Návšteva zubného lekára evokuje u mnohých ľudí strach. Niektorí si nesú nepríjemné zážitky z detstva, iní cítia napätie už pri predstave najmenšieho zákroku. Obavy z návštevy zubnej ambulancie a potrebu ľudskej a citlivej komunikácie si uvedomujú aj lekári. So stomatologičkou Soňou Lisou sme sa rozprávali o tom, ako pomáha pacientom prekonať strach z bieleho kresla, ale aj o potrebe vzájomnej dôvery lekára s pacientom.

Rozhovor so zubnou lekárkou Soňou Lisou je súčasťou vydania s názvom TABU, v ktorom sa venujeme témam, o ktorých by sa podľa nás malo hovoriť viac. Curaprox si uvedomuje dôležitosť diskusie o náročných témach, na zdieľanie ktorých potrebujeme často odvahu, ľudskosť aj pocit vzájomnej empatie.

Strach pacienta sa dá spozorovať už v čakárni 

Stomatologička Soňa Lisá vníma, že strach z lekárov sa týka mnohých dospelých. „Obavy a napätie ľudí často vycítime už v čakárni. Najmä z pacientov, ktorí k nám idú prvýkrát. Sedia schúlení, majú zovreté pery či uprený pohľad, sledujú každý môj krok. Ak je človek aspoň trochu empatický, z druhého človeka ľahko vycíti, že je nervózny,“ hovorí zubná lekárka Soňa Lisá.

Prejavom strachu je často aj zmena v spôsobe komunikácie. „Pacienti začnú rozprávať veľmi potichu a rýchlo, čiže tak, že im nerozumieme. Týka sa to aj ľudí, ktorí bežne vystupujú verejne, majú povolanie, kde denne intenzívne komunikujú, no pre strach sa to v kresle v sekunde zmení,“ vysvetľuje.

Stomatológia sa vyvíja, kedysi sa nedala robiť bezbolestne 

Podľa Sone Lisej sa dá veľmi rýchlo odhadnúť, kto má traumu z detstva. „Treba si uvedomiť, že stomatológia sa tiež nejako vyvíjala a vyvíja. Kedysi sa nedala robiť bezbolestne, navyše chýbala aj osveta v rámci prevencie. V minulosti ľudia často chodili k zubnému lekárovi až vtedy, keď mali nejaký problém a veľké bolesti,“ vysvetľuje.

Na zážitok z návštevy stomatológa vplýva viacero faktorov. „Prístup lekára, vybavenie ambulancie, čas strávený v čakárni, zvuky, ktoré pacient počuje spoza dverí… Všetko na seba nadväzuje. Máme veľmi veľa dospelých, ktorí majú traumu z lekára ešte z detstva, sú ustráchaní a často je to výsledok kombinácie viacerých faktorov,“ hovorí. 

Niekto pozerá film, niekto so zavretými očami počúva hudbu

Existuje niekoľko metód, ktoré zubní lekári v snahe zmierniť strach u pacientov používajú. „Rovnaký prístup platí často na deti aj dospelých. Používame veľa distrakčných metód, ktorých cieľom je odpútať pozornosť pacienta. Nevnímajú len svoj pocit, pretože im dáme niekoľko ďalších podnetov, na čo sa sústrediť. Postupne začnú zabúdať, že mali strach,“ vysvetľuje.

„Niekomu pomáha, ak na monitore nad ním vidí, čo robím, niekto radšej pozerá film.“

Počas ošetrenia sa pacientov pýta, či chcú, aby im rozprávala, aké kroky vykonáva. „Niekomu pomáha, keď sa pozerá na monitor a vidí, čo robím, pretože sa na to začne sústrediť. Má z toho úplne iný zážitok a sústredí sa na technickú časť a nie na to, čo má v ústach citlivé, či mu tečie slina alebo zavadzia koferdam,“ hovorí zo skúsenosti.

U pacientov sa osvedčilo aj pozeranie filmov na obrazovke, ktorá je umiestnená nad nimi. „Niekto chce pozerať dokument, iný správy, ďalší zas so zavretými očami počúvať hudbu. Odpočinú si pri tom a začnú sa koncentrovať na niečo iné. Zároveň sa aj my dozvieme niečo viac o nich a o ich záujmoch,“ hovorí.

