa doma nehovorilo. Svoje tabu odhalilo 5 žien

Strach, trauma z detstva, klamstvo, pocit hanby, neplodnosť. To sú len niektoré z mnohých tém, o ktorých sa bežne v spoločnosti nehovorí, ale týkajú sa mnohých z nás. Často ľuďom chýba práve podpora okolia, vnútorná motivácia či odvaha zdieľať zraniteľnosť so svetom. Preto si veľmi vážime, že nám 5 žien porozprávalo o témach, o ktorých sa naučili hovoriť až s pribúdajúcimi rokmi.

Článok je súčasťou vydania s názvom TABU, v ktorom sa venujeme témam, o ktorých by sa podľa nás malo hovoriť viac. Curaprox si uvedomuje dôležitosť diskusie o náročných témach, na zdieľanie ktorých potrebujeme odvahu, ľudskosť aj empatiu. 

Diana: O nevere sa mnoho párov nedokáže rozprávať

Režisérka Diana sa už dlhšie zaujíma o tému nevery, o jej spúšťače či príčiny. Viedli ju k tomu rozpady vzťahov blízkych priateľov, no i rozchody z vlastnej vzťahovej minulosti. „Keď vzťah s mojím terajším mužom začal byť vážny, veľmi otvorene sme sa rozprávali aj o tom, čo môže prísť, keď motýle v bruchu odletia. Vzájomne sme si zadefinovali hranice nevery, čo je už za čiarou a prečo,“ hovorí.

Vníma, že o nevere sa mnoho párov nedokáže úprimne rozprávať. „Chápem, že je to háklivá téma. V začiatočnom vzťahovom okúzlení nám to príde zbytočné. Keď okúzlenie pominie, je nám zrazu hlúpe to nadhodiť, aby si ten druhý nemyslel, že nás hryzie svedomie, niečo tajíme alebo chceme zistiť, kam až môžeme zájsť, pretože v hĺbke duše túžime po flirte či novote,“ vysvetľuje.

„Podľa mňa však treba túto predpojatosť pomenovať, byť racionálny a úprimný k sebe aj k partnerovi. Inak z toho neskôr môžu vzniknúť zbytočné nedorozumenia. Ak máme neveru vo vzťahu jasne definovanú, skôr si uvedomíme, že pomyselnú čiaru práve prekračujeme. Je to barlička, ako si dať včas stopku,“ radí Diana.

Vďaka práci na dokumente o nevere si Diana vypočula stovky príbehov a naučila sa menej súdiť. „Nerozdeľujem ľudí prirýchlo na dobrých a zlých. Každý pár je vesmír sám osebe. Sú nevery, ktoré sú doslova nechutné svojou podlosťou, a nevery, ktoré viete pochopiť, dokážete ich precítiť a neodsúdiť. Napríklad, ak nevera niekoho udrží v kritickom životnom momente nad vodou, pomôže prekonať ťažké obdobie, stratu blízkej osoby alebo dodá silu vymaniť sa z násilného či nefunkčného vzťahu,“ menuje.

Diana do nevery skĺznuť nechce. „Nechcem vo vzťahu klamať a volím cestu radikálnej úprimnosti. Je to tá ťažšia cesta, no našťastie sme s mužom rovnako nastavení a kráčame po nej spoločne. Zatiaľ to funguje.“

Valentína: Príchod dieťaťa ma zasiahol absolútne psychicky nepripravenú

Tri sestry vychovávala ambiciózna matka, ktorá namiesto materskej dovolenky úspešne podnikala a študovala. Napriek tomu Valentína nikdy nemala pocit nedostatku pozornosti či lásky. „So sestrami sme boli vedené k tomu, že tvrdou prácou a slušným správaním k ľuďom môžeme v živote dosiahnuť všetko, čo si zaumienime. Rovnocennosť pohlaví som preto vždy vnímala ako samozrejmosť,“ opisuje svoje zázemie Valentína.

Valentína žila v duchu matkinej filozofie, až kým nepriviedla na svet vlastnú dcéru. „Pred narodením Luny som nemala vo svojom okolí veľa matiek, takže som túto tému veľmi nevnímala. I keď sa dlhodobo aktívne venujem svojej psychike, príchod dieťaťa ma zasiahol absolútne psychicky nepripravenú. Miera každodenného nasadenia a prirodzenej straty slobody a socializácie bola pre mňa veľmi náročná, čo následne vyústilo do straty sebavedomia, mentálnej energie a radosti. Svoju dcéru milujem, ale zdroje energie, z ktorých som vždy čerpala, ako kontakt s ľuďmi a práca, boli zrazu preč,“ opisuje mladá mama.

„Nie som presvedčená o tom, že každá matka sa napriek svojej fyzickej biológii hodí do roly primárneho opatrovateľa.“

Aj po roku spoločne stráveného času s Lunou stále bojuje s vytvorením balansu medzi uspokojením vlastných mentálnych potrieb a starostlivosti o dcéru. „Nie som presvedčená o tom, že každá matka sa napriek svojej fyzickej biológii hodí do roly primárneho opatrovateľa. Vnímam túto tému ako veľké tabu. Spoločnosť má ďaleko od toho, aby vedela pomôcť v situácii, keď sa matka v spomínanej role necíti komfortne,“ vysvetľuje Valentína.

U mužov to vníma opačne, otec na rodičovskej dovolenke je stále skôr výnimkou a celospoločensky je považovaný za hrdinu. „Pri snahe o obšírnejšiu komunikáciu na túto tému som sa mimo môjho bezprostredného okolia stretla skôr s veľmi negatívnymi reakciami, čo ma veľmi zarmucuje, ale zároveň to vnímam ako príležitosť. Nemyslím si, že som zlá matka a reakcia „a čo si čakala“ je namieste. Priala by som ľuďom viac empatie a súdržnosti k matkám. Každá jedna je moja hrdinka,“ dodáva.

Tatiana: O umelom oplodnení sa hovorí stále málo

Pre Tatianu bolo dlhé roky najväčšie tabu umelé oplodnenie. Pochádza zo štyroch detí, a tak jej nikdy nenapadlo, že práve ona by mohla mať s počatím potomka problém.

„S partnerom sme sa začali snažiť o bábätko po ročnej známosti. Prešli roky a ono stále neprichádzalo. Začali sme vyhľadávať informácie o umelom oplodnení a o mesiac sme už sedeli na klinike asistovanej reprodukcie. Všetky nádeje sme vkladali do lekárov, pretože to bola pre nás zrejme jediná možnosť, ako mať dieťa,“ hovorí Tatiana. 

Bol to zdĺhavý proces sprevádzaný vyšetreniami, pichaním injekcií a nádejou v šťastný koniec. „Radosť, ktorú sme obaja prežívali, keď to vyšlo, sa nedá opísať slovami. Ten pocit prajem každej žene. Mnoho žien má za sebou niekoľko pokusov a stále neúspešne,“ vysvetľuje.

Tatiana vníma tému umelého oplodnenia ako celospoločenské tabu. „Po tejto skúsenosti sa v našom blízkom okolí zrazu začalo objavovať čoraz viac párov, ktorým sa nedarí mať deti prirodzenou cestou. Keďže sú to témy, o ktorých sa nehovorí ľahko, veľa z nich nás kontaktovalo a pýtalo si rady. Nemali tušenie, čím sme si prešli. Postupne som sa rozhovorila, aby som pomohla ďalším bezradným párom, akým sme boli aj my.“

Dobrou správou je, že trojčlenná rodina sa čoskoro rozrastie. „Čakáme ďalšie dieťatko, Zarka bude mať sestričku,“ so šťastím v očiach dodáva Tatiana.

Lýdia: Hovorme o bežných pohlavných chorobách

O pohlavných chorobách sa bežne nehovorí, ani o tých, s ktorými sa počas života stretne až 80 % sexuálne aktívnych ľudí. HPV je skratka používaná pre označenie ľudského papilomavírusu. Väčšinou samovoľne odznie, ale v mnohých prípadoch môže spôsobiť závažné ochorenia. Stretla sa s ním aj Lýdia, ktorá sa namiesto hľadania informácií na internete rozhodla navštíviť gynekológa.

Lýdia má jeden z typov vírusu, ktoré sa menia, takže vyšetrenie je potrebné každého pol roka, aby sa zmeny odhalili včas. „Vírus HPV môže spôsobiť rakovinu krčka maternice. V apríli som mala výborné výsledky a v novembri také, že som musela a chcela ísť na operáciu,“  hovorí o svojej skúsenosti.

Lýdia apeluje na to, že skutočne nevieme, kto z nás je nositeľom a šíriteľom HPV či inej pohlavnej choroby. Preto je dôležitá nielen prevencia, ale aj hygiena či pravidelná návšteva lekára. „Hovorme o tom, majme sa rady, chodievajme na vyšetrenie a užívajme si čistý a krásny pohlavný život,“ povzbudzuje Lýdia.