Dôležitý je priestor na rozhovor 

Uvedomuje si, že ustráchaný pacient potrebuje v prvom rade citlivý a empatický prístup. „Moje ego a odbornosť musia ísť v prvotnej komunikácii bokom. Na vstupnom vyšetrení sa snažíme rozprávať aj o tom, čo ich baví a zaujíma. Priestor na rozhovor je veľmi dôležitý,“ hovorí zubná lekárka.

„Pacient musí zo mňa cítiť ľudskosť a aj to, že sa navzájom vnímame. V tom momente začne so mnou komunikovať ako s človekom a nie ako s lekárom, ktorý je pre neho strašiak,“ dodáva.

Zákrok v anestéze si kvôli strachu pýtajú viacerí 

Mnohí pacienti prichádzajú do ambulancie prvýkrát po dlhých rokoch. Často ich donúti až silná bolesť zubov. „Sú ľudia, ktorí prichádzajú aj po dvadsiatich rokoch. Najlepšie je, keď to povedia dopredu pri objednávaní, ja to mám potom už poznačené v poznámkach a viem, že musím k pacientovi pristupovať trochu inak,“ hovorí.

„Základom je dôvera a vopred dohodnuté pravidlá, čo môžem urobiť ja a čo oni. Ten prístup je rovnaký ako s deťmi.“

Pravidelne prichádzajú aj ľudia, ktorí chcú vinou strachu ošetrenie zubov v celkovej anestézii. Narkóza by však podľa Sone Lisej mala byť poslednou možnosťou, keď už nič iné nezaberá alebo by zásahy bez narkózy mohli mať vplyv na celkové zdravie.

Aj v prípade narkózy čaká pacientov vstupné vyšetrenie, pri ktorom si všetko vysvetľujú. „Riešime aj to, prečo sa vlastne tak strašne boja. Najčastejšie ide o to, že im niekto niečo spravil nasilu, zažili poníženie či nevydržateľnú bolesť. Oni sa teraz boja, že spravím to isté. Keď zistím, kde je problém, oveľa ľahšie sa mi s nimi komunikuje. Niekedy pacientom pomáha, keď majú v ruke zrkadlo a celý čas sa pozerajú, čo robím,“ hovorí.

Je bežné, že s takýmto empatickým prístupom ľudia zvládnu najprv drobný zákrok, následne väčší a nakoniec podstúpia všetky potrebné úkony bez celkovej anestézie. „Základom je dôvera a vopred dohodnuté pravidlá, čo môžem urobiť ja a čo oni. Ten prístup je rovnaký ako s deťmi,“ hovorí zo skúsenosti.

Ľudia sa často hanbia za veci, ktoré sú úplne bežné 

Okrem strachu sa u pacientov často stretáva aj s pocitom hanby. „Ľudia sa často hanbia za veci, ktoré sú úplne bežné a samozrejmé. Človek si však ľahko vsugeruje, že je to divné. Jedna pacientka sa mi ospravedlňovala za to, že veľmi slinila. Vysvetlila som jej, že sliní každý, je to prirodzené a nemá dôvod sa za to ospravedlňovať. Povedala mi, že zažila nevhodnú reakciu lekára, ktorý jej povedal, že mu všetko oslintala. Odvtedy to mala v hlave. Uvedomila som si, že s tým musíme pracovať, a tak sa jej vždy snažím hovoriť, že je to úplne normálne a že je dobré, že tam tie sliny sú,“ hovorí zubná lekárka.

Vníma, že ľudia majú pocit hanby za rôzne veci. „Niekto sa hanbí za zažltnuté zuby a nechce ich ani ukázať, niekto za zápach z úst. Vždy sa snažím citlivo im vysvetľovať, čo je príčinou problému a ako to môžeme odstrániť. V týchto prípadoch je potrebný naozaj komplexný prístup k pacientovi. Preto máme na vstupné vyšetrenie vyčlenenú minimálne hodinu, počas ktorej sa celý čas rozprávame,“ hovorí.

O Soni Lisej

Promovala v roku 2012 na Lekárskej Fakulte UK v Bratislave. Spolu s manželom založila v roku 2011 zubnú kliniku Somadent. Zameriava sa na záchovnú stomatológiu u dospelých aj u detí. Detských pacientov ošetruje v prípade potreby aj v celkovej anestézii či sedácii pri vedomí. Pochádza zo Starej Turej.