Mirka: Rovnako ako podvádzanie ani fyzické ubližovanie sa v našej rodine nikdy nestalo

Dnes už vyrovnaná žena vyrastala v prostredí, ktoré mnohí poznáme len z filmových drám. Vďaka otvorenosti sa však jej príbeh neskončil tragicky. 

„Otec ma raz vzal za ruku, ukázal na plagát seriálu Beverly Hills 90210 a spýtal sa, čo vidím. Nerozumela som otázke, ale dodnes si ju pamätám. On videl pekné štíhle dievča. Také sa mu páčili. S takými podvádzal aj moju mamu,“ hovorí o spomienkach z detstva Mirka. Kým on sedel na bicykli a kričal, ona musela behať. „Nenávidela som to. Hanbila som sa za svoje telo a často som mala pocit menejcennosti. Napriek všetkému bol pre mňa boh.“

Slepá dôvera, strach a tichý súhlas namiesto protestu viedli Mirku jej tínedžerským obdobím. „Otcovi som ešte aj kryla chrbát, keď behal za svojimi ,kamarátkami’. O tom sa nesmelo hovoriť. Bicykel mám dnes vytetovaný na ramene, považujem ho za symbol slobody, pohybu a radosti, nie strachu. V strachu a klamstvách som žila celé detstvo,“ vysvetľuje.

Mama, frustrovaná z otca, svoj hnev riešila po svojom. „Bila ma tak, že som utekala z domu, občas som prespala aj na ulici alebo u babky,“ spomína Mirka. Na telesnej výchove sa hanbila vyzliecť, okrem pocitu tučnoty mala telo samú modrinu. „Rovnako ako podvádzanie ani fyzické ubližovanie sa v našej rodine nikdy nestalo. Naša rodina bola predsa navonok ukážková.“

„Neexistoval nikto, komu by som o tom mohla povedať a vedel by mi pomôcť. Dokonca som si začala myslieť, že som toho príčinou.“

Vedela, že to, čo sa deje v jej okolí, nie je správne, ale mlčala. „Neexistoval nikto, komu by som o tom mohla povedať a kto by mi vedel pomôcť. Dokonca som si začala myslieť, že som toho príčinou. V triede som nebola veľmi obľúbená, veď som bola divná, samotárska a tučná,“ spomína.

Keď prišla prvá príležitosť odísť zo Slovenska, vycestovala na rok do USA, neskôr sa presťahovala do Kanady, kde žila 8 rokov. „Zistila som, že cestovanie je pre mňa liečivé a ľudia nie sú až takí zlí. Uvedomila som si, že byť sama sebou je cool, že jedinečnosť a originalita nie je nič, za čo sa treba hanbiť. Našla som stratené sebavedomie,“ usmieva sa.

Ozajstné sebaprijatie však Mirka docielila až vďaka joge, kde stretla ľudí, ktorí sa stali jej novou, chápavejšou rodinou. „Konečne som niekam patrila. Postupne som prestala byť ustráchaným dievčaťom, komunita mi bola oporou. To mi dávalo silu a inšpiráciu. Spomienky na minulosť z času na čas vyskakovali, ale už boli pod kontrolou a netrápili ma ako predtým,“ vysvetľuje Mirka.

Návrat na Slovensko považuje za neľahké obdobie. Cítila potrebu porozprávať sa s rodičmi. „Z ich strany som však nevidela ani náznak rozumnej konverzácie. Vraj sa nemám čo zapodievať minulosťou. Zatiaľ čo u mňa prebehlo veľa pozitívnych zmien, oni stále žili v minulosti a nechceli sa posunúť.“

Po mnohých pokusoch sa Mirka rozhodla rozviazať vzťahy. „Nie každý moje rozhodnutie pochopí, ale pre mňa to bolo najväčšie oslobodenie. Rodičov mám stále, ďakujem im za život, ale nevedeli sme si k sebe nájsť cestu. Som tu a som vďačná za všetko, čo sa mi prihodilo. Vďaka tomu mám väčší nadhľad a nič ma len tak nevystraší. Z introverta a tučného dievčaťa sa stala silná žena a lektorka jogy. Stane sa, že stretnem podobných ľudí a viem im pomôcť, dodať odvahu a inšpirovať,“ uzatvára svoje rozprávanie